Hlavná téza dokumentu je jednoduchá: bohatstvo rastie, ale nerovnomerne. V poslednom roku sa tento rozdiel ešte prehĺbil. Podľa Oxfamu sa medziročne k novembru 2025 zvýšilo celkové bohatstvo miliardárov približne o 2,5 bilióna dolárov. Ide o citeľné zrýchlenie.
Ukazuje to na pokračovanie trendu, keďže ich bohatstvo od roku 2020 stúplo už o 81 percent.
Priepasť medzi boháčmi a tými ostatnými
V roku 2024 pribudlo celosvetovo 204 nových dolárových miliardárov, čo je v prepočte približne jeden za dva dni. Pre autorov správy to však nie je znak zdravej dynamiky, ale skôr upozornenie, že systém zvýhodňuje úzku skupinu ľudí výrazne viac ako zvyšok spoločnosti. Podľa Oxfamu majú miliardári až 4-tisíckrát vyššiu pravdepodobnosť zastávať politické funkcie ako bežní občania.
Organizácia nárast ich bohatstva spája s politikou amerického prezidenta Donalda Trumpa vrátane daňových škrtov, ochrany nadnárodných korporácií a oslabenia kontroly monopolov. K ďalším ziskom prispel aj boom umelej inteligencie, z ktorého najviac profitovali už dovtedy bohatí investori.
„Prehlbujúca sa priepasť medzi bohatými a zvyškom spoločnosti vytvára politický deficit, ktorý je nebezpečný a neudržateľný,“ vyhlásil výkonný riaditeľ Oxfamu Amitabh Behar. Inštitúcia preto vyzýva vlády na vyššie dane pre extrémne bohatých, obmedzenie vplyvu peňazí v politike a opatrenia na znižovanie nerovnosti.
Oxfam zároveň upozorňuje, že minuloročný prírastok majetku miliardárov o 2,5 bilióna dolárov sa rovná bohatstvu 4,1 miliardy najchudobnejších ľudí. V absolútnych číslach má 12 najbohatších ľudí sveta viac majetku ako celá najchudobnejšia polovica ľudstva. Počet miliardárov na svete pritom prvýkrát presiahol tritisíc a šéf Tesly a SpaceX Elon Musk sa stal prvým človekom s majetkom viac ako 500 miliárd dolárov.
Správa zároveň varuje pred rastúcim vplyvom ultrabohatých podnikateľov na médiá. Viac ako polovicu najväčších mediálnych spoločností dnes podľa Oxfamu vlastnia miliardári ako Jeff Bezos, Elon Musk, Patrick Soon-Shiong alebo Francúz Vincent Bolloré.
Bohatstvo, ktoré nevzniká prácou
Oxfam však ide v hodnotení ešte ďalej a spochybňuje samotný pôvod veľkej časti tohto bohatstva. Tvrdí, že približne 70 percent majetku najbohatších nevzniklo vďaka inováciám, podnikateľským zručnostiam a riziku či vyššej produktivite, ale skôr vďaka dedičstvu, monopolnému postaveniu na trhu alebo blízkym väzbám na politickú moc.
Aj preto správa hovorí o rozdelení na dva svety. V jednom žije úzka elita, ktorej majetok rastie rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. V tom druhom je väčšina populácie, ktorej sa životná úroveň zlepšuje len pomaly alebo vôbec.
Okrem morálneho rozmeru nerovnosti analytici riešili aj jej ekonomické dôsledky. Pripomínajú, že počet ľudí žijúcich v chudobe je globálne takmer rovnaký ako v roku 1990. To naznačuje, že samotný ekonomický rast automaticky neznamená menej chudoby.
Naopak, analýza dát Svetovej banky ukazuje, že ak by sa vlády viac zamerali na znižovanie nerovnosti, boj s extrémnou chudobou by mohol postupovať až trikrát rýchlejšie.
Osobitná pozornosť sa v dokumente venuje dedičstvu. V roku 2023 sa po prvýkrát stalo, že viac miliardárov získalo svoj majetok dedením ako vlastným podnikaním. A tento trend má pokračovať – v nasledujúcich tridsiatich rokoch by sa medzi dedičov dnešných miliardárov malo presunúť viac ako 5,2 bilióna dolárov.
Rezonujú monopoly, politika a staré nerovnosti
Dedičstvo však nie je jediným faktorom. Autori odhadujú, že takmer pätina bohatstva miliardárov pochádza z monopolnej trhovej sily a ďalších šesť percent zo vzťahov medzi ekonomickými elitami a politickou mocou, teda z klientelizmu.
Zároveň pripomínajú širší historický kontext. Koloniálne dedičstvo a nerovnomerne nastavené globálne pravidlá podľa nich prispeli k tomu, že takmer 70 percent miliardárov žije v bohatých krajinách globálneho Severu.
Tieto štáty pritom kontrolujú viac ako tri štvrtiny celkového bohatstva miliardárov, hoci tvoria len menšiu časť svetovej populácie.
Oxfam však nezostáva iba pri kritike. Navrhuje viacero opatrení, ktoré by podľa neho mohli pomôcť zmierniť rastúcu nerovnosť. Ide najmä o vyššie dane z majetku a dedičstva, silnejšiu ochranu práv pracujúcich a robustnejšie sociálne systémy.
Dôležitou témou je aj reforma medzinárodných daňových pravidiel a väčšia koordinácia medzi štátmi, a to najmä na pôde OSN. Kritika smeruje aj k Svetovej banke a Medzinárodnému menovému fondu, kde majú bohaté krajiny neúmerne silné slovo.
Bez zmeny fungovania týchto inštitúcií bude podľa Oxfamu ťažké riešiť globálne nerovnosti systematicky.
Narážame na limity rastového modelu
Ak až 60 percent majetku miliardárov pochádza z takzvaných „nezaslúžených“ zdrojov, globálna ekonomika je stále nastavená tak, že systematicky presúva bohatstvo smerom k úzkej elite. Čo to znamená napríklad pre Slovensko či ostatné postkomunistické krajiny?
Nepatríme síce medzi krajiny s vysokým počtom dolárových alebo eurových miliardárov, náš ekonomický model je však silne závislý od zahraničných korporácií a dodávateľských reťazcov postavených na montáži. Práve tieto štruktúry správa opisuje ako formu „moderného kolonializmu“, pri ktorej sa zisky koncentrujú v zahraničí, zatiaľ čo mzdy v domácej ekonomike zostávajú nízke.
Kombinácia nízkych miezd, slabého zdanenia kapitálu a majetku a tlaku na verejné výdavky – najmä v školstve a zdravotníctve – vytvára podobnú dynamiku, akú Oxfam identifikuje na globálnej úrovni: práca neprináša primeraný podiel na vytvorenom bohatstve.
Pre Slovensko je preto mimoriadne relevantná téza, že znižovanie nerovností by viedlo k znižovaniu chudoby výrazne rýchlejšie ako samotný ekonomický rast.
Okrem toho sú tu krajiny V4 (Slovensko, Česko, Poľsko a Maďarsko) ako typický príklad regiónu, ktorý po roku 1989 síce ekonomicky rástol, no významná časť vytvorených ziskov smerovala k nadnárodným firmám a finančným centrám mimo regiónu.
Správa upozorňuje, že štáty s nižšou rokovacou silou často súťažia nízkymi daňami a mzdami, čím sa prehlbuje nerovnosť a oslabujú verejné služby – presne v súlade s vývojom v strednej Európe.
Z pohľadu krajín V4 je preto kľúčová výzva Oxfamu na vyššie zdanenie extrémneho bohatstva, monopolov a dedičstva, ako aj na posilnenie pracovných práv. Bez týchto opatrení sa bude rozdiel medzi rastom HDP a životnou úrovňou väčšiny obyvateľov ďalej prehlbovať.
Ukazuje sa, že problémom dnešnej ekonomiky nie je nedostatok bohatstva, ale spôsob, akým sa systematicky presúva k „vyvoleným“ – a krajiny ako Slovensko alebo celý región V4 na tom dlhodobo strácajú.
Liberálne kruhy správu Oxfamu kritizujú
Analytici rakúskeho liberálneho think tanku Agenda Austria charakterizujú správu ako „každoročný titulok plný štatistických a logických nepresností“. Argumentujú, že Oxfam systematicky skresľuje fakty, aby presadzoval antikapitalistickú agendu.
V štatistikách je podľa expertov think tanku päť výrazných nepresností:
Bohatstvo nie je príjem
Konštatovanie, že „Musk zarobí priemerný globálny ročný príjem za štyri sekundy“ znie, akoby tieto peniaze dostal priamo na bankový účet. Zvyčajne však ide o výpočet čistého majetku, pričom rastúca cena akcií znamená aj rastúce bohatstvo.
Ignorujú sa kolísavé ocenenia akcií
Najmä v sektore technológií a umelej inteligencie môže „bohatstvo“ v priebehu niekoľkých mesiacov prudko vzrásť – a rovnako rýchlo sa zrútiť. Oxfam túto volatilitu ignoruje a primárne prezentuje rekordné maximá. Agenda Austria v tejto súvislosti zdôrazňuje, že rastúce ceny akcií zvyšujú bohatstvo len na papieri bez akéhokoľvek skutočného peňažného toku.
Ekonomický novinár Shekhar Gupta označuje spomínané závery Oxfamu za „nezmyselné a propagandistické“, pretože ignorujú skutočné toky príjmov a vedú k nesprávnym záverom o rozdelení bohatstva.
Chudoba je vecou definície
Existujú rôzne hranice chudoby, píše rakúsky think tank, a v závislosti od toho, ktorá sa použije, sa môže obraz dramaticky meniť. „Extrémne chudobný“ je podľa definície Svetovej banky niekto, kto žije z menej ako 2,15 dolára na deň, čo postihuje približne 800 miliónov ľudí, teda zhruba desatinu globálnej populácie.
Na druhej strane, pri definícii extrémnej chudoby sa uplatňujú aj vyššie hodnoty, napríklad 8,30 dolára na deň, čo je hranica, ktorá sa používa pre krajiny so strednými až vyššími príjmami. V rámci tejto metodiky sa za chudobnú považuje takmer polovica svetovej populácie. Ak teda niekto hovorí, že polovica sveta žije v chudobe, často to viac vypovedá o zvolenej definícii než o skutočnej realite života.
Brirský ekonóm a publicista dlhodobo žijúci v USA Felix Salmon zasa obviňuje organizáciu z používania čistého majetku (aktíva mínus pasíva) ako referenčnej hodnoty, čo napríklad umelo vykresľuje bohatých jednotlivcov s dlhmi ako „chudobných“ a skresľuje globálne štatistiky chudoby.
Charles Kenny z Centra pre globálny rozvoj kritizuje Oxfam za podceňovanie pokroku v znižovaní chudoby tým, že sa zameriava na bohatstvo, a nie na príjem.
Pretože nerovnosť rastie, rastie aj chudoba
Svet môže byť nerovný, no chudoba sa stále môže znižovať. A to sa vraj deje už desaťročia. „Z dlhodobého hľadiska extrémna chudoba výrazne klesla – napriek krízam a napriek (či vďaka) miliardárom, ako je Elon Musk, ktorí vytvárajú bohatstvo,“ píše Agenda Austria.
Spájajú sa myšlienky závisti a moci
„Nerovnosť nie je to isté ako politický vplyv, ktorý ohrozuje demokraciu. Tí, ktorí tieto dve veci spájajú, rýchlo dospejú k štandardnej požiadavke na vyššie dane bez toho, aby jasne identifikovali skutočný problém,“ dodáva v poslednom bode rakúsky think tank.
V závere dodáva, že chudobní nie sú chudobní, pretože bohatí sú bohatí. Chudoba má podľa tejto organizácie iné príčiny, najmä slabo vybudované inštitúcie, zlé rámcové podmienky, nedostatok pracovných miest a nízku produktivitu.