V polovici decembra bieloruský prezident Alexandr Lukašenko prepustil 123 politických väzňov. Medzi nimi bola aj Maryja Kalesnikavová, koordinátorka predvolebného štábu Viktara Babaryku, horúceho kandidáta na post prezidenta vo voľbách v roku 2020. Babaryku pred voľbami a jeho koordinátorku krátko po nich zatkli a odsúdili.
V Bielorusku bolo počas minulého roka – nepočítajúc decembrovú amnestiu – omilostených 78 politických väzňov a za mreže putovalo 438 nových – celkovo ich tak bolo väznených viac ako 1 250. Prepustená Kalesnikavová teraz vyzýva Európu, aby začala dialóg s bieloruským režimom, keďže ten podľa nej „chápe jazyk biznisu“.
Déjà vu
V júni 2025 Lukašenko prepustil opozičného blogera Siarheja Cichanovského a trinásť ďalších politických väzňov. Podľa slov Lukašenka bolo predtým v rámci niekoľkých vĺn amnestií prepustených spolu 293 ľudí.
K júnovému udeleniu milosti a následnému prepusteniu došlo krátko po návšteve amerického splnomocnenca pre Ukrajinu a Rusko Keitha Kellogga v Minsku. Ten bol najvyššie postaveným americkým predstaviteľom, ktorý v posledných rokoch navštívil Bielorusko.
Stretnutie bieloruskej a americkej delegácie sa konalo v Paláci nezávislosti a podľa Lukašenkovej kancelárie bola predmetom rokovania „medzinárodná problematika a celková situácia vo svete, regionálna tematika a bielorusko-americké vzťahy“.
Pripomeňme, že najvýznamnejším americkým predstaviteľom, ktorý navštívil Bielorusko za posledných 20 rokov, bol Trumpov minister zahraničných vecí Mike Pompeo v roku 2020.
„Silné vedenie prezidenta Trumpa dnes viedlo k prepusteniu 14 väzňov z Bieloruska. Vďaka litovskej vláde za spoluprácu a pomoc z jej strany,“ uviedol v deň amnestií na sociálnej sieti Kelloggov zástupca John Coale.
Lukašenkova hovorkyňa pre bieloruský prorežimný kanál Pul Pervogo večer v deň prepustenia väzňov povedala, že išlo o osoby odsúdené za „extrémistickú a teroristickú činnosť“ a Lukašenko prijal rozhodnutie o ich prepustení na základe Trumpovej prosby.
Opäť pragmaticky
Zatiaľ čo pri júnovej várke prepustených politických väzňov nie je známe, čo USA Bielorusku za ich oslobodenie sľúbili, a hovorí sa tak iba o Trumpovej prosbe, v prípade decembrového prepúšťania sa nikto nesnažil skryť, že išlo o vec čistého pragmatizmu.
Po tom, čo bieloruské bezpečnostné zložky deportovali 114 prepustených Lukašenkových politických odporcov na Ukrajinu a deväť do Litvy, Spojené štáty zrušili sankcie voči potašovým priemyselným hnojivám. Práve hnojivá na báze uhličitanu draselného sú hlavným zdrojom devízových príjmov pre Lukašenkov režim.
Necelý mesiac po svojom prepustení sa Kalesnikavová v rozhovore pre Financial Times (FT) vyjadrila, že ak Európa premárni príležitosť na dialóg s Lukašenkom, bieloruský režim sa primkne ku kremeľskému.
„Čím väčšia je izolácia Bieloruska od Európy, tým viac je nútené zbližovať sa s Ruskom... Vďaka tomu je Bielorusko pre Európu menej bezpečné a menej predvídateľné,“ povedala pre FT s tým, že ako niekto s európskym zmýšľaním nerozumie, prečo Európa nezačala hovoriť s Lukašenkom skôr ako Spojené štáty.
Ako príklad uviedla Berlín, ktorý má s Minskom oveľa viac väzieb ako Washington. Britský denník podotýka, že jej „argument je v rozpore s európskym prístupom“, teda takmer nulový kontakt s Minskom, sankcie postihujúce bieloruské hospodárstvo, zákaz letov, prísnejšie vízové pravidlá a v neposlednom rade podpora občianskeho krídla bieloruskej opozície.
Je sa čoho chytiť?
V minskom Paláci nezávislosti sídli podľa Kalesnikavovej „pragmatický človek“, ktorý „rozumie jazyku biznisu“. Keďže režim v Bielorusku sa podľa nej raz zmení, treba, aby tam bola pripravená pôda, a nie spálená zem.
Lukašenko 5. februára 2022 v rozhovore s ruským propagandistom Vladimirom Soloviovom vyhlásil, že „táto vojna [s Ukrajinou, poznámka redakcie] potrvá najviac tri – štyri dni. Tam nebude mať kto proti nám [Bielorusku a Rusku, poznámka redakcie] bojovať“.
Následne Lukašenko 24. februára umožnil ruskej armáde vykonať pozemný útok na sever Ukrajiny v smere na Kyjev, hoci bieloruská armáda sa napriek niektorým náznakom doteraz do invázie nezapojila a bieloruský prezident z času na čas pozýva Kyjev a Moskvu za rokovací stôl. Armádu podľa vlastných slov pošle na Ukrajinu len v prípade, že bude Bielorusko napadnuté.
V lete 2023 však Rusko presunulo do Bieloruska väčšie množstvo taktických jadrových zbraní, o ktorých sa Lukašenko vyjadril, že s ich použitím nebude v prípade agresie váhať. Koncom roka 2025 posilnil Kremeľ jadrový arzenál v Bielorusku niekoľkými hypersonickými raketami Orešnik.
Prekvapivo sa vyjadril k otázke Krymu: „De facto je Krym ruský, de iure nie,“ uviedol v októbri 2024 Lukašenko, čím zaujal prozápadnejšie stanovisko ako mnohí predstavitelia občianskeho krídla bieloruskej opozície.
Na druhej strane stále trvá Lukašenkova hybridná vojna, v rámci ktorej Minsk posiela k poľským hraniciam afrických a ázijských migrantov. Bieloruskí pohraničníci podľa zistení Poliakov a vyhlásení samotných migrantov vybavujú cudzincov rebríkmi, kliešťami na drôt a ďalším vybavením potrebným na prekonanie poľsko-bieloruskej hranice.
Vyjadrenie Kalesnikavovej pre Financial Times tlmočili aj bieloruské opozičné médiá. Občianske krídlo bieloruskej opozície vedené prezidentskou kandidátkou z roku 2020 Sviatlanou Cichanovskou zatiaľ na vyjadrenie Kalesnikavovej nereagovalo, rovnako ako na žiadosť Štandardu o komentár. Bieloruský dobrovoľnícky zbor (BDK) na žiadosť Štandardu odpovedal, že „nekomentuje žiadne vyhlásenia, ktoré sa netýkajú BDK“.
Mnohé prejavy bieloruskej kultúry – národná vlajka, erb, jazyk – boli v samotnom Bielorusku označené za extrémizmus. Je však otázne, či by to pre Brusel predstavovalo prekážku pre zblíženie sa s Minskom, ak by vzájomný dialóg viedol k postupnému prepúšťaniu politických väzňov a odďaľovaniu Bieloruska od Moskvy.
Otázne však je aj to, či by Kremeľ za súčasného rozloženia geopolitických síl a vzhľadom na dôležitú zemepisnú polohu Bieloruska umožnil skutočné vymanenie sa z vplyvu Ruska, ktorý nateraz priamo na jeho území zabezpečuje aj ruská armáda a jej výzbroj, vrátane tej jadrovej.