Friedrich Merz, Emmanuel Macron, kanadský premiér Mark Carney – všetci sa v posledných dňoch zhodovali na tom, že treba prijať tvrdú realitu. Líderka eurokomisie Ursula von der Leyenová volala po nezávislosti Európy od USA.
Po štvrtkovom stretnutí vrcholových predstaviteľov krajín EÚ v Bruseli sa postupne vynára skutočný obraz v neprikrášlenej podobe, že transatlantická kríza katapultovala európsky blok do drsnej novej reality.
Svet – a predovšetkým ten západný – začal akoby cválať niekam, kde ešte nie sú presne definované rámce. Už aj mdlý spolkový kancelár Nemecka to v Davose charakterizoval tak, že „starý svetový poriadok sa rozpadá závratnou rýchlosťou“.
Pripomeňme, že ešte prednedávnom sa veľvyslanci 27 krajín Únie stretli, aby rokovali o reakcii voči Trumpovým snahám získať Grónsko a voči hrozbe, že na osem európskych štátov – ktoré na ostrov poslali vojenské jednotky – uvalí sankcie.
Eurolídri sa svojou dlhodobou dezorientáciou vmanévrovali do delikátnej situácie. Celé roky sa snažili byť poslušní USA, ktorých imperialistické nároky vyvolali vojnu na Ukrajine, aby aktuálne mlčky sledovali, ako ich najsilnejší spojenec v NATO túži obsadiť územie člena EÚ (dánske Grónsko).
Keď sa roky zaklínate vierovyznaním o tom, ako je Rusko jedinou krajinou, ktorá ohrozuje územnú integritu Európy, ste odkázaný na podobne bizarné vyústenie.
Európa vraj zvažovala voči USA odvetné clá. Mala to byť odvetná reakcia na Trumpove clá, ktoré avizoval uvaliť na osem európskych krajín, ktoré poslali do Grónska malé posádky na jeho „obranu“.
Trump napokon v stredu v Davose deklaroval, že na získanie Grónska nepoužije silové riešenie, detaily dohody s Európanmi ešte nie sú známe. Zrejmé je však to, že dôjde k úprave dohody medzi USA a Dánskom z roku 1951, podľa ktorej môžu Američania budovať na ostrove vojenské základne.
Ak by Európska únia aktivovala nátlakový ekonomický nástroj na obranu Grónska a pokúsila by sa o nezávislosť, bol by to správny krok, ale neúplný. Čeliť v tejto situácii na jednej strane mapy Rusku a na tej druhej Spojeným štátom si predovšetkým vyžaduje prehodnotenie plánov na Ukrajine.
Trump sa zjavne Európskej únie dosiaľ neobával. V akej kondícii sú „akčné schopnosti“ Európy, o tom ho presvedčil prístup eurolídrov pri minuloročnej colnej vojne, keď EÚ akceptovala ponižujúcu dohodu. Maroš Šefčovič, ktorý ju dohováral, pritom celkom otvorene hovoril, že šlo nielen o obchod, ale aj o geopolitiku – teda uchlácholiť USA, aby zostali na Ukrajine a nenechali v tom Európu samotnú.
Nový význam blitzkriegu
Vytvoriť tlak na Trumpa v jeho snahe obsadiť časť Európy je našou povinnosťou. Lenže pokus o pozičnú obranu voči svojmu lénnemu pánovi môže zabrať iba v prípade, že sa vzdajú poslušnosti pri Ukrajine.
Trumpa nemohol vystrašiť ani manéver Nemecka, ktoré po jeho colných vyhrážkach po necelých dvoch dňoch stiahlo z Grónska svoju drobnú vojenskú posádočku. Hneď nato Trump povedal, že Európa sa jeho snahe získať Grónsko nebude veľmi vzpierať.
Hoci Trump napokon zmiernil rétoriku o použití sily, je zrejmé, že Macronove verbálne výzvy, aby Únia aktivovala „ekonomickú bazuku“, prípadne deklarácie predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej o tom, ako sa z EÚ stane vojnová veľmoc, nebudú stačiť na hatanie geopolitických zámerov Trumpa na západnej pologuli.
Americký prezident opakuje, že Grónsko je pre jeho bezpečnostnú politiku strategické územie, a kým toto jeho presvedčenie trvá a nebude podpísaná nová rámcová zmluva o Grónsku, suverenita Dánska nad ostrovom môže byť stále ohrozená.
Von der Leyenová hovorí o nevyhnutnosti Únie vypracovať vlastnú bezpečnostnú stratégiu a budovať veľké armády. Nad vlastnou bezpečnostnou stratégiou, nezávislou od ambícií a požiadaviek Washingtonu, by Brusel celkom určite uvažovať mal. Ale celkom inak, ako o tom „uvažuje“ aktuálna bruselská elita.
Ukrajina oslabuje Európu
Súčasné imperiálne ambície USA v západnej hemisfére nie sú nezávislé od tých, ktoré určujú situáciu na Ukrajine. Bol to práve Washington, kto navzdory varovaniam Európy vyprovokoval vojnu na Ukrajine. Dnes Amerika z vojny vycúvala a nechala ju na bedrách Európe, ktorá stále poslušne hlási, že bude „bojovať“ až do konca, teda do limitného oslabenia Ukrajiny.
A tak eurolídri organizujú malé skupinky ochotných, ktorí vraj majú strážiť mier na Ukrajine. Keď sa nedávno Európa pokúšala poskladať niekoľko desaťtisícový kontingent, ktorý by mal na línii zlomu „strážiť prímerie“, skončilo sa to blamážou.
Proti viac než polmiliónovej ruskej armáde, vyskúšanej reálnou vojnou a znalej prostredia, sa teda mala postaviť dvadsaťnásobne menšia posádka neskúsených vojakov z krajín, ktoré sa boja bojovať, a mala strážiť 1 200-kilometrovú frontovú líniu – a takto mala demonštrovať silu, ktorá by ruského medveďa odradila porušiť potenciálne prímerie. Ani na tento malý kontingent sa však v Európe nenašla politická vôľa.
Nemci povedali, že bez USA do toho nepôjdu. Postupne vycúvali aj viaceré ostatné kľúčové krajiny, ktoré inak dojemne papagájujú, ako pre Ukrajinu urobia úplne všetko, lebo Ukrajina vraj bojuje za nás. Tieto slová nie sú len v rozpore s realitou, ale sami ich nositelia nie sú ochotní uskutočniť ich, keď príde na lámanie chleba.
Putin sa zjavne musel cítiť naozaj vystrašený... Dnes na Ukrajine bojuje s vedomím, že sa jeho hlavný geopolitický súper (USA) vojensky a finančne priamo stiahol a zostávajúci podporovatelia Ukrajiny (EÚ) sú na smiech. To je stav, v ktorom sme sa po štyroch rokoch odmietania rozumných dohôd na Ukrajine ocitli.
Trvali sme na tom, že vojna sa musí ukončiť silou. Výsledok je, že Rusko postupuje, vezme si viac, ako predtým pri mierových návrhoch žiadalo, a dnes už ani nemá súpera, ktorý by ho dokázal reálne zastaviť. Pokiaľ ide o ukrajinskú armádu, otázka neznie, či dôjde k prelomeniu frontu, ale kedy.
Pri schopnosti Európy a jej taktike „zadržiavania Trumpa“ je pritom podstatné, že Európa sa svojou „stratégiou“ na Ukrajine vydáva na milosť aj Trumpovi, aj Rusku.
Grónsko v rukách veľmocí
V hre je pritom aj ďalší významný argument, ktorý sa opomína, respektíve zdôrazňuje ho len Trump. Grónsko môže byť významným územím z hľadiska globálneho raketového šachu dvoch jadrových veľmocí. Ide pritom o ostrov, ktorý Dánsko nebude schopné ubrániť, ak nad ním v dlhšom horizonte získa kontrolu Moskva s Pekingom. Aj preto americký prezident naznačuje, že si ho buď vezme on, alebo bude ešte horšie.
Trump teda operuje s hrozbou, podľa ktorej je priveľkým a nebezpečným luxusom prenechať Grónsko „naverímboha“ Dánsku, krajine veľkosti Slovenska, ktorej armáda sa nachádza tisíce kilometrov ďaleko. Aj keby Dánsko svoj ostrov teoreticky brániť chcelo, napríklad aj proti Trumpovi, nemá ani veľmi s čím – jeho vojnové prostriedky predsa odčerpáva Ukrajina. Podobne ako je to pri zvyšku Európy. Od našich „eurointeligentov“ sa dá vždy očakávať, že sa z jednej blamáže vmanévrujú do ešte horšej.
Grónsko má veľký geostrategický význam. Kto kontroluje Grónsko, kontroluje aj námorné trasy z Ruska do Atlantického oceánu. Z Grónska má USA raketový dosah na Rusko, prípadne naopak, a týka sa to aj možných letových dráh jadrových zbraní. Za takýchto okolností protest Európy v podobe pár drobných posádok USA rozhodne nepresvedčí.
Aby jej aktuálna vzbura voči kľúčovému spojencovi, teda Trumpovým USA, mala význam, musela by Európa najprv ukončiť svoje nerozumné angažovanie v snahe nechať sa poraziť na Ukrajine čo najhorším spôsobom. Nielen Trump už dávno pochopil, že Ukrajina je pre Washington stratená, teraz sú na rade Európania.
V opačnom prípade pohoria. V tomto však nádeje nie sú veľké. Čím je jasnejšie, že na Ukrajine nás čaká veľká porážka, tým viac eurolídri spájajú osud Európskej únie s nutnosťou porážky Ruska, ku ktorej nedôjde.
Manévrovacie schopnosti EÚ sú dnes neprimerane limitované Ukrajinou, ktorá pre Úniu neznamená toľko, ako sama tak veľkolepo deklaruje. A hoci to európski lídri nie sú v súčasnosti ochotní verejne priznať, v budúcnosti tak veľa znamenať ani nebude. Je to vojna, v ktorej sa majú Európania vojensky, energeticky a ekonomicky oslabiť. A to Trumpovi dnes vyhovuje. Poslušní vazali takto nie sú schopní jeho divokým plánom vzdorovať.
