Spory o bruselské peniaze pre Ukrajinu a ropovod Družba opäť ukázali obojstrannú frustráciu vo vzťahu Maďarska a Slovenska k Európskej únii.
V Bruseli považujú premiérov Viktora Orbána a Roberta Fica za populistov a nacionalistov, ktorí komplikujú európske riešenia naliehavých problémov. Podunajským metropolám na druhej strane prekáža, že sa ich EÚ nezastane a núti ich do nevýhodných krokov.
Strety s Bruselom však majú nielen z dôvodu Ukrajiny. Ide aj o migráciu, gender a ďalšie témy. Obe vlády za to platia: čelia sankciám, zásahom do domácej politiky aj pokusom o medzinárodnú izoláciu. Či sa im takýto odpor vypláca, závisí od spôsobu merania. Ale je legitímnejší ako konformistická alternatíva.
Pripomeňme, že tieto strety ešte neboli na obzore v roku 2004, keď obe krajiny vstúpili do EÚ. Orbán aj Fico vtedy vo svojich krajinách ako opoziční lídri podporovali vstup rovnako ako výrazná väčšina slovenských a maďarských voličov. Ani dnes členstvo svojich krajín v EÚ nespochybňujú, ale k Bruselu sú o poznanie kritickejší ako vtedy.
Je to už iná Európa
Európska únia sa odvtedy podstatne zmenila. Iste, už prijatím Maastrichtskej zmluvy sa centralizovala do takej miery, ktorú mnohí Európania odmietajú. Ešte v roku 2004 však bolo ťažko predstaviteľné, že by Brusel členským štátom nariaďoval, že nemajú chrániť hranice pred nelegálnou migráciou, že majú podporovať vojnu na východe Európy alebo kdekoľvek inde na svete. Alebo aj to, čo majú učiť na základných a stredných školách v otázke rodu či v akejkoľvek inej otázke.
Dnes je to európska realita. Postoje členských štátov sa rôznia. Niektoré, ako Nemecko či Francúzsko, idú na rovnakej vlne s Bruselom a neprekáža im pôsobenie ani posilňovanie bruselských inštitúcií, ktoré do veľkej miery ovládajú a z ich hľadiska presadzujú dobrú vec.
Iní, ktorým bruselská politika prekáža, sa delia sa do troch skupín. V prvej sú tí, ktorí sú natoľko znalí a uznávaní, že si v bruselskej džungli vyrokujú zvláštne zaobchádzanie, ktoré ich ušetrí pred tými najhoršími vplyvmi. Vie to Belgicko a vedia to aj iné staré členské štáty.
Iní sa so škrípaním zubov podriaďujú v nádeji, že im ujmu z vynútených politík kompenzujú bruselské dotácie a priazeň Komisie, čo je typické pre východnú Európu.
A potom sú nemnohí, ako dnes Maďarsko a Slovensko, ktorí idú do frontálneho stretu s Komisiou a s Nemeckom, za čo si získavajú povesť vyvrheľov.
Ich odpor má zmysel z troch hľadísk. Po prvé, nové členské štáty z východnej časti Európy väčšinou nemajú v Bruseli nárok na osobitné zaobchádzanie. Buď preto, že sa nestihli naučiť, ako na to, alebo preto, že musia bojovať s predsudkami voči východnej Európe.
Ide o jediné predsudky, ktoré si dnešný politicky korektný, antinacionalistický, antirasistický a antipatriarchálny Brusel môže dovoliť. Náš región pritom chápe ako nedostatočne civilizované susedstvo, ktorého námietky proti politikám Bruselu nie sú výsledkom demokratickej vôle, ale nedokončenej europeizácie.
Straty Maďarska či Slovenska z dôvodu bruselských politík budú v očiach európskej elity vždy nižšie a zanedbateľnejšie ako straty Nemecka či Beneluxu. A to aj vtedy, keď sú v skutočnosti vyššie. Odpor voči Bruselu je potom odporom voči tejto postkoloniálnej šablóne.
Po druhé, zároveň je odporom periférnej demokracie voči byrokracii centra. V Maďarsku a na Slovensku si spoločenská väčšina nepraje masovú migráciu či rodovú indoktrináciu a nechce platiť za pokračovanie prehranej vojny na Ukrajine. A ich politická reprezentácia je schopná tieto preferencie politicky formulovať a demokraticky obhajovať.
Rovnako je demokratické, ak predstavitelia štátov s inak orientovanou politickou väčšinou, napríklad vo Francúzsku či v Nemecku, obhajujú opačné stanoviská. Ale nie je demokratické, ak ich prostredníctvom európskych úradov vnucujú iným.
A konečne v strete s Bruselom ide často o úplne hmatateľné a vyčísliteľné potreby. Ak dnes Budapešť a Bratislava blokujú v Bruseli peniaze pre Ukrajinu z dôvodu ukrajinského zablokovania ropovodu, robia to preto, lebo tú ropu jednoducho potrebujú. Ak odmietajú migrantov, robia to preto, lebo si spočítali, že by im priniesli veľké náklady a malé výnosy.
Náplasti na kompenzáciu nestačia
Výpočet sa však komplikuje tým, že sa Európska komisia snaží členským štátom podobný odpor rôznymi mäkkými či tvrdými sankciami poriadne predražiť. Orbán by mohol rozprávať. Naopak, tým lojálnym vie prilepšiť.
Keď v Poľsku nastúpil po ostrakizovanom PiS-e bruselský obľúbenec Donald Tusk, kohútiky na európskych peňazovodoch sa otvorili napriek tomu, ako zatočil s médiami a so súdmi. Brusel robí všetko pre to, aby konformista odchádzal s pozitívnou výsledovkou a kverulant počítal straty.
EÚ sa však v posledných desaťročiach natoľko vzdialila od reality, že náklady jej rozhodnutí idú do astronomických výšin. Jej náplasti na kompenzáciu zďaleka nestačia. Nielenže je odpor proti bruselským nezmyslom správny, ale zároveň sa oplatí.
Sebavedomá politika Maďarska a Slovenska nevedie k ich medzinárodnej izolácii, ako by si v Bruseli priali. Naopak, otvára dvere vo Washingtone, v Moskve či Pekingu. Azda si to v Prahe a inde v strednej Európe tiež všimnú.