Bežný spotrebiteľ vníma infláciu pocitovo na základe svojich každodenných interakcií s cenovkami v obchodoch. Netreba dodávať, že takáto empirická metóda je značne nepresná. No „inflačné očakávania“ spotrebiteľov zohrávajú v ekonomike nemalú úlohu a môžu premieňať pocit na realitu.

Ak infláciu vnímame ako vysokú, začneme sami požadovať vyššie ceny za svoje tovary a služby, vrátane práce. To môže následne viesť k reálnemu nárastu inflácie.

Ekonómovia Christian Buelens a Staffan Lindén v polovici septembra pod hlavičkou Európskej komisie vydali novú štúdiu, v ktorej na dátach analyzovali práve fenomén vnímania inflácie populáciou. Využili pritom európsky dotazníkový program, ktorý sa každý mesiac pýta 30-tisíc domácností rôzne otázky, vrátane otázky na výšku inflácie.

Ako zástupnú veličinu použili odpoveď „neviem“, ako aj kvalitatívne odpovede ohľadom vnímanej zmeny („malé zvýšenie“, „veľké zvýšenie“ a podobne) a okolo nich postavili svoj model vnímania inflácie v eurozóne.

Neprekvapivo zistili, že pri nízkej inflácii to ľudí príliš nezaujíma a vnímanie je nižšie. No pri raste cenovej hladiny sa jej vnímanie mení nelineárne, pričom zlomové body sú položené relatívne nízko. Už pri 1,2-percentnej inflácii začne záujem ľudí o budúcu infláciu rásť a pri hodnote 2,2 percenta rastie aj vnímanie aktuálnej inflácie.

Autori sledovali aj rozdiel medzi socioekonomickými skupinami. Pozornosť voči inflácii je slabšia u žien, u nízkopríjmových skupín a u skupín s nízkym vzdelaním.

Cieľom autorov bolo upozorniť tvorcov politík, aby spôsob komunikovania informácií o inflácii upravovali podľa cieľových skupín. No najlepšie odporúčanie sa zdá byť – udržiavať infláciu veľmi nízku. Potom ľudí nebude zaujímať.