Americký prezident Donald Trump v nedeľu vystúpil s prejavom na palube lietadlovej lode USS Harry S. Truman. Tá sa spolu s ďalšou loďou USS George H. W. Bush v prístave Norfolk (štát Virgínia) stala dejiskom osláv 250. výročia založenia námorných síl Spojených štátov.
Okrem iného prisľúbil, že napriek „demokratmi spôsobenému vládnemu shutdownu“ námorníci nebudú mať krátené platy. To však nezáleží od rozhodnutí prezidenta a najvyššieho veliteľa, keďže rozpočet armády je oficiálne klasifikovaný ako „esenciálne služby“.
Minister vojny Pete Hegseth pri príležitosti osláv pre televíziu Fox News vyhlásil, že „éra bezohľadného adventúrizmu po celom svete sa končí“. „Nemáme záujem o nekonečné, nejasné misie,“ doplnil, čím nepriamo kritizoval svojich predchodcov z radov takzvaných neokonzervatívcov.
Na otázku bývalého mediálneho kolegu Billyho Busha, či sú zásahy proti kartelovým lodiam v Karibskom mori „legálne“, odpovedal, že armáda má „všetky potrebné autorizácie“.
„Tieto organizácie sú označené za zahraničné teroristické organizácie. Predstavujú hrozbu pre vlasť a hrozbu pre americký ľud. Príliš dlho otravujú našich ľudí a prezident Trump povedal nikdy viac,“ pripomenul Hegseth.
Vojna proti čomukoľvek
Ešte počas studenej vojny bojovali Spojené štáty oficiálne proti komunizmu. Keď však po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 táto zámienka zmizla, potreboval Pentagón nový dôvod, ktorým by legitimizoval dlhoročné nasadzovanie armády v zahraničí.
Tejto zámienke poslúžil prejav exprezidenta Richarda Nixona, ktorý ešte v roku 1971 hovoril o psychoaktívnych drogách a ich zneužívaní ako o „verejnom nepriateľovi číslo jeden“. Po rozpade východného bloku sa americká propaganda snažila vytvoriť nového nepriateľa z panamského diktátora Manuela Noriegu, ktorého zatkli ešte v decembri 1989.
Vojna proti drogám sa ukázala ako životaschopná zámienka, v dôsledku čoho začali americkí vojaci zápasiť s drogovými kartelmi. Prvým cieľom bol Medellínsky kartel [podľa rovnomenného kolumbijského mesta, pozn. red.], na čele ktorého stál dnes už svetoznámy Pablo Escobar.
Ďalšími protivníkmi USA, ktorí pašujú najmä drogy – ale aj zbrane či ľudí – z Latinskej Ameriky ďalej na sever, sú kartely ako mexické Sinaloa, Kartel Zálivu (Cartel del Golfo), Jalisco Nueva Generación, venezuelské Tren de Aragua či Kartel sĺnk (Cartel de los Soles) a tiež salvádorský MS13.
Trump ich ešte počas januárovej inaugurácie preklasifikoval na „narkoteroristické“ organizácie, čo mu umožnilo nasadiť proti pašerákom drog ozbrojené sily.
Hoci po útoku na Dvojičky 11. septembra 2001 vtedajší prezident George W. Bush oznámil počiatok vojny proti terorizmu, pod Trumpovým vedením sa tieto dve „kvázivojny“ začínajú prelínať. Terčom vojny proti terorizmu totiž boli štáty, ktoré USA považovali za „sponzorov“, predovšetkým Afganistan, Pakistan, Irak či Sýriu.
Boje v Karibiku
Terčom rozšírenej vojny proti kartelom sa tak s vysokou pravdepodobnosťou môže stať Venezuela. Ako totiž v poslednom oznámení o sankciách argumentovalo americké ministerstvo financií, práve Kartel sĺnk používa symboliku „priamo“ odvodenú z insígnií venezuelskej armády.
Preto tiež za „sponzora narkoterorizmu“ považuje Biely dom venezuelského diktátora Nicolása Madura. Ten obvinenia dlhodobo odmieta, a v reakcii na posilňovanie americkej vojenskej prítomnosti založil civilné milície.
Koncom augusta vyhlásil Trump spomínanú vojnu proti kartelom a avizoval nasadenie rozsiahlych námorných zborov do Karibiku. Hneď 2. septembra trafili americkí námorníci rýchly čln, ktorý údajne pašoval drogy, pričom zabili najmenej 11 ľudí – ktorí podľa prezidenta boli členmi Tren de Aragua.
Šéf Bieleho domu o niekoľko týždňov oznámil 15. septembra ďalší „úspešný“ útok na údajnú pašerácku loď z Venezuely, pri ktorom zahynuli traja ľudia, a o päť dní nato ďalší s bilanciou troch „narkoteroristov mužského pohlavia“.
Posledný útok nariadil Hegseth 3. októbra, výsledkom zásahu boli štyria mŕtvi. K ťaženiu proti pašerákom sa však koncom septembra pripojila aj Dominikánska republika, ktorá 22. septembra zaistila loď so zásielkou 377 balíkov kokaínu. Práve územie tohto karibského štátu je podľa amerických spravodajských informácií akýmsi prekladiskom na ceste do USA.
Najmä na sieti X sa objavujú nepodložené informácie o tom, že lode v skutočnosti nemali patriť kartelom, ale rybárom, ktorí spanikárili po pohľade na vojenské námorné drony a dali sa na útek. Pre tieto tvrdenia zatiaľ neexistuje žiadny dôkaz.
Na čo ale upozorňujú, je fakt, že autorizácia útokov na malé plavidlá v určenom priestore južného velenia (USSOUTHCOM) je z medzinárodnoprávneho hľadiska pochybná. Podobné pochybnosti by vzbudzovala aj prípadná pozemná operácia, na ktorú sa Caracas pripravuje.
Maduro je podľa vlastných slov „pripravený“ vyhlásiť výnimočný stav v prípade, že na územie Venezuely vstúpi americká armáda. Trump sa totiž už pohrával s myšlienkou pozemnej operácie a vojenských zásahov proti miestam, kde sa drogy vyrábajú.
Západná pologuľa ako zadný dvor Spojených štátov
Na operáciách v Karibiku – do ktorých je zapojených najmenej osem vojnových lodí a štyri tisícky námorníkov a príslušníkov námornej pechoty – je viditeľný imperialistický prístup Spojených štátov voči krajinám Južnej Ameriky. Tento prístup, ktorý pravidelne odsudzujú nielen tamojšie ľavicové vlády, ale aj Rusko a Čína, však vyplýva z oficiálneho stanoviska federálnej vlády.
Monroeova doktrína z roku 1823 definuje západnú hemisféru Zeme ako priestor, do ktorého nesmú expandovať európske mocnosti. V dôsledku historického vývoja, a najmä rastu Číny na úroveň superveľmoci, sa vzťahuje aj na ázijské mocnosti.
Trump síce tvrdenia o zmene režimu odmietol, svoj postoj však môže zmeniť v momente, ako do konfliktu vstúpi Peking. Ako pripomenul analytický portál Geopolitics, práve Čína je najväčším obchodným partnerom Venezuely, čo Monroeovu doktrínu narúša.
Komunistická vláda je podľa amerických zahraničnopolitických jastrabov dlhodobým podporovateľom „chávistického“ diktátora, a hoci Rusko, Irán či iné krajiny ropnej aliancie OPEC zastrešujú Madurov režim ekonomicky, „žiadna z nich nebola tak rozhodujúca ako Čína, ak ide o zabezpečenie kontinuity moci Huga Cháveza a Nicolása Madura“.
Pentagón teda kontinuálne zvyšuje vojenskú prítomnosť v Karibiku a podľa niektorých analytikov očakáva, že Maduro na tieto nepriame provokácie zareaguje, aby mal zámienku na otvorené vojenské akcie. Zároveň však tento konflikt možno vnímať ako začínajúcu zástupnú vojnu medzi USA a Čínou na javisku novej studenej vojny.