Strana Progresívne Slovensko pod vedením predsedu Michala Šimečku predstavila verejnosti svoj „komplexný protikorupčný balík“ s názvom „Kladivo na korupciu“.
Predseda Šimečka týmito návrhmi zákonov reaguje na „zhoršujúcu sa situáciu“ v oblasti spravodlivosti a keďže „Progresívne Slovensko nikdy nebola stranou lacných populistických trikov a nejakých jednorazových gest“, rozhodla sa strana bojovať proti korupcii konkrétnymi opatreniami.
Boj proti korupcii aj ochrana oznamovateľov ako okamžitá reakcia
Balík obsahuje 30 konkrétnych opatrení, ktoré stoja na troch pilieroch – „koniec našich ľudí, prísnejšie tresty a boj proti korupcii“. V rámci svojich opatrení strana prichádza aj s racionálnymi návrhmi, ako sú sprísnenie trestov za korupciu na najvyšších miestach a za machinácie pri verejnom obstarávaní, vyššie sankcie pre politikov za nepriznanie majetku alebo posilnenie (a snáď aj precizovanie) ochrany oznamovateľov korupcie.
Michal Šimečka tvrdí, že toto „nie je iba sľub a populistický výkrik do prázdna“, ale navrhovanú legislatívu bude vedieť strana „zaviesť do praxe okamžite po národných voľbách, ak nám voliči dajú dôveru. Prvý deň pôjdu do podateľne Národnej rady SR“.
Navrhovaný balík na prvý pohľad pôsobí pre verejnosť atraktívne, no jeho obsah odhaľuje zásadné nepochopenie toho, ako vlastne funguje právny a ústavný systém v Slovenskej republike.
V tomto smere pritom nejde iba o už pomerne známe naratívy o obmedzení paragrafu 363 Trestného poriadku, ktorý prešiel aj v súčasnej podobe testom ústavnosti pri posudzovaní pred Ústavným súdom SR. Hoci navrhovateľmi boli práve predstavitelia súčasnej opozície, rozhodnutie Ústavného súdu SR zjavne nepovažujú za dostatočnú garanciu právnej čistoty.
Snaha obmedzovať ústavné práva poslancov
Ďaleko zásadnejšie dopady na právny systém budú mať snahy Progresívneho Slovenska obmedzovať či dokonca rušiť základné ústavné a právne oprávnenia, ktoré by mohli narušiť podstatu toho, ako je v súčasnosti nastavený právny systém.
Predstavitelia PS verejne hovoria o potrebe zabrániť tomu, aby „obžalované osoby mohli viesť“ Národnú radu, a zároveň tvrdia, že Tibor Gašpar „ovplyvňuje trestné konanie a trestné zákony“. Poslankyňa PS Zuzana Števulová v tomto smere uviedla, že PS pripravilo „Kladivo na korupciu“ a chce „zaviesť pravidlo, ktoré zabráni tomu, aby obžalovaní ľudia mohli viesť najvyšší ústavný orgán“, s tým, že inak môžu „ovplyvňovať trestné konanie a trestné zákony“.
Ďalšia poslankyňa PS Zuzana Mesterová ako právnička uvádza, že obžalovaný Tibor Gašpar (podpredseda NR SR) zneužíva parlament ako „mocenský nástroj vlastnej obhajoby“ a v konkrétnych prípadoch (napríklad v kauze „Kajúcnik“, kde je Tibor Gašpar v postavení poškodeného) „napáda vo svojom vyjadrení súd prvého stupňa a dáva odporúčania krajskému súdu, ako má rozhodnúť“.
Keď obžalovaný podpredseda Národnej rady vyslovene odporúča súdu, aby vyhovel sťažnosti prokurátora, čo iné ako politické zastrašovanie a zneužívanie svojej pozície toto je?
Mesterová poukazuje na to, že Gašpar ako obvinený predkladá návrhy zákonov, ktoré „majú pomôcť jemu a ďalším obžalovaným v najväčších korupčných kauzách na Slovensku“.
Z toho dôvodu chce strana odvolať Tibora Gašpara a prostredníctvom navrhovaného balíka opatrení zabezpečiť, aby si obžalovaní poslanci nemohli „presadzovať zákony vo svoj prospech“, čím naráža na určitý konflikt záujmov.
Na politickej úrovni je takéto prezentovanie „spravodlivosti“ smerom k časti rozhorčenej verejnosti, a najmä k vlastným voličom zrozumiteľné. Z hľadiska právnej stránky však takýto návrh naráža na ústavný problém výkonu poslaneckého mandátu, pretože by ho prakticky paralyzoval.
Ústava SR garantuje oprávnenie podávať návrhy zákonov zo strany výborov Národnej rady SR, poslancov a vlády SR (čl. 87 ods. 1). Strana PS tak chce obmedziť ústavné právo individuálnych poslancov, ktoré vyplýva z princípu parlamentnej demokracie a zastupiteľskej funkcie.
Konflikt záujmov už upravuje zákon
V prípade, ktorý navrhuje strana PS, by na takúto zmenu bola potrebná novela Ústavy SR, na ktorú podľa súčasných prieskumov verejnej mienky opozícia rozhodne nemá silu.
Tento trend sa samozrejme môže zmeniť, no aj pri takejto zmene by bolo viac ako sporné, či by nešlo o protiústavné obmedzenie návrhovej činnosti poslancov.
Ústava SR ani zákon totiž nepoznajú žiadne obmedzenie mandátu poslanca pri vznesenej obžalobe a zánik mandátu poslanca nastáva až pri právoplatnom odsúdení za trestný čin (čl. 81a písm. f Ústavy SR). V minulosti mohla verejnosť sledovať tento princíp aj v prípade odsúdeného predsedu ĽSNS Mariana Kotlebu.
Dané nastavenie odráža potrebu chrániť činnosť poslanca pred externým zasahovaním do jeho činnosti, napríklad aj pri účelových obvineniach. V minulosti, najmä v rokoch 2020 až 2023, bolo obvinených viacero poslancov, pri ktorých sa obvinenia nakoniec museli rušiť pre nezákonnosť alebo pre skutočnosť, že skutky kladené im za vinu ani neboli trestné.
Konflikt záujmov pri hlasovaní poslancov navyše už upravuje ústavný zákon o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov. Oznámenie osobného záujmu pri hlasovaní je povinnosťou verejného funkcionára (čl. 6), ktorú musí urobiť ešte pred hlasovaním.
Nie je teda jasné, ako chce PS túto problematiku upravovať viac, keďže ak by sa „konflikt záujmov“ vykladal tak široko, ako to naznačujú poslankyne Mesterová a Števulová, poslanec by prakticky nemohol predložiť žiadny návrh zákona.
Návrh PS znamená praktickú nemožnosť navrhovať zákony
Každý návrh zákona by sa totiž mohol akokoľvek, aj nepriamo, dotknúť jeho alebo jeho blízkych, čo by prakticky znamenalo faktickú paralýzu zákonodarnej funkcie parlamentu. Pri návrhoch zákonov týkajúcich sa znižovania daní by bolo zrejmé, že sa to dotkne aj daného poslanca, a teda by išlo o konflikt záujmov.
Konflikt záujmov v ústavnom zmysle nemožno chápať tak, že každý poslanec je v konflikte záujmov vždy, keď hlasuje alebo navrhuje normu, ktorá sa môže dotknúť aj jeho právneho postavenia. Takáto interpretácia je absurdným nepochopením celej problematiky.
Parlament totiž tvorí všeobecne záväzné pravidlá pre neurčitý okruh subjektov, na prijatie ktorých je potrebný nielen jeden hlas poslanca, ale parlamentná väčšina. Aj keď sa niektorý zákon môže sekundárne dotknúť konkrétneho poslanca, stále ide o normotvorbu so všeobecnými účinkami.
Ústavný súd SR vo svojej judikatúre v tomto smere pripomína, že zákonodarná iniciatíva, ktorou disponujú oprávnené osoby, je ich legitímnym právom v zmysle Ústavy SR.
Predstavená legislatíva z dielne PS tak v tomto smere predstavuje neodôvodnené a zrejme aj nevykonateľné obmedzovanie poslaneckého oprávnenia, ktoré je samotnou podstatou parlamentného mandátu. Nemožno totiž vytvoriť tak široko formulované pravidlo konfliktu záujmov, ktoré by poslanca fakticky zbavilo ústavnej právomoci predkladať zákony.
Nepochopenie procesných práv v súdnom konaní
Ešte nezmyselnejšie ako snaha obmedzovať ústavný mandát poslanca na základe nejasnej predstavy o konflikte záujmov je tvrdenie poslankyne Mesterovej o ovplyvňovaní súdov z pozície procesnej strany v súdnom konaní.
Ak poslankyňa Mesterová ako právnička myslí svoj výrok „o ovplyvňovaní súdov tým, že poškodený predkladá v rámci svojho procesného postavenia súdu návrhy“ vážne, tak ide o nepochopenie absolútnych základov súdneho konania.
V právnom štáte totiž každé súdne konanie stojí na princípe, že procesné strany majú právo robiť podania, návrhy, namietať, predkladať dôkazy, vyjadrovať sa k dôkazom a využívať opravné prostriedky. To nie je žiadne „ovplyvňovanie súdu“, ale podstata kontradiktórneho procesu, v ktorom strany aktívne uplatňujú svoje práva.
Nie je zrejmé, čo by podľa poslankyne Mesterovej mal poškodený vlastne robiť, aby „neovplyvňoval súdy“, keďže nikto iný v jeho prospech konať nebude. Súd rozhodne nemôže nahrádzať zástupcu poškodeného (v kontexte prípadu Tibora Gašpara) a snažiť sa mu vyjsť v ústrety.
Podľa logiky PS každý ovplyvňuje súdy
Ak teda poškodený podá návrh na vykonanie dôkazu, návrh na náhradu škody, opravný prostriedok alebo iné podanie, nevykonáva tým nezákonný nátlak na súd, ale uplatňuje oprávnenia, ktoré mu priznáva zákon. O tom, či súd jeho návrhu vyhovie, nerozhoduje poškodený, ale nezávislý súd.
Ak by sa prijala logika, že už samotné podávanie návrhov súdu je „ovplyvňovanie“, potom by každý žalobca v civilnom konaní, každý poškodený v trestnom konaní, každý obžalovaný, každý obhajca a každý prokurátor „ovplyvňoval súd“ len tým, že vykonáva svoje procesné práva. Taký výklad by poprel samotnú podstatu spravodlivého procesu a skôr naznačoval zásadné nedostatky v právnom chápaní problematiky.
Nezákonné „ovplyvňovanie súdu“ by znamenalo napríklad vyvíjanie verejného alebo neverejného nátlaku na sudcu mimo konania, zneužitie verejnej funkcie na zastrašovanie súdu alebo personálne či disciplinárne vyhrážky. Na tieto formy nátlaku však v súčasnosti existujú právne normy, ktoré takéto konanie postihujú aj v trestnoprávnej rovine.
Vyjadrenia poslankýň PS a návrhy strany tak predstavujú paradox. Progresívne Slovensko chce vystupovať ako strana právneho štátu, ale v tejto veci narába s právnymi pojmami spôsobom, ktorý by právny štát zásadne oslabil.
Takýto prístup nie je založený na faktoch a práve, ale ide o nebezpečný politický marketing prezlečený za právny slovník. Jeho cieľom je zavádzať frustrovanú verejnosť smerom k prísľubom lepšej, no nenaplniteľnej budúcnosti.