Únos prezidenta Venezuely Nicolása Madura a jeho manželky do USA pre obvinenia z narkoterorizmu vydržal ako obhajoba nevyprovokovanej agresie iba krátko. Prezident Donald Trump krátko nato svetu otvorene povedal, že hlavným dôvodom vpádu do krajiny Južnej Ameriky boli jej obrovské ropné ložiská.
Trump verejne nabádal veľké ropné spoločnosti, aby začali pracovať na obnove ropnej infraštruktúry vo Venezuele, ktorú bude spravovať Amerika. Následne dodal, že USA tak budú „predávať oveľa väčšie objemy ropy“ a obnovu znárodnených amerických ropných spoločností „zaplatí Venezuela“.
Z pohľadu medzinárodného práva je vojenská operácia Ameriky jasným porušením noriem, ktoré majú chrániť suverénne štáty pred agresiou. Rozhodným porušením medzinárodného práva je aj krádež surovín krajiny, ktorá bola napadnutá zo strany agresora, a ich následný predaj – teda presne to, čo avizoval Donald Trump.
Ropný obchod za miliardy
USA sa pritom neobmedzili iba na zásoby ropy v krajine, ale zadržiavajú aj jej ropné tankery v Karibskom mori. Oficiálne ide o zadržanie tankerov v rámci sankcií uvalených zo strany USA. Ministerka vnútornej bezpečnosti Kristi Noemová v tejto súvislosti uviedla, že zadržanie prebehlo prostredníctvom armády, a krátko nato USA už dokončili aj svoj prvý predaj venezuelskej ropy v hodnote 500 miliónov dolárov.
Predaj prebehol v rámci obchodnej dohody o predaji ropy medzi USA a novou vládou vo Venezuele v objeme dvoch miliárd dolárov. Trump sa v tomto smere vyjadril, že od dočasnej prezidentky Delcy Rodríguezovej, dosadenej po Madurovi, očakáva odovzdanie plnej kontroly nad ropným priemyslom v krajine do rúk Ameriky, inak by Venezuela riskovala ďalší vojenský útok.
Paradoxom pritom je, že Amerika získala predajom tejto ropy až o 30 percent viac peňazí ako Venezuela pred niekoľkými týždňami. Podozrenia vyvoláva aj skutočnosť, že USA predali venezuelskú ropu nadnárodnej spoločnosti Vitol, ktorej vedúci obchodník John Addison daroval prezidentskej kampani Donalda Trumpa takmer 6 miliónov dolárov.
Oveľa väčším problémom je však zjavné prevzatie ropy a ropného priemyslu Venezuely zo strany USA vojenskou silou alebo hrozbou jej použitia, čo predstavuje porušenie medzinárodného práva rovnako ako vojenský útok a následný únos prezidenta Madura.
Odborníci hovoria o nemožnosti odoberania zdrojov inej krajiny
Významný odborník na medzinárodné právo profesor Michael Schmitt, pôsobiaci na viacerých univerzitách, označil „americké útoky na lode, ako aj zatknutie Madura za jasné porušenie medzinárodného práva“ a útok USA na Venezuelu označil z právneho hľadiska za vojnu, „pretože použitie nepriateľských akcií medzi dvoma štátmi jednoznačne spúšťa ozbrojený konflikt“.
Právny expert Matthew Waxman z Kolumbijskej univerzity v tejto súvislosti poukazuje na to, že „okupačná vojenská mocnosť sa nemôže obohatiť odoberaním zdrojov iného štátu, ale Trumpova administratíva bude pravdepodobne tvrdiť, že venezuelská vláda ich nikdy oprávnene nevlastnila“, a označil tieto kroky za „ignorovanie medzinárodného práva“.
Rozpor z pohľadu medzinárodného práva je totiž v tom, že ak USA alebo medzinárodné spoločenstvo uznajú za legitímneho predstaviteľa štátu inú osobu (nelegitímne dosadenú Amerikou) ako tú, ktorá má právnu legitimitu na území (Nicolás Maduro), vzniká spor o to, kto má zákonné právo nakladať so štátnym majetkom a uzatvárať obchodné zmluvy.
V tomto bode však možno tvrdiť, že legitímnym predstaviteľom štátu nie je osoba dosadená na čelo štátu zo strany agresora. Obchodné dohody medzi krajinami uzavreté takýmto spôsobom nemožno považovať za platné a legitímne, a fakticky ide iba o „naoko legálne zakrytie“ klasickej krádeže, prípadne zabavenia nepriateľského majetku za použitia vojenskej sily.
Medzinárodné právo zakazuje drancovanie krajiny
Medzinárodné dokumenty zakazujú ničenie alebo zabranie nepriateľského majetku ako prostriedok na poškodenie nepriateľa. Výnimočne však môže byť nepriateľský majetok zničený alebo zabraný, ak si takéto zničenie alebo zabranie naliehavo vyžadujú vojenské potreby.
Rozsiahle ničenie alebo privlastňovanie si majetku (celého ropného priemyslu krajiny), ktoré nie je odôvodnené vojenskou nevyhnutnosťou a je vykonávané nezákonne a svojvoľne (bez riadne uzatvorených zmlúv), je závažným porušením Ženevských dohovorov.
Ak si krajina v konflikte privlastní majetok inej krajiny tak, ako to prezentuje Donald Trump v súvislosti s ropným priemyslom vo Venezuele, z pohľadu medzinárodného práva ide o vojnový zločin drancovania alebo plienenia („pillage“).
Ten zahŕňa čin privlastnenia si akéhokoľvek majetku na súkromné alebo osobné použitie stranou ozbrojeného konfliktu bez súhlasu vlastníka a s úmyslom pripraviť vlastníka o majetok, pričom toto konanie nie je odôvodnené vojenskou núdzou. Medzinárodne je takéto konanie zakázané Ženevskou konvenciou alebo Rímskym štatútom (USA ním nie sú viazané).
Porušenie práva je aj kupovanie zabavenej ropy
Z pohľadu medzinárodného práva teda došlo (zatiaľ bez oficiálneho potvrdenia) zo strany USA k mnohým porušeniam – vojenskému útoku vo Venezuele (vydávanému zo strany Donalda Trumpa za policajnú akciu), únosu prezidenta Madura a následnému zabavovaniu ropy bez riadnych právnych náležitostí. Pri obchode s takto zabavenou ropou však nejde o porušenie práva iba zo strany predávajúcej Ameriky, ale aj zo strany kupujúcej osoby alebo štátu.
Masívny export ropy by porušil zákaz drancovania a mohol by viesť k žalobám o náhradu škody, no problém by mali aj štáty, ktoré by takúto „nelegálnu“ ropu nakupovali. Princíp neuznania (non-recognition) je základným kameňom moderného medzinárodného práva a vyplýva najmä zo zásady, že z bezprávia nemôže vzniknúť právo.
Podľa tohto princípu majú štáty právnu povinnosť neuznať ako legálnu situáciu, ktorá vznikla vážnym porušením noriem práva – najmä ak došlo k porušeniu zákazu použitia sily (útok na Venezuelu). To znamená, že žiadne zisky získané agresiou alebo hrozbou sily nesmú byť medzinárodne akceptované.
Ďalší predaj takejto ropy by predstavoval obchodovanie s výnosom z protiprávneho stavu a tretie štáty by ním mohli porušovať povinnosť neuznať a nepodporovať nezákonný stav.
Svet zrazu toleruje koristníctvo
V teórii by USA mali za svoju agresiu a porušovanie medzinárodného práva čeliť sankciám alebo blokádam zo strany iných štátov, ako je vidieť v prípade Ruska a jeho útoku na Ukrajinu. Rovnaký osud by mal postihnúť aj krajiny, ktoré by kupovali „dobytú“ ropu, podobne ako sú uvaľované sankcie na krajiny podporujúce ruskú agresiu spracovávaním sankcionovanej ropy a jej následným exportom.
V praxi však svet môže vidieť neochotu svetových lídrov čo i len označiť vojenské zásahy v Južnej Amerike za porušovanie medzinárodného práva. V takom prípade je scestné hovoriť o tom, že sa takíto slabí politici zmôžu aj na nejaké sankcie za nedodržiavanie medzinárodných pravidiel.
Nemožno sa potom čudovať, že USA môžu otvorene hovoriť o vpáde a prisvojení si Grónska (dánskeho územia) bez strachu z akejkoľvek (aspoň ekonomickej) odplaty. V prípade ruskej agresie reagoval západný svet rýchlo a kontinuálne – uvaľovaním čoraz väčšieho množstva sankčných balíkov.
V prípade americkej agresie zrejme niet sily, ktorá by porušovanie práva zastavila. Následná legalizácia obchodu s ukradnutou ropou (aj prostredníctvom tolerancie právneho stavu) bude predstavovať ďalší posun v hraniciach toho, čo svet považuje za civilizované správanie.
Amerika na tomto obchode dokonca zarobila o tretinu viac ako krajina, ktorej ropa patrí, čo len ukazuje moc a cynizmus svetového obchodu. To, čo môže byť pre obyčajného smrteľníka protiprávne – kúpa kradnutých vecí, je pre svetové mocnosti dokonca zdrojom väčšieho obohatenia.
Ak sa nejaká silnejšia krajina bude chcieť obohatiť alebo naštartovať upadajúcu ekonomiku, jednoducho napadne slabšieho suseda a vydrancuje jeho suroviny. Po vzore USA bude následne stačiť, ak sa dosadí bábková vláda, a tá už podpíše všetky formálne dohody o „znárodnení“ žiadaných prostriedkov.
V súčasnosti to už funguje. V budúcnosti sa medzinárodní kupci môžu tešiť na nové zdroje obchodu a nejaké „hlúposti“ starého sveta, ako je právo, im nebudú stáť v ceste za ziskom.