Trump chce kontrolovať Grónsko a nezáleží mu na tom, akými prostriedkami. Sám hovoril, že pokojne aj vojenskými. V stredu nakoniec otočil. Presne tak, ako je to u neho zvykom. Na stole je vraj uspokojivá dohoda, hoci nevedno, ako dlho bude tento stav platiť. Tá je však najmä výsledkom diplomacie, nie toho, že by Európa Trumpa odstrašila. Navyše, o jej detailoch zatiaľ veľa nevieme.
Treba poznamenať, že vojenská intervencia Spojených štátov v Grónsku bola nepravdepodobná už od začiatku Trumpových vyhrážok. Jacob Funk Kirkegaard z think-tanku Bruegel napríklad poznamenal, že jeho vojenské chúťky limituje Kongres. Senát po útoku USA na Venezuelu 8. januára odhlasoval, že výslovne vyžaduje, aby boli ďalšie vojenské akcie schválené Kongresom. A to aj pre Trumpov záujem o Grónsko.
Násilné prevzatie kontroly nad ostrovom tiež dlhodobo nemá ani podporu verejnosti. Je zaň iba osem percent Američanov, zatiaľ čo tri štvrtiny by boli proti. USA pritom čoskoro čakajú parlamentné voľby do Senátu a Snemovne reprezentantov.
Nie div, že Trump od myšlienky na násilné prevzatie ostrova postupne ustupoval. Okrem toho nevedno, či svoje slová myslel vážne, alebo to bola vyjednávacia taktika.
Európska bazuka
Aby americký prezident dostal Európu tam, kde chce, nemusí začínať tvrdou silou. Stačí mäkký nátlak.
Bolo to tak aj v tomto prípade. Cez víkend najprv oznámil desaťpercentné clá na osem európskych krajín, ktoré mali platiť od 1. februára až dovtedy, kým sa nevyrieši otázka získania Grónska. Hrozil, že v polovici roka sa sadzba zvýši na 25 percent.
Od Európy sa čakalo, ako zareaguje.
Starý kontinent však v súčasnosti nemá veľa možností, ako Spojeným štátom pri vzájomnom konflikte záujmov čeliť. Jeho hlavnou, ak nie jedinou zbraňou je bohatstvo. Okrem toho, že Európania držia v rukách približne 40 percent amerických dlhopisov (nehovoriac o akciách), ponúkajú trh, ktorý je pre mnohé americké firmy naozaj lukratívny, keďže naň v roku 2024 vyviezli tovary a služby za viac ako 760 miliárd eur.
V médiách sa preto okamžite po Trumpovej colnej hrozbe začalo špekulovať o tom, že Brusel by po takmer roku obchodných prieťahov s Trumpom mohol konečne vytiahnuť svoju „bazuku“.
Tá nesie názov Nástroj proti donucovaniu (Anti-Coercion Instrument), pričom má chrániť EÚ a jej členov pred hospodárskym nátlakom tretích krajín. V prípade USA by mohli byť na rane americkí technologickí giganti a poskytovatelia digitálnych služieb, ktorí na európskom trhu zarábajú lukratívne peniaze. Reč je o spoločnostiach Meta, Google, Microsoft, Netflix a mnohých ďalších. Toto bolestivé opatrenie má istý potenciál meniť rozhodnutia šéfa Bieleho domu, a to prostredníctvom vplyvných šéfov týchto gigantov.
Viacerí európski lídri po použití tejto zbrane otvorene volali. Tento meč však seká na obe strany. A to nielen v tom zmysle, že clá a reštrikcie bolia spotrebiteľov aj v tej krajine, ktorá ich uvaľuje.
Európa totiž do Ameriky posiela ešte väčšie množstvo tovarov. Jej odvetu by Trump neprešiel s rukami pod zadkom. Dve z troch najväčších ekonomík sveta by sa tak v špirále ciel veľmi rýchlo dokatovali. Niečo, čo USA nechceli riskovať ani s Čínou, s ktorou obchodujú v takmer trojnásobne menšom meradle (hoci tá má na rozdiel od Európy kľúčové suroviny, ktoré Spojené štáty potrebujú).
No aj keby Európska únia vypla hruď, šla s Trumpom do obchodného sporu a dosiahla, že ustúpi a dohodne sa (čo nakoniec ani nemusela urobiť), obchodná vojna by nebola dobrým riešením. Pozíciu starého kontinentu by vzťah s Trumpom na bode mrazu iba zhoršil.
Trump: Európania budú skákať, ako zapískam
Amerika totiž drží Európu za rozkrok aj v iných ohľadoch. Trump vie tlak vyvolať aj inak ako clami a dobre si to uvedomuje, keď sám povedal, že je presvedčený, že európski lídri sa nebudú jeho snahe o Grónsko „príliš vzpierať“.
V istom zmysle mal pravdu. Stačilo mu pár hrozieb a veľmi rýchlo dosiahol dohodu. Takú, ktorá bude pre Američanov dostatočne lukratívna na to, aby ostrov nemuseli prevziať. Podobne, ako keď si v júli v Škótsku potriasol ruky s Ursulou von der Leyenovou.
Ponižujúca dohoda vtedy vystavila Európe zrkadlo. Po necelom polroku sa história opakuje.
Američania to totiž s Európou spravili geniálne, hoci hľadať v tom úmysel by bola konšpirácia. Snahou o rozšírenie Severoatlantickej aliancie o Ukrajinu ju dostali do (ne)priameho konfliktu s Ruskom. To, čo nasledovalo, je všetkým známe – kontinent sa v podstate sám odstrihol od jedného z najväčších svetových dodávateľov ropy a plynu. A naviazal sa na Ameriku.
Už na nej nie je závislý iba vojensky, ale postupne aj energeticky. Dnes vyzerá pozícia Európy bezmála tak ako pred vojnou na Ukrajine. Akurát s tým rozdielom, že nezávisí od Moskvy, ale od Washingtonu. Ten dodáva kontinentu okolo dvadsať percent plynu. Po Nórsku (približne tretina) sú Spojené štáty druhým najväčším dodávateľom, ďaleko pred Ruskom (približne desať percent). A nie je v pláne tento podiel zmenšovať, skôr naopak (REPowerEU).
Keďže Európa si vzťahy s Ruskom totálne rozbila, aj čiastočná spiatočka je momentálne ťažko predstaviteľná. A nový dodávateľ s voľnými objemami plynu, akési ďalšie Spojené štáty, ktoré by ochotne poskytli energetické záchranné lano, neexistujú.
Namiesto toho, aby európski lídri pri ruských energiách zachovali diplomatický étos a strategicky mysleli na zadné vrátka, viedli reči o krvavom ruskom plyne. Teraz Európa berie ten americký, ktorý je len o málo lepší, keďže dobre slúži ako páka pre Trumpove imperialistické chúťky.
Trumpovi stačí, že z Európy stiahne ochrannú ruku
Ak by bol aj energetický bič prikrátky, Trump ešte vždy môže stiahnuť amerických vojakov z Európy, zreálniť sľuby o vystúpení z NATO, vypnúť satelitné systémy, spravodajské služby, stiahnuť jadrový dáždnik, prestať akokoľvek podporovať Ukrajinu...
V skratke, ponechať Európu, nech sa vyrovná s hrozbou z východu sama. Niekedy tým dokonca stačí iba pohroziť.
Dlhé obdobie mieru ukolísalo takmer všetkých na kontinente do driemot. O potrebe nezávislej politiky, ktorá myslí na prosperitu a bezpečnosť Európy, sa však už niekoľko rokov hovorí, no miestne elity sa po ruskej invázii na Ukrajinu neodvážili na vlastný názor. Nehrali o čas a pokračovanie (hoci možno labilného a nespravodlivého) mieru v Európe, netancovali medzi dvoma veľmocami, ale sadli na lep tej, ktorá ponúkala namiesto biča cukor.
Záujmy veľmocí sa však časom (a garnitúrami) menia, sú vrtkavé. Prekvapeným európskym elitám na čele s Kajou Kallasovou sa potom nemožno čudovať, že v súkromí žartujú o tom, že pre súčasný stav sveta je načase začať s alkoholom.
