Pozadu nezostávajú ani najvyšší predstavitelia politického Západu. Krajiny G7 chystajú na Irán nové sankcie – aj keď uvalili protiiránske sankcie už asi na všetko, čo sa dalo. Francúzska vláda uvažuje, ako s pomocou francúzskych satelitov pomôže Iráncom k internetu, kancelár Friedrich Merz dáva iránskemu režimu už len pár týždňov.
Prezident Donald Trump je natoľko znepokojený porušovaním ľudských práv v Iráne – či skôr tlačený Izraelom –, že nevylučuje americký zásah. Pre istotu zatiaľ uvalil 25-percentné clo na štáty, ktoré obchodujú s Iránom. Ako obvykle sa západná verzia udalostí len z malej časti prekrýva s tým, čo sa skutočne deje.
Tri následné vlny
Irán v posledných týždňoch zažil tri vlny demonštrácií. Prvý prišiel v poslednom týždni minulého roka a vyvolalo ho drastické zhoršenie ekonomickej situácie. Bezprostrednou príčinou bol pád iránskej meny, ktorý viedol k prudkému rastu cien a zbedačeniu širokých vrstiev spoločnosti.
Dlhodobou príčinou toho však sú západné ekonomické sankcie a extrémne výdavky na zbrojenie, blížiace sa k 20 percentám HDP krajiny a motivované americkou a izraelskou hrozbou. Decembrové protesty boli pokojné a nemali protirežimový charakter.
Začiatkom januára sa zdvihla druhá vlna, ktorá už vyzerala inak. Ulicu ovládli ozbrojené skupiny, ktoré útočili na políciu, mešity a verejné inštitúcie. Zo spontánneho protestu proti biede sa stal organizovaný a ozbrojený útok na systém.
Režim sa bránil, útočníkov obvinil z terorizmu, vypol internet, streľbu opätoval streľbou a začal masívne zatýkať. Nie je jasné, koľko ľudí zomrelo. Podľa údajov humanitárnych organizácií financovaných Američanmi boli zabité vyššie stovky či nižšie tisíce odporcov režimu. Iránska vláda uvádza, že v stretoch protestujúci zabili viac ako sto príslušníkov ozbrojených zložiek.
V druhom januárovom týždni prišla tretia vlna. Vládni predstavitelia vyzvali verejnosť na akcie na podporu vlády. To, že režim dokáže zaplniť ulice a námestia nielen v Teheráne, ale aj v rade regionálnych centier, svedčí prinajmenšom o tom, že môže počítať s podporou významnej časti spoločnosti.
Aj keď nie je zrejmé, o akú veľkú skupinu Iráncov ide, je dostatočne veľká na to, aby americkí a izraelskí komentátori napojení na spravodajské služby začali verejne pochybovať o vratkosti iránskeho režimu a možnostiach jeho pádu. Niektorí však volajú po zahraničnej intervencii na jeho zvrhnutie.
To však nie je nič nové. Niet pochýb, že organizátori druhej vlny sa opierali o podporu spravodajských služieb nepriateľských voči iránskej vláde – Mosad sa k účasti prihlásil.
Už známy scenár
Nie je náhoda, že vlna sa zdvihla po predsilvestrovskej návšteve premiéra Benjamina Netanjahua u Donalda Trumpa, po ktorej americký prezident varoval Teherán pred streľbou do demonštrantov. Opomenul však, že hovorí o demonštrantoch, ktorí sami zabíjajú.
Zároveň nie je náhoda, že v tom istom období prenikli z Iraku do Iránu kurdské ozbrojené skupiny, ktoré už roky v regióne pôsobia ako americká úderka. Zložitosť vzťahov v regióne potom dokladá podložená špekulácia, že Irán tieto skupiny pomerne ľahko zlikvidoval vďaka informáciám od tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana – amerického spojenca, ale nepriateľa kurdských milícií.
V Iráne sa za posledný mesiac odohral známy scenár. V prvom kroku vláda, ktorú Západ považuje za nepriateľskú, čelí vnútorným problémom, obvykle vyvolaným západným tlakom, ktoré vedú k spontánnym demonštráciám.
V tom druhom sa demonštrácií zmocnia organizované skupiny spojené s vonkajšími nepriateľmi vlády a začnú s násilnými útokmi na inštitúcie, poprípade pod falošnou vlajkou aj na demonštrantov.
V nasledujúcej fáze sa rozhodne o ďalšom vývoji: buď vláda padne a moc prevezme opozície ako na Majdane, alebo sa udrží, no stráca kontrolu nad časťou krajiny, čo vedie k občianskej vojne ako v desiatych rokoch tohto storočia v Sýrii, alebo vláda úplne získa späť kontrolu nad situáciou ako v Nikarague. Veľa pritom závisí od angažovanosti vonkajších nepriateľov či, naopak, od pomoci spojencov – Sýriu desať rokov držali nad vodou Irán a Rusko.
V Iráne to zatiaľ vyzerá tak, že krajina smeruje k tretiemu scenáru, v ktorom vláda získava kontrolu. Proti však hovoria záujmy vonkajších nepriateľov. Izrael je rozhodnutý Irán zničiť, ale na to potrebuje USA. Trump nemá na ďalšej vojne záujem, ale je pod tlakom izraelskej loby. Navyše môže byť opojený úspešnou akciou amerického komanda vo Venezuele, takže môže dôjsť k úplne mylnému záveru, že mu niečo podobné vyjde aj v Iráne.
Na druhej strane má Irán aj spojencov. Rusko cez Kaspické more s Iránom susedí, Čína od neho odoberá ropu a India buduje cez iránsky prístav Čáhbahár strategickú obchodnú cestu do Eurázie, obchádzajúcu Pakistan.
Ani jedna z týchto veľmocí nestojí o to, aby USA v regióne posilňovali svoj vplyv, a už vôbec nechcú, aby v Iráne menili režim. Miera ich vojenskej pomoci Iránu v prípade americko-izraelského útoku nie je zrejmá, ale je isté, že inak urobia na jeho podporu takmer všetko. Západ by mal so starostlivosťou o Irán trochu šetriť, pretože pokiaľ bude pokračovať, môže najmä jeho európska časť čoskoro sama potrebovať dostatok starostlivosti.