Hormuzský prieliv, úzky námorný koridor spájajúci Perzský záliv s Ománskym zálivom a Arabským morom, predstavuje najdôležitejšiu tepnu svetového obchodu s energiami. Aktuálne udalosti z konca februára, ktoré viedli k faktickému uzavretiu tohto prielivu pre komerčnú plavbu v dôsledku vojenského konfliktu s Iránom, predstavujú šok, ktorý podľa analytikov nemá v modernej histórii obdobu.

Všetci sme si za posledný mesiac vryli do pamäti číslovku 20 miliónov barelov ropy za deň. Ide o približné, zjednodušené číslo, ktoré vystihuje dôležitosť celého prielivu. Keď však budeme dôslední a pozrieme sa na konkrétne počty preplávajúcich lodí, dostaneme oveľa presnejší obraz.

Detailné dáta z námorných trasovacích systémov totiž jasne dokazujú, že nehovoríme len o spomalení dopravy, ale o jej úplnom zastavení.

Ešte v prvých necelých štyroch týždňoch, teda od 1. do 26. februára, fungoval prieliv so železnou pravidelnosťou. Denne touto úžinou preplávalo v priemere takmer 96 komerčných plavidiel. Z tohto počtu tvorili pochopiteľne najväčšiu časť tankery s ropou, plynom a chemikáliami, ktorých preplávalo priemerne 53 za deň. V špičkách, ako napríklad 22. februára, ich systém zaznamenal dokonca viac ako 70.

Hormuz ale zďaleka nebol len o energiách. Každý deň oblasťou bezpečne prešlo aj približne 17 obrích kontajnerových lodí zásobujúcich región spotrebným tovarom a ďalších 17 plavidiel na suchý sypký náklad, ktoré do zálivu privážali obilie a von, naopak, vyvážali státisíce ton kľúčových priemyselných hnojív.

Keď však na konci februára eskalovalo vojenské napätie a hrozba útokov sa stala reálnou, trh zareagoval mimoriadne rýchlo. Námorné poisťovne a majitelia flotíl prakticky zo dňa na deň zatiahli za záchrannú brzdu.

Už počas 27. a 28. februára sa počet preplávajúcich tankerov prepadol k hranici 40 a kontajnerových lodí na desať. To však bola iba predohra k úplnému kolapsu, ktorý sa naplno prejavil v nasledujúcich týždňoch.

Koniec globálnej obchodnej tepny

Záznamy z prvej polovice marca už vykresľujú bezprecedentný obraz mŕtveho mora. Celková priemerná prevádzka sa prepadla z pôvodných 96 plavidiel na iba šesť lodí denne, čo predstavuje strmý pád o takmer 94 percent. Prevádzka tankerov padla na priemer niečo vyše dvoch lodí za deň, pričom v dňoch ako 4. alebo 6. marca nepreplával prielivom dokonca ani jeden jediný komerčný tanker.

Námorný obchod so spotrebným tovarom a poľnohospodárskymi komoditami potom prakticky prestal existovať úplne. Priemer kontajnerových lodí klesol na jednu jedinú loď denne a v mnohých marcových dňoch svietila v štatistikách absolútna nula. Podobne katastrofálne dopadli aj plavidlá so suchým nákladom, ktorých teraz preplávajú v priemere len dve denne.

Keď teda opustíme zjednodušenú mantru o dvadsiatich miliónoch barelov a pozrieme sa na tvrdé logistické dáta, zistíme, že svet neprišiel len o pätinu dodávok ropy. Prišiel o kompletnú obchodnú tepnu. Zatiaľ čo Blízky východ bol okamžite odrezaný od dovozu potravín, strojov a elektroniky, Ázia a Európa stratili prístup k plastom, síre a umelým hnojivám. Tranzit sa skrátka nespomalil, on fyzicky zmizol.

Veľmi dôležité slovo v predchádzajúcom popise je slovo fyzicky. To, že ropa fyzicky nedorazí k svojim kupcom, nie je len oneskorenie, ale tvrdá realita podložená zmluvami. Dodávatelia z Blízkeho východu totiž pri dlhodobých kontraktoch hromadne ohlasujú takzvaný zásah vyššej moci. Pre ázijské alebo európske rafinérie to znamená jediné: ropa, s ktorou počítali a ktorú mali dohodnutú, jednoducho nepripláva a musí sa okamžite začať hľadať inde.

Kupci, najmä ázijské rafinérie v Číne, Indii alebo Japonsku, ktoré sú na Blízkom východe závislé na viac ako štyri pätiny, sa musia pokúsiť kúpiť ropu inde. To ale nie je vôbec jednoduché. Vznikla takzvaná honba za alternatívami, keď ázijskí kupci masívne preplácajú dodávky z USA, Ománu, západnej Afriky alebo Brazílie. Fyzické barely dostupné na okamžité dodanie sa tak obchodujú s historicky najvyššími prirážkami vysoko nad oficiálnou burzovou cenou. Tento rozdiel dosahuje až 70 dolárov na jeden barel.

Ilúzia papierového trhu

Nedostatok fyzickej ropy však nebráni tomu, aby záujem o špekulatívnu ropu rástol. Keď vidíme obrovské objemy obchodov a špekulatívny nárast derivátových produktov na ropu, tak nadobúdame pocit, že ropy je vo svete dostatok.

Denné objemy na burze ICE, ktoré sa bežne pohybujú okolo jedného milióna kontraktov, vystrelili v marci na viac ako 3,5 milióna. Nie sú to však len ostrieľaní burzoví hráči, ktorí sa vrhli na obchodovanie s ropou. Drobní hráči zažívajú éru, v ktorej sa z ropy stáva meme akcia.

Čisté nákupy ropných ETF zo strany drobných investorov dosiahli 12. marca podľa Vanda Research absolútny rekord 211 miliónov dolárov, čím bol prekonaný aj predchádzajúci vrchol z obdobia extrémnych trhových turbulencií v máji 2020.

Vnímať túto krízu prizmou burzovej krivky je zásadná chyba. Práve tu totiž hrozí najväčší analytický omyl: že si celý problém začneme spájať len s cenou ropy a vo chvíli, keď kontrakty oslabia, budeme mať sklon veriť, že je po kríze.

Návrat na úrovne spred začiatku iránskej vojny napokon realisticky nie je možný. Ale len čo by ropa spadla pod 80 dolárov, veľmi rýchlo by mohol vzniknúť dojem, že najhoršie máme za sebou. To by však bola ilúzia. Burzový pokles by nehovoril nič o skutočnej hĺbke škôd, ktoré už medzitým vznikli vo fyzickom systéme.

Systémové poškodenie a nová realita

Najdôležitejšou správou tejto krízy nie je samotná cena ropy, ale skutočnosť, že trh s futures doteraz zjavne plne neoceňuje rozsah fyzickej deštrukcie ponuky. Presne na to upozornil šéf Chevronu Mike Wirth, keď na konferencii CERAWeek povedal, že uzavretie Hormuzského prielivu sa ešte plne nepremietlo do forwardových kriviek a že obchodníci pracujú len s „obmedzenými informáciami“ a iba s „percepciou“. Inými slovami: terminál ukazuje cenu, ale neukazuje skutočnú hĺbku logistického rozvratu a poškodenia infraštruktúry.

A práve to je podstata problému. Fatih Birol z Medzinárodnej agentúry pre energiu už nehovorí len o dopravnom šoku, ale o systémovom poškodení energetickej infraštruktúry. Podľa neho je v deviatich krajinách Blízkeho východu najmenej 40 energetických zariadení vážne alebo veľmi vážne poškodených a svet prišiel približne o 11 miliónov barelov denne, teda o objem, ktorý prevyšuje obe hlavné ropné krízy 70. rokov minulého storočia dohromady.

To je zásadný posun v interpretácii celej situácie. Nejde iba o dočasné prerušenie toku cez úžinu, ale o súbeh troch ničivých síl: dopravného chokepointu, fyzického ničenia kapacít a regionálneho bezpečnostného kolapsu.

Na začiatku článku bol Hormuz ako najdôležitejšia tepna svetového obchodu s energiami. Na jeho konci je zrejmé, že táto tepna „neprepravovala“ len milióny barelov denne, ale držala pohromade samotnú predstavu, že ropa je kedykoľvek k dispozícii tomu, kto si ju dokáže zaplatiť.