Môžeme žiť v jednej krajine, a pritom v úplne odlišných svetoch. Z Bratislavy do niektorej z hladových dolín to nemusí byť viac ako sto kilometrov. V skutočnosti je tá vzdialenosť – rovnako ako vo filme Hore je nebo, v doline som ja – nekonečná.

Áno, je tam krásne. Slovenská príroda je skutočne nádherná. Lenže inak v tej dedine už akosi nič nie je. Kedysi tu bola fabrika, kde pracovali všetci. To sa však zmenilo. Široko-ďaleko minimum pracovných príležitostí.

Platí tu klasické: „a čo mladé zutekalo a čo staré nevládalo“. Kto mohol, naozaj odišiel. Zostali iba starší ľudia. No a ešte je tu pätnásťročný Enrique, ktorého mama do svojho nového sveta nezobrala – zostal v tej doline s babkou.

Kým v mestách sa sťažujeme na hektický život, v ktorom nič nestíhame a nemáme čas prežiť prítomnú chvíľu, tu vidíme opačný extrém – na to, aby sme si uvedomili, v čom žijeme, máme nekonečné množstvo času. Nič sa tu nedeje, každý každého pozná. Keď sú peniaze, pije sa, keď nie sú, viac sa frfle.

Enrigue je celé dni vonku s kamarátmi. Rozptýlením je motocykel Babeta, ale aj tak veľmi nie je kam ísť. Nuda, drobné krádeže, nuda, bitka, nuda...

Enrigue má povinnosti. V dedine, v ošarpaných domoch, pribúdajú akísi starí ľudia a on im chodí nakupovať. Nejako to celé súvisí s jeho matkou. Jasné, že je v dedine plno rečí, ale nič konkrétne. Chlapec po matke veľmi túži, ale tá sa správa zvláštne – navštevuje ho len zriedka a aj príspevky na jeho opateru sú nedostatočné.

Film Hore je nebo, v doline som ja, stojí a padá na autenticite. Nakrúcal sa v reálnom prostredí a veľkú časť postáv stvárňujú neherci. Je skutočným umením skĺbiť ich výkony s tými profesionálnymi a málokedy sa to podarí. V tomto prípade to vyšlo.

Pocit zmaru, ktorý zo sledovania snímky máme, je reálny. Problémom, ako to už často pri sociálnych témach býva, je pomalé tempo. Dlhé jazdy na malej motorke po čase začnú nudiť. Možno však práve tento pocit potrebujeme, aby sme postavám lepšie porozumeli.

Postupné poznávanie, ktorým hlavný hrdina prechádza, a jeho ambivalentné postoje k matke náš smútok len prehĺbia. Žijeme vo svete, kde väčšinu bohatstva vlastní iba zopár percent ľudí, a tí ostatní sa navzájom ruvú o to, čo zostalo. Na konci zostávajú tí najzraniteľnejší – starí ľudia.

Hore je nebo, v doline som ja rozhodne nie je príjemný film. Rovnaká je aj realita, v ktorej žijeme. Zvláštne je, že v tejto situácií radšej volíme sledovanie slabých denných seriálov a duševných pochodov influencerov ako podobné filmy. Asi je to obrana, aby sme to celé dokázali prežiť.