Zdá sa, že anglikánska cirkev vstupuje do obdobia hlbokého úpadku. Po viac ako 500 rokoch nezávislosti od Ríma sa zdá, že etablovaná cirkev stráca veľkú časť svojej spoločenskej sily.
Už roky sa zmenšujú jej kongregácie a zatvárajú kostoly. V roku 2016 počet ľudí navštevujúcich bohoslužby anglikánskej cirkvi prvýkrát v histórii klesol pod jeden milión. Naopak, podľa štúdie z roku 2005 chodilo do mešity aspoň raz týždenne takmer milión moslimov. Islamská populácia odvtedy výrazne vzrástla, takže je pravdepodobné, že do svojich modlitební chodí pravidelne viac moslimov ako anglikánov.
V rokoch 2014 až 2024 zatvorilo svoje brány približne 3 500 kostolov. Niektoré boli prestavané na obytné domy, iné na mešity alebo iné modlitebne, zatiaľ čo niektoré jednoducho zbúrali. Mnohé kostoly sú navyše staré a vyžadujú si veľké investície, aby zostali funkčné.
V niektorých oblastiach je tento problém obzvlášť výrazný: vo Walese sa v posledných rokoch zatvorila približne štvrtina všetkých historických kostolov a kaplniek, zatiaľ čo škótska cirkev plánuje zatvoriť 30 až 40 percent svojich kostolov. Popri tomto viditeľnom úpadku sa v Británii dostáva do popredia aj iná náboženská sila: islam.
Kde sa končí dialóg a začína sa podriadenosť?
Islam, ktorý bol v Británii kedysi menšinovou vierou, má v súčasnosti približne štyri milióny vyznávačov a neustále rastie, čo je čiastočne spôsobené migráciou a vyššou pôrodnosťou. Rozširovanie moslimských komunít prinieslo aj diskusiu o integrácii a rizikách radikalizácie.
Niektoré vlády v Perzskom zálive vrátane Saudskej Arábie a Spojených arabských emirátov verejne vyjadrili obavy z extrémistických vplyvov v niektorých častiach Európy. V posledných rokoch niektoré rodiny z týchto krajín údajne prehodnotili možnosť posielať svoje deti na prestížne britské internátne školy a univerzity, pretože sa obávajú vystavenia radikalizovaným výkladom islamu v komunitách diaspóry.
V tejto súvislosti niektoré farnosti anglikánskej cirkvi organizovali počas ramadánu iftáre, na ktoré pozývali moslimov, aby prerušili pôst, do cirkevných budov. Pre priaznivcov sú takéto podujatia gestom pohostinnosti a dobrej vôle medzi náboženstvami. Vyvolávajú však hlbšie teologické obavy.
Islam výslovne odmieta doktríny, ktoré sú základom kresťanskej viery. Z tohto dôvodu niektorí kresťania tvrdia, že organizovanie islamských obradov v anglikánskych kostoloch predstavuje riziko rozmazania základných náboženských hraníc v čase, keď je samotná cirkev už oslabená.
Slabé vedenie a prispôsobenie sa duchu doby
Novovymenovaná canterburská arcibiskupka Sarah Mullallyová doteraz nemala námietky proti organizovaniu podujatí iftár v priestoroch anglikánskej cirkvi. Naopak, často ju vidieť na medzináboženských a medzikultúrnych podujatiach v Londýne. Jedna z otázok o tom, do akej miery je medzináboženský dialóg skutočne medzináboženský, sa týka miery, do akej je kresťanská pohostinnosť opätovaná: zdá sa, že mešity nevítajú anglikánov na večerných piesňach.
Niektorým pozorovateľom možno neunikne, že v Canterbury sa nachádzajú kosti svätého Tomáša Becketa, zavraždeného za to, že sa postavil proti svetskej moci. Naopak, anglikánska cirkev sa zdá zdržanlivá v spochybňovaní dnešnej elity.
Možno práve preto katolicizmus nedávno predbehol anglikánstvo v počte veriacich, ktorí každý týždeň chodia do kostola. V Británii bol katolicizmus dlho prenasledovaný, čo znamená, že si vyvinul inštinkt odolávať spoločenskému tlaku. Aj keď nie je bez podobných problémov, táto história odporu mu pomohla udržať si väčšiu oddanosť ortodoxnej viere. Pre mnohých veriacich sa táto istota stala veľmi príťažlivou, keďže Británia sa stáva čoraz viac multireligióznou.
Národná identita a ubúdajúce náboženstvo
Zaujímavé je, že anglikánska cirkev rastie na inom kontinente: v Afrike. Kresťanstvo sa šíri v mnohých afrických krajinách, pričom niektoré dokonca vysielajú misionárov, aby znovu obrátili národ, ktorý im kresťanstvo priniesol ako prvý. Od anglikánstva vo Veľkej Británii sa však v mnohom líši. Sú konzervatívnejší v teologických otázkach, ako sú potraty, vysvätenie žien za kňažky či rodová identita/LGBT. Tieto témy sú pritom na pokraji rozkolu v rámci anglikanizmu.
Otvorenou otázkou zostáva, či anglikánska cirkev dokáže obnoviť svoj zmysel. Je to štátna cirkev a v istom zmysle je zvyknutá sledovať postoje britskej elity. Keďže sa tieto názory odklonili od kresťanskej ortodoxie, odklonilo sa od nich aj mnoho anglikánov.
Inštitúcie, ktoré kedysi formovali morálny a kultúrny život národa, málokedy zaniknú zo dňa na deň, ale môžu pomaly strácať svoju autoritu, keď sa oslabí dôvera v ich posolstvo. Zhovievavosť voči islamu spôsobuje, že príslušní kresťania vyzerajú menej istí svojou vierou. Úcta neoprávňuje k tomu, aby iné náboženstvo používalo náboženské budovy a organizovalo v nich svoje náboženské podujatia.
V čase, keď sa náboženské prostredie v Británii stáva čoraz rozmanitejším a spornejším, stojí anglikánska cirkev pred ťažkou voľbou: má sa prispôsobiť spoločnosti s viacerými náboženstvami, pričom riskuje stratu svojej identity, alebo má vzdorovať prevládajúcim liberálnym ortodoxiám a riskovať otvorený konflikt s establišmentom?
Bez ohľadu na to, aký smer zvolí, prehlbujúce sa rozpory v anglikánskom spoločenstve vyvolávajú perspektívu nového rozkolu, ktorý by mohol ešte viac narušiť jej autoritu a úlohu.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.