Invázia na Ukrajinu v roku 2022 znamenala len potvrdenie, že svet už nie je rozdelený iba kultúrne a politicky, ale aj vojensky. Nová geopolitická mapa sa nám tvorí doslova pred očami.
Teraz však nie sú až také dôležité prírodné hranice, ale skôr mapy toho, ako prúdia do jednotlivých štátov energie. Nový svet sa bude tvoriť okolo energetických hraníc. Nebolo to inak ani v minulosti.
Dokonalým príkladom je ropovod Družba, šesťdesiatročná energetická pupočná šnúra spájajúca niekdajší východný blok. Tá síce bez väčších problémov prečkala nežnú revolúciu, ale v konflikte po roku 2022 narazila na limity nového geopolitického usporiadania.
Zatiaľ čo severná vetva Družby po roku 2022 prestala fungovať ako kanál na ruskú ropu do Nemecka a Poľska, južná vetva cez Ukrajinu zostala pre časť strednej Európy kľúčovou tepnou. Česko sa medzitým aktívne snažilo znížiť svoju závislosť od ruskej ropy a deklarovalo ukončenie dovozu cez Družbu, čím sa od tradičného modelu postupne odrezalo.
Naproti tomu kabinety Viktora Orbána a Roberta Fica sa v posledných rokoch vydali opačným smerom. Svoju historickú závislosť od ruskej ropy paradoxne ešte zvýšili, čím obe krajiny vohnali hlbšie do energetickej pasce. Počas vojny narástla závislosť Maďarska od ruskej ropy podľa analýz energetických think tankov z približne 61 percent v roku 2021 na zhruba 86 percent v rokoch 2023 a 2024.
Južnou vetvou ropovodu Družba tak do krajiny prúdilo približne štyri až päť miliónov ton ropy ročne, čo predstavovalo viac ako polovicu celkovej maďarskej spotreby.
Podobná situácia bola aj na Slovensku. Bratislavská rafinéria Slovnaft, patriaca do maďarskej skupiny MOL, spracovala v roku 2023 približne 4,8 milióna ton ropy, z čoho zhruba 85 až 87 percent pochádzalo z Ruska. Družba tak zostala jednou z tých neviditeľných energetických hraníc, okolo ktorých sa dnes formuje nielen obchod, ale aj politická zodpovednosť.
Zastavenie tokov a politická slepota Bruselu
Na konci januára 2026 došlo k faktickému zastaveniu toku ropy južnou vetvou Družby. Podľa Kyjeva za to môže ruský útok na čerpacie stanice na západnej Ukrajine.
Pre Bratislavu aj Budapešť je to zdanlivo neriešiteľný problém. Keď sa pozrieme na vývoj cien energetických komodít na finančných trhoch, môžeme ľahko nadobudnúť naivný dojem, že energia sa dá kúpiť rovnako rýchlo ako darček v obľúbenom e-shope.
Burzový svet sa však skôr či neskôr musí stretnúť s fyzickou realitou. Pokiaľ nefungujú ropovody, žiadnu ropu si skrátka nekúpite, aj keby ste mali peňazí nazvyš. Ropovod je teda obrovská vplyvová páka. Navyše veľmi zákerná, pretože ostatné štáty EÚ nie sú týmto výpadkom postihnuté, čím sa Slovensko a Maďarsko ocitajú v izolácii.
Európska únia celú vec nevníma ako prioritu. Na koordinačnom rokovaní dospela k záveru, že okamžité riziko nedostatku ropy v EÚ nehrozí, a iba apeluje na technické overenie stavu potrubia. V tomto postoji sa však presne odráža to, ako Brusel zle prečítal situáciu.
Podľa vyhlásenia Viktora Orbána je Družba technicky plne funkčná. Satelitné snímky aj prevádzkové dáta ukazujú, že pri ruskom útoku nebolo potrubie priamo poškodené, a fyzicky tak nič nebráni obnoveniu dodávok. Túto informáciu zatiaľ nikto nevyvrátil. Zastavenie ropy je teda predovšetkým čisto politický problém.
Dokonalé politické alibi
Tento moment ponúka obom premiérom dokonalú muníciu na ich obľúbený naratív o tom, ako Európska únia necháva členské štáty napospas osudu, keď ide do tuhého a riešia sa ich špecifické existenčné problémy.
Brusel síce ponúka grófske rady o bleskovom prechode na chorvátsku Adriu, ale podľa Budapešti a Bratislavy úplne ignoruje technologickú a finančnú realitu v regióne. Pre Fica aj Orbána je to teda ideálna príležitosť, ako domácemu publiku v priamom prenose pripomenúť absolútnu dôležitosť národnej suverenity.
Zručne sa štylizujú do úlohy posledných skutočných ochrancov svojich občanov a s radosťou môžu poukazovať na to, že keby bola pri moci proeurópska opozícia, situácia by bola ešte viac drastická, pretože by servilne počúvala Brusel a nechala by vlastný priemysel padnúť. Teraz sa obaja lídri môžu v očiach voličov „maximálne biť“ za záujmy svojich krajín proti vonkajšiemu tlaku.
Logika tejto politickej hry je pritom neúprosne jednoduchá a pre oboch premiérov predstavuje v podstate dokonalú strategickú výhodu.
Pokiaľ sa im tvrdým tlakom, vetovaním únijnej pomoci a diplomatickými hrozbami podarí donútiť ukrajinskú stranu znovu otvoriť kohútiky, predajú to doma ako svoj kolosálny štátnický triumf. Pred voličmi budú môcť vystupovať ako silní vodcovia, ktorí sa nenechali zlomiť, prekabátili Brusel a nekompromisne zachránili domáci priemysel.
V opačnom prípade, ak sa im to nepodarí a ropa skrátka nepotečie, získajú niečo možno ešte cennejšie, a to úplne dokonalé alibi a ultimátneho obetného baránka.
Za všetky ekonomické straty, drahotu, infláciu a prázdne štátne kasy, teda za hlboké štrukturálne problémy, ktoré sa v oboch krajinách nafukovali už dlho pred touto ropnou krízou, ponesú odteraz vinu výhradne „zlý a pomstychtivý“ Kyjev a ľahostajná Európa, ktorá ich v tom nechala napospas osudu.
Víťazom sa tak môže stať predovšetkým Viktor Orbán, ktorý bude svoj mandát obhajovať v atmosfére energetického napätia. Či už ropa znovu potečie, alebo nie, politický kapitál z tejto krízy dokáže vyťažiť v oboch scenároch. V stávke totiž nie je len dodávka suroviny, ale dôvera voličov v to, kto ich v čase neistoty skutočne chráni.