Technický stav škôl na Slovensku patrí dlhodobo medzi najvážnejšie slabiny vzdelávacieho systému. Hoci v posledných rokoch investície pribúdajú, najmä z európskych zdrojov a z plánu obnovy, obraz v teréne zostáva mimoriadne nerovnomerný.
Vedľa zrekonštruovaných a modernizovaných škôl naďalej stoja budovy, ktoré zápasia s vážnymi technickými problémami, neraz v havarijnom stave. Táto disproporcia sa pritom netýka iba verejných škôl, ale zasahuje aj súkromné a cirkevné zariadenia.
Investičný dlh a dedičstvo minulosti
Značná časť školských budov na Slovensku pochádza ešte zo 70. a 80. rokov minulého storočia. Mnohé z nich odvtedy prešli len čiastkovými alebo odkladanými opravami. Dôsledky sú dlhodobo viditeľné: zatekajúce strechy, vlhnúce steny, plesne, zastarané vykurovanie alebo nevyhovujúce hygienické zariadenia.
Samosprávy aj rezort školstva už roky upozorňujú, že školská infraštruktúra čelí vysokému investičnému dlhu, ktorý sa pohybuje v stovkách miliónov až miliardách eur. Nejde pritom len o estetický problém. V mnohých prípadoch ide o podmienky, ktoré priamo ovplyvňujú bezpečnosť, hygienu aj kvalitu vyučovania.
Medializované prípady z posledných rokov zároveň naznačujú, že nejde o ojedinelé zlyhania jednotlivých zriaďovateľov, ale o širší, systémový problém.
Keď škola doslova chátra
Výrazným príkladom je súkromná škola Cenada v bratislavskej Karlovej Vsi, ktorá pôsobí v budove patriacej mestskej časti. Podľa vlaňajšej reportáže STVR sa žiaci učia v prostredí, kde zateká strecha, šíria sa plesne a podlahy sa odlupujú.
Takýto stav už nepredstavuje len diskomfort, ale aj bezpečnostné riziko. Problémy pritom podľa medializovaných informácií pretrvávajú dlhší čas a súvisia aj s tým, že vlastník objektu doň dlhodobo neinvestoval.
Podobne znepokojivá situácia sa objavila v minulom roku aj v Základnej umeleckej škole na Prokofievovej ulici v Bratislave. Rodičia upozorňovali na vlhkosť, pretekajúce toalety aj nedostatočný rozsah opráv. Ani po čiastočnej rekonštrukcii strechy sa problémy úplne neodstránili.
Tieto prípady pritom nie sú výnimočné. V médiách sa opakovane objavujú aj správy o školách, ktoré musia obmedziť výučbu pre nefunkčné kúrenie, čelia zásahom hygienikov pre plesne a nevyhovujúce sociálne zariadenia, alebo dočasne uzatvárajú časti budov pre statické poruchy.
Tieto problémy pritom zasahujú rôzne typy škôl – verejné, súkromné aj cirkevné.
Najnovšie rezonuje kampaň, ktorú organizujú študenti tretieho ročníka Gymnázia sv. Tomáša Akvinského v Košiciach. Reagujú ňou na dlhodobý problém s poškodenou strechou, pre ktorý počas dažďov a topenia snehu zateká do viacerých tried a spoločných priestorov. Zhoršuje to podmienky na vyučovanie aj celkový stav budovy.
Cieľom zbierky je financovať opravu strešnej konštrukcie, zastaviť zatekanie a zabrániť ďalšiemu znehodnocovaniu objektu. Oprava sa týka najmä učební, no prínos bude mať pre celé školské prostredie vrátane ďalších používateľov areálu.
Celkové náklady na rekonštrukciu sú podľa projektovej dokumentácie vyčíslené na 388-tisíc eur. Študenti chcú prostredníctvom kampane na portáli Donio vyzbierať 60-tisíc eur, pričom časť nákladov už pokrýva bezúročná pôžička od sestier dominikánok.
„Každé euro pomáha chrániť nielen budovu, ale aj hodnoty a príbehy, ktoré v nej vznikajú,“ odkazujú študenti.
Cirkevné školy: osobitný svet, ale nie iná realita
V diskusii o kvalite školstva sa pravidelne objavuje otázka, či sú cirkevné školy v lepšom technickom stave ako školy verejné. Dostupné skúsenosti ani verejne známe dáta však takýto jednoznačný záver nepotvrdzujú.
Aj medzi cirkevnými školami nájdeme zariadenia, ktoré prešli úspešnou modernizáciou, ale aj budovy, ktoré zápasia s podobnými problémami ako zvyšok systému. V niektorých prípadoch sídlia v historických objektoch, kde je údržba technicky aj finančne náročná. Inde sa zasa podarilo získať prostriedky vďaka donorom, projektom alebo aktívnemu manažmentu.
Inými slovami, samotný charakter zriaďovateľa ešte automaticky neurčuje technický stav školy. Rozhodujú skôr konkrétne podmienky, možnosti financovania a schopnosť dlhodobo investovať.
Ministerstvo školstva pre Štandard reaguje, že každoročne poskytuje zriaďovateľom škôl „nenormatívne účelovo určené finančné prostriedky na riešenie havarijných situácií“ podľa možností štátneho rozpočtu. „V minulom roku bolo stovkám škôl a školských zariadení pridelených v súvislosti s havarijnými situáciami takmer 28 miliónov eur,“ vyčísľuje.
Rezort zároveň upozorňuje, že bez lepšieho prehľadu o stave školských budov sa výraznejší posun nedá očakávať. Inštitút vzdelávacej politiky preto navrhuje pasportizáciu – systematické zmapovanie technického stavu objektov.
To má priniesť jasnejší obraz o prioritách a následne aj metodiku, ktorá pomôže určiť, kam smerovať investície prioritne. Ako rezort uvádza, „takýto prístup umožní pripraviť investičnú stratégiu rezortu“ a zvýšiť predvídateľnosť aj adresnosť podpory.
Zároveň chce ministerstvo viac stavať na dátach ako na odhadoch a nastaviť „transparentnejšie a spravodlivejšie mechanizmy alokácie financií“, ktoré budú lepšie zohľadňovať potreby regiónov.
Pri pláne obnovy rezort pripomína, že cieľom bolo obmedziť dvojzmennú prevádzku základných škôl budovaním nových kapacít tam, kde tie existujúce nestačia. „Cieľom bolo odstrániť 35 dvojzmenných prevádzok,“ vyčísľuje.
Prostriedky síce bolo možné použiť aj na rekonštrukcie, no len vtedy, ak sa súčasne kapacity rozširovali – samotná obnova bez ich navýšenia podporená nebola.
Rozhodujú región a manažment
Ak možno pomenovať faktory, ktoré technický stav školy ovplyvňujú najvýraznejšie, nejde primárne o to, či je škola verejná, súkromná alebo cirkevná. Dôležitejšia je kombinácia regiónu, ekonomického zázemia a kvality riadenia.
Školy vo väčších mestách alebo v ekonomicky silnejších regiónoch mávajú spravidla lepší prístup k zdrojom, partnerstvám aj projektovým príležitostiam. Významnú úlohu však zohráva aj ich vedenie. Schopnosť riaditeľa pripraviť projekty, uchádzať sa o externé financovanie a presadiť obnovu budovy v praxi často rozhoduje viac ako typ zriaďovateľa.
Slovenské školstvo tak dnes v oblasti infraštruktúry pôsobí skôr ako mozaika než ako jednotne fungujúci systém. Vedľa moderných, dobre vybavených škôl naďalej existujú zariadenia, ktoré zápasia so závažnými technickými nedostatkami. Nejde o problém jedného segmentu, ale o obraz celého systému.
Investície z posledných rokov nepochybne prinášajú zlepšenia. Základný problém však zatiaľ nevyriešili: dlhodobé podfinancovanie školskej infraštruktúry. Kým sa tento dlh nezačne systematicky znižovať vo väčšom rozsahu, rozdiel medzi modernizáciou a havarijným stavom zostane jednou z najviditeľnejších čŕt slovenského školstva.
Štandard k téme oslovil aj Združenie miest a obcí Slovenska, do uzávierky však nereagovalo.