Kladiete si otázku, ako im to ide dohromady? Pýtate sa vlastne na to, ako je možné, že sa v nich nepohne svedomie.
Aj tento rok sme mohli pozorovať mechanizmy, ako sa to dá. Majú na to totiž jednoduchý recept. Svedomie si utlmia tým, že sa stanú bojovníkmi za práva menšín.
Bojujú za ne, pravdaže, tak, aby ich to nič nestálo. Oným bojovníkom sa stanete vtedy, keď svoj boj deklarujete napríklad slovnou podporou pre progresívne politické idey a svoj zápas okoreníte aj skutočným činom – napríklad hodíte do volebnej urny ten správny hlas.
Ideálne je, ak bojujete za nejakú abstraktnú ideu. Napríklad za práva na tretí záchod pre rôzne bizarné sexuálne identity, o ktorých ste počuli, že vraj naozaj existujú. Napríklad aromantická sexualita alebo pansexualita.
Morálne nadradenou bytosťou, akýmsi novodobým Übermenschom, sa môžete stať aj inými metódami. Napríklad sa stanete hrdinským, neohrozeným a statočným bojovníkom proti ideológiám, ktoré sa vám za váš neohrozený zápas nedokážu pomstiť – napríklad preto, že boli definitívne porazené a zlikvidované pol storočia pred vaším narodením.
A tak sme tento rok sledovali, ako mladučké herečky hrajúce v ahistorickom seriáli Dunaj, k vašim službám z čias prvej republiky dávajú rozhovory do Denníka N a tvária sa ako zorientované bojovníčky proti novodobému fašizmu, ktorý aktuálne tak intenzívne všade okolo nás prežívame.
Ich znalosti histórie pritom nesiahajú ani len potiaľ, aby si všimli, na akých pseudohistorických nezmysloch je daný seriál postavený (mladé ženy sa tam bežne vyjadrujú ahistorickým slovníkom feministiek 21. storočia, esesáci Slovenský štát ovládajú v roku 1940 a podobne).
Pravdaže, dôležité nie je to, ako sa k nejakej skrachovanej zvrátenej ideológii postavíte po tom, ako vám v škole povedia, koľko zla kedysi napáchala.
Hádam sa všetci zhodneme na tom, že podstatné je skôr to, čo by sme práve my sami robili v časoch, keď sa dotyčná ideológia drala k moci, a či by sme práve my boli tými, ktorí ju včas rozpoznali a dokázali sa jej aj za cenu osobných obetí postaviť. (Kto z nás by si pred zrkadlom vedel dať jasnú odpoveď?)
Skúsenosť 20. storočia ukazuje, že keď sa k moci drala nová totalita, herci vždy nadšene stáli na tribúnach a odhodlane ju podporovali ako prejav pokroku, ktorému musia byť avantgardou. Pokrok, tým sa kedysi zaštiťovali nacisti aj komunisti, jeho pach a puch vtedy napĺňali liberálne salóny.
Herci o sebe radi hovoria, že keď prichádza nejaký dôležitý zlom, ktorý môže viesť k veľkému spoločenskému zlu, práve oni ako tí osvietení a správne zorientovaní nesmú ostať bokom a spoločnosť musia aktívne varovať.
Keď na tom tak veľmi trvajú, v niečom by sme im mohli dať za pravdu. Keď bude nejaká nová zvrátená ideológia prichádzať a nebudete si istí, či sa náhodou nejdú opakovať dejiny, máme pre vás dobrú pomôcku. Sledujte, na ktorej tribúne pokroku stoja herci. Minulé storočie z nich v tomto smere spravilo celkom spoľahlivý identifikátor.
Černák je dnes oproti tomuto vlastne sympaťák
Čudnú politizáciu našej filmárskej scény napokon korunoval herec Milan Ondrík, ktorý v rozhovore pre Denník N vyslovil, že by nedokázal hrať súčasných politikov, pretože zosobňujú takú mieru odpornosti, že by to ľudsky nedokázal. „Zrejme by som nešiel ani len na kamerové skúšky, lebo také odporné charaktery, aké nám teraz vládnu, sa mi hrať nechce,“ povedal Ondrík.
Na tom by nemuselo byť nič čudné – ak by ten rozhovor nebol robený v súvislosti s jeho posledným filmom, v ktorom stvárnil Mikuláša Černáka.
Ak by vám náhodou napadlo, že tu čosi nehrá, vysvetlenie je jednoduché. Bolo to v čase, keď mu progresívne prostredie vyčítalo, že hral mafiána a urobil z neho temnú, no čiastočne sympatickú figúru. Ondrík však preukázal vysokú mieru zorientovanosti v tom, ako si u progresívnej čitateľskej obce zaslúžiť odpustok. V rozhovore pre Denník N preto povedal všetko „správne“, ako sa na herca stojaceho na správnej strane dejín v aktuálnej politike patrí.
Patológia explózie lacných hrdinov
Môžeme sa pýtať, prečo dnes ľudskoprávni aktivisti nebojujú za práva vykorisťovaných, ale namiesto toho bojujú za kadejaké abstraktné idey.
V poslednom roku sme sledovali erupciu tejto patológie.
Výpovedné je, ako si v tomto smere progresívci „vychovávajú“ odbojovú mládež. Na ukážku si pomôžme dvomi študentskými príkladmi.
Prvým bol nadaný 19-ročný študent gymnázia Simon Omaník, ktorý odmietol podať ruku prezidentovi, čím sa stal hrdinom progresívnych médií. Zaslúžil si dokonca pozvanie aj do relácie Mareka Vagoviča, kde zožal veľký potlesk. Omaník pritom nemusel nič veľké vykonať, nič obetovať a ani nič riskovať.
Nemusel nič obetovať, stačilo mu len nabehnúť na najlacnejšie predsudky a stal sa hrdinom. Zdena Studenková sa voči Pellegrinimu vyhranila tak, že pri ponuke vyznamenania slušne poďakovala a odmietla, čiže svoj verejný postoj podložila nejakou skutočnou obetou (vzdala sa ocenenia).
Omaník si však ocenenie udelené prezidentom a z rúk prezidenta skutočne prevzal – tú ruku mu však nepodal. Jeho aktívny politický postoj by bol v poriadku, ak by to urobil ako pani Studenková. Ale on sa zachoval ako chrapúň.
Vo vzduchu už vtedy visela otázka, ako na podobnú slaninu zareaguje Pavlovov reflex u mládeže, v ktorej elity pestujú a oceňujú tento druh prázdneho pozérskeho hrdinstva.
Odpovede na túto otázku, ergo na dôsledky oceňovania chrapúnstva, sme sa dočkali pár mesiacov nato, keď iný študent napísal kriedou na chodník pred školou vulgarizmus, ktorým sa premiéra pýtal, „ako chutí Putinov k..ot“.
Je pritom veľa rozumnejších zapálených študentov, ktorí dokázali svoje výhrady voči politike premiéra vyjadriť omnoho kultivovanejšie a – čo je tiež dôležité – dokázali ich aj múdro sformulovať. O týchto študentoch sme skoro nepočuli.
Naopak, Muro nedokázal ani len slovne artikulovať, čo mu vlastne na premiérovej politike prekáža. Vedel len to, že mu prekáža.
Na rozdiel od svojich rozumnejších a slušnejších konškolákov sa Muro stal hrdinom „slušného Slovenska“. Za svoj neohrozený a statočný čin (čarbanie kriedou po chodníku) si vyslúžil „nenaladené“ vystúpenie na masovom protestnom zhromaždení 17. novembra.
Hrdinstvo bez rizika
Ani on nič neriskoval a neobetoval, zato preukázal vysokú mieru orientácie v tom, ako sa stať symbolom moderného disentu – hrdinom bez toho, aby ho to niečo stálo. Fázu, v ktorej by čelil útlaku – ako protikomunistický disent –, jednoducho preskočil.
Zabudli sme pritom na to, že aj komunisti mali svojich „hrdinov“, bojovníkov za sociálnu rovnosť. To boli tí nomenklatúrni umelci, ktorí smeli vystupovať na veľkých námestiach. Naopak, ľudia, ktorí boli režimom utláčaní, žiadne ocenenia nedostali. Sedeli totiž v base alebo v osobnom vyhnanstve.
Možno by sme si po poslednom roku mali začať klásť otázku, ktorý z týchto dvoch typov hrdinstiev chceme v mládeži pestovať.
Pokiaľ pracujete s mládežou a tínedžermi, určite ste si všimli jeden neblahý moderný jav. Rýchlo a ľahko sa nadchnú pre dobré veci a chcú za to aj dostať uznanie. Rovnako rýchlo a ľahko vyfučia, keď sa ten úspech nedostaví okamžite a bez námahy.
Prečo by sa trápili v ťažkých projektoch, pri ktorých treba trpezlivosť a často ani nedostanú uznanie, keď im potom postačí nepodať ruku prezidentovi alebo napísať na zem vulgarizmus o premiérovi – a úspech sa dostaví okamžite a bude mať celoslovenský rozmer?