Chronický stres je na vzostupe a podľa evolučných antropológov Colina Shawa z univerzity v Zürichu a Daniela Longmana z britskej Loughborough University nejde iba o individuálny problém.
Podľa autorov je to dôsledok evolučného nesúladu (evolutionary mismatch) – prostredie sa mení rýchlejšie, ako sa ľudské telo dokáže prispôsobiť.
Naše telá a mozgy sú výsledkom státisícov rokov života lovcov a zberačov. Toto prostredie si vyžadovalo časté presuny peši, krátkodobé návaly intenzívneho stresu a každodenný kontakt s prírodou. Iba niekoľko tisíc rokov cielene pestujeme rastliny a chováme zvieratá.
Iba približne tristo rokov sme vystavení priemyselnému, urbanizovanému svetu tovární. A posledné dve desaťročia sa k tomu pridáva digitalizácia, takže trávime čoraz viac času online – často na úkor kontaktu s prírodou.
Les je nám bližší
Koncom júla, počas daždivého dňa, Shaw a Longman uskutočnili výskum. Celkovo 160 účastníkom experimentu dali jednoduchú úlohu: prechádzať sa v lese, objímať stromy, hrať sa s pôdou, počúvať spev vtákov.
Potom ich presunuli do mestského prostredia, kde mali tiež všetkými zmyslami vnímať okolie a pozorovať, čo sa deje v tele aj mysli.
Výsledky boli jednoznačné. Pobyt v prírode viedol k nižšiemu krvnému tlaku, lepšej imunitnej odpovedi a zlepšeniu psychického stavu. Naopak, mestské prostredie vyvolávalo výrazné fyziologické aj psychologické stresové reakcie. „Les je oveľa bližší nášmu pôvodnému prostrediu ako mesto,“ vysvetlil Shaw.
Aj menšie mestá, ktoré sa nachádzajú v blízkosti hôr a majú mestské parky alebo jazerá, merateľne negatívne vplývajú na imunitu a psychiku. „Nevyvinuli sme sa na neustálu stimuláciu,“ skonštatoval odborník.
Akoby všade striehol lev
Podľa Shawa je problémom to, že náš stresový systém sa od praveku zásadne nezmenil. Kedysi bol určený na zvládanie akútneho ohrozenia – napríklad útoku predátora. Vtedy sa náhle zvýšila hladina adrenalínu aj kortizolu.
„Lev prišiel, vy ste bojovali alebo utiekli, a potom nastal pokoj. Nasledovala dlhá fáza regenerácie,“ opísal antropológ zo švajčiarskej univerzity.
Dnes však telo reaguje rovnakým spôsobom na oveľa viac každodenných výziev: dopravný hluk, svetelný smog, znečistené ovzdušie, pracovný tlak, sociálne siete a konflikty vo vzťahoch. Zatiaľ čo v minulosti bol náš vplyv na krajinu minimálny, väčšina ľudí dnes trávi až 90 percent času v interiéri.
Stresory sa hromadia, ale úľava neprichádza.
Nervový systém zostáva v neustálej pohotovosti, čo má dlhodobé následky na zdravie – od zápalových ochorení cez oslabenú imunitu až po zhoršenú kognitívnu výkonnosť. A v dôsledku pesticídov, herbicídov a mikroplastov v potravinách klesá aj pôrodnosť, teda schopnosť ľudského druhu prežiť.
Platíme daň za pokrok. Stali sme sa hlavnou silou formujúcou planétu, ale výsledkom sú masové vymieranie druhov a destabilizácia prírody, ktorá ohrozuje aj ľudské zdravie.
Návrat k prírode
Prečo sme sa na tieto podmienky jednoducho neadaptovali? Pretože po biologickej stránke to trvá stovky až tisíce generácií, nie desaťročia.
„Z evolučného hľadiska, ak ľudia umierajú na chronický stres alebo choroby súvisiace so stresom, dalo by sa povedať, že ide o prirodzený výber. Ak by ste to nechali pokračovať stovky generácií, ľudia by sa pravdepodobne naučili lepšie zvládať chronický stres,“ podotkol Shaw.
Vzhľadom na to, že podľa niektorých prognóz budú do roku 2050 žiť v mestských aglomeráciách dve tretiny ľudstva, nemôžeme si takúto selekciu dovoliť. Fyziologická evolúcia je príliš pomalá na to, aby dobehla tempo priemyselného a technologického sveta.
Riešenie vidia vedci v tom, že začneme vnímať prírodu ako súčasť verejného zdravotníctva, nie ako doplnok voľného času. To znamená chrániť a obnovovať krajiny, ktoré sa podobajú prostrediu, v akom sa človek vyvíjal, a zároveň prehodnotiť, ako navrhujeme mestá.
Práve výskum môže podľa odborníkov pomôcť identifikovať, ktoré vplyvy sú pre ľudský organizmus najškodlivejšie, a preniesť tieto poznatky do praxe.