Pred pár rokmi, keď hrozilo, že Robert Fico vyhrá voľby, sa časť Slovenska začala svojim „zaostalým“ spoluobčanom vyhrážať, že ak nebudú správne voliť, oni, osvietená populácia, v húfoch opustia Slovensko a pôjdu žiť inam – napríklad do Česka (k Babišovi) alebo do Ameriky (k Trumpovi), prípadne do Nemecka (kde na nich číha AfD), prípadne krásny nový svet nájdu v Rakúsku (fašisti z FPÖ).
Mladí ľudia majú radi neokukanú alternatívu, akou bol kedysi Sulík alebo v roku 2000 Robert Fico. Čo majú títo dvaja spoločné? Obaja sú progresívnou avantgardou, z času na čas značkovaní ako fašisti, predseda Smeru je dokonca strojcom represívneho autoritárskeho režimu.
Ani vtedy nebolo celkom zrejmé, prečo by sme mali počúvať najnestálejšiu, najnaivnejšiu a najneskúsenejšiu časť populácie, a prečo by práve títo ľudia, ktorí ešte dokopy nič nevedia, mali určovať zrelším ľuďom, ako majú voliť.
Dnes naši progresívni politici odrazu tvrdia, že musíme počúvať mladých. Inými slovami, ak mladé vekové kohorty volia Progresívne Slovensko, prípadne podobný výkvet, mali by sme všetci zhodne napochodovať k urnám, a podobne ako oni, stádočko z pinkfloyďáckej hymny Another brick in the Wall, poslušne voliť tak, ako je potrebné.
Kedysi som ako dieťa počúval, že my mladí by sme mali viac mlčať a počúvať starších, múdrejších, skúsenejších. Niežeby som s tým ja sám ako dieťa automaticky súhlasil – a drobizg naokolo na tom nebol inak –, ale akosi prirodzene mi to dávalo logiku. Dnes sa toto heslo už nepoužíva. Starí predsa volia Fica, ako znie predsudok zorientovanej tlače.
Mimochodom, nedávno anglické médiá priniesli škandalózne odhalenia, ako britská vláda financovala slovenskú kampaň v prospech progresívcov tým, že hecovala mladých ľudí, aby šli voliť. Progresívne prostredie to vtedy bagatelizovalo argumentom, že Briti nefinancovali kampaň pre konkrétnu stranu, ale iba demokratické zapojenie mládeže. Britskí novinári v tom mali jasno: ide o hybridný spôsob, ako poza bučky podporiť vybrané subjekty.
Vzniká však ešte vážnejšia otázka. Ak Ivan Korčok a jeho kolegovia z progresívnej opozície hovoria, že by sme mali počúvať mladých, z logiky veci tým nemajú na mysli iba súčasný módny trend, ktorý v týchto vekových skupinách práve dnes praje progresívcom. Veta „počúvajme mladých“ predsa platí všeobecne, a teda by mala platiť aj vtedy, keď móda mladých viala smerom k ĽSNS Mariana Kotlebu.
Prichádzal by teda Korčok a liberálne denníky s takouto výzvou aj pred šiestimi rokmi, keď najväčšiu popularitu medzi dospelou mládežou mali práve kotlebovci?
PS si to nerado pripomína, ale dnes sa vezie na rovnakej módnej vlne, ktorá kedysi zabrala v prípade neokukaných bystrických polonáckov.
Nech volia mladí, bude lepšie!
Liberálne médiá to myslia evidentne vážne. Zástupca šéfredaktora Denníka N Konštantín Čikovský prišiel s apelom, aby sme teraz, „keď je svet v kríze a je ešte väčší dôvod dať o ňom rozhodovať mladším“, znížili volebný vek na 16 rokov. Tento status uverejnil s odkazom na článok o tom, ako sú mladí pripravení vyjadriť svoj názor nielen kriedou.
Nie, nebojte sa, nejde o žiaden apokalyptický text o mládeži velebiacej Juraja Cintulu (hoci prieskumy na túto tému medzi mládežou by som si tiež rád pozrel, ale pre istotu sa asi radšej nerobili), ale iba o konštatovanie, že by sme im mali aj prakticky vyjadriť, že o ich názor stojíme.
Zmena volieb znížením vekového cenzu však nie je len nábeh na aktuálny módny trend, ale dlhodobá záležitosť s vážnymi následkami.
Vôbec to pritom nie je tak dávno, keď práve liberálne médiá a politici boli plní hysterických záchvatov presne opačného rangu. Je tomu približne šesť rokov, čo na Slovensku prevládal úplne iný pocit. Človek ani nemohol otvoriť noviny bez toho, aby naňho nevyskočila záplava apokalyptických článkov o tom, ako medzi mladými bola najpopulárnejšia práve Kotlebova strana.
V roku 2016 bola podpora jeho strany medzi mladými okolo 30 percent. V tom období sa vyrojilo množstvo článkov burcujúcich na poplach. V progresívnom prostredí sa považovalo za morálnu povinnosť byť z toho zdesený a svoju osvietenú prevahu ste vtedy signalizovali výzvami typu „mladí podporujú fašizmus, robme niečo!“
V televíziách boli bežné debaty s odborníkmi a expertami o tom, prečo mladí volia Kotlebu. Lovec dezinformácií Vladimír Šnídl písal články o tom, ako Kotleba ukazuje vľúdnu tvár medzi stredoškolákmi (túto rolu dnes prevzali progresívci s nemenej extrémistickými postojmi).
Každý slovutný analytik, ktorý chcel mať priestor v médiách, vtedy horekoval nad budúcnosťou, spisovali sa strategické riešenia, napríklad posilnenie výučby dejepisu na školách, keďže kotlebovské strany tu vraj boli aj v minulosti a vieme, ako to dopadlo. Už menej sa hovorilo o tom, že samotný Kotleba bol učiteľom na strednej škole a mnoho kantorov dejepisu na strednom Slovensku má ku kotlebovej rétorike blízko. Napokon, absolventom historického univerzitného odboru je aj šéf Slovenských brancov Peter Švrček.
Slovenské osobnosti roka
Najnovšie v progresívnej tlači čítame ankety o tom, že osobnosťou roka 2025 boli práve študenti. „Študenti ukázali, že tu chcú zostať a že aj ich aktivizmus má veľký potenciál zmeniť veci na Slovensku k lepšiemu,“ povedal napríklad ochranár a filmár Erik Baláž.
Ak by šlo o zorientovaných mladých ľudí, ktorí dokážu slušne a zrelo sformulovať základné politické názory, bolo by to v poriadku. Súčasná vláda ponúka veľa príležitostí na výraznú kritiku takmer v každej oblasti, na ktorú siahne.
Pozoruhodným fenoménom tejto ankety však bolo, že viaceré osobnosti menovali práve vulgárneho študenta Mura, ktorý vo viacerých debatách nedokázal vyjadriť žiadnu zmysluplnú kritiku voči Ficovi, teda ak za ňu nepovažujeme otázku adresovanú premiérovi, ako chutí Putinov k..ot – zdroj jeho „celonárodnej slávy“, ktorou si vyslúžil účasť na novembrových demonštráciách.
Predstavte si, že by v roku 2019 progresívne denníky vyzývali, aby sme všetci volili Kotlebu, lebo mladí nám v opačnom prípade odídu do zahraničia – ako to počúvame dnes. Jednou z príčin bolo aj to, že mladí voliči Kotlebu vraj nepovažujú November ’89 za posun k lepšiemu.
Denník N kedysi označil Kotlebu pre jeho obľubu medzi mladými za víťaza roka 2016. Samozrejme, súčasťou vtedajšieho naratívu bola aj prvoplánová diagnostika – chyba nastala zrejme „v školstve", prípadne o tom, že ide „o rozhnevaných mladých mužov, ktorí nevidia inú alternatívu“. Inými slovami, pred desiatimi rokmi sme tu mali množstvo Murov, len boli zorientovaní nesprávnym smerom. Súčasťou dobového myslenia bolo presvedčenie, že sympatizovanie s extrémistami bude u mladých ešte rásť.
Svojím spôsobom sa proroctvo naplnilo, ale práve tým smerom, ktorý už dnes progresívnu tlač neznervózňuje. Dnes na nás číhajú z médií presne opačné výzvy, symbolizované v nadpise článku Aktualít: Katastrofa pre PS a jeho spojencov, každý tretí hlas pre víťaza. Ako by sa skončili voľby, ak by volili len dôchodcovia?
Presne v rovnakom duchu sa v rokoch 2016 až 2019 písali články s opačným znamienkom – katastrofou bolo, ak by „volili len mladí“ (kotlebovci).
Zopár dní predtým prišiel tento portál s článkom s takýmto nadpisom: Totálny debakel pre Smer, víťaz by trhal rekordy. Ako by sa skončili voľby, ak by volili len mladí? Progresívcov by volilo 45 percent mladých.
Na konci druhej Dzurindovej vlády by Smer volilo rovnakých 45 percent mladých voličov. Išlo o novú stranu vtedy ešte mladého opozičného lídra Roberta Fica (vtedy približne v dnešnom Šimečkovom veku). Krátko predtým bola populárna SDK.
Úspech niekdajšej Procházkovej strany Sieť medzi mladými len zapadá do trendu, ktorý sa snaží osedlať každá nová vznikajúca a neopozeraná strana.
Voľba mladých ako rebélia
Podobná mediálna infantilizácia pritom zabraňuje uvažovať nad skutočným fenoménom. Mladí volia proti establishmentu, proti stranám, ktoré sú vo vláde. Obzvlášť citeľné je to vtedy, keď sa ich spýtate na skutočné postoje a vyplynie vám, že tam žiadne nie sú, ale je za tým skôr mládežnícky temperament.
Podobné trendy sa šíria Európou už dlho. Veľký prieskum v roku 2017 ukázal, že väčšina mladých by sa zúčastnila povstania proti vláde.
Najviac na juhu Európy a vo Francúzsku, ale okolo 40 percent ich bolo aj v krajinách, ako sú Nemecko alebo Belgicko. Situácia sa medzitým posunula iba v tom, že už nejde len o mladých ľudí, kríza systému zasahuje čoraz vekovo staršie skupiny ľudí – medzi ktorými sa starí ľudia stávajú skôr pilierom stability.