Západná debata o eutanázii sa dlho obmedzovala výlučne na individuálnu rovinu. Základná otázka znela, či má jednotlivec právo ukončiť svoj život, ak si to sám želá. Spoločnosť sa pritom snažila nájsť objektívne hranice a definovať, aké dôvody, ako napríklad miera neznesiteľného utrpenia, sú na takýto krok relevantné a aké nie.
Z určitého uhla pohľadu je však táto debata vopred rozhodnutá. Ak ju totiž postavíme na antropologický predpoklad individualizmu, ktorý uprednostňuje prvenstvo slobodnej vôle nad všetkým ostatným, neexistuje nič, čo by takto riadenej spoločnosti natrvalo znemožnilo legalizovať eutanáziu. Všetky racionálne argumenty proti nej skôr či neskôr stroskotajú práve na tejto axióme nedotknuteľnej osobnej autonómie.
To však neznamená, že tento individualistický pohľad nenaráža na tvrdé protirečenia. Absolútna sloboda voľby sa totiž končí v okamihu, keď prestaneme vnímať eutanáziu len ako izolované osobné rozhodnutie a začneme ju chápať ako celospoločenský problém. Akt dobrovoľného odchodu zo sveta sa potom už netýka len trpiaceho jednotlivca, ale stáva sa skrytým prejavom oveľa silnejších, nadradených spoločenských a ekonomických princípov.
Tieto skryté spoločenské tlaky musíme brať do úvahy aj vtedy, keď sme presvedčenými zástancami individuálneho práva na eutanáziu. Zásadná otázka totiž znie: čo sa stane, keď sa z práva na slobodný odchod stane nevyslovená kolektívna povinnosť?
Demografická pasca a paradox medicíny
V dnešnom svete už našťastie – alebo skôr nanešťastie – nejde o žiadnu teoretickú akademickú debatu, ktorá by stála na hypotetických predpokladoch. Túto otázku s brutálnou naliehavosťou otvára súčasná demografická a zdravotná realita, a to hneď z dvoch smerov.
Prvým je paradox modernej medicíny. Jej pokrok síce dokáže predlžovať ľudský život ako nikdy v histórii, ale často za cenu toho, že záchrana života sa mení na obyčajné predlžovanie procesu umierania. Extrémne nákladná starostlivosť v posledných mesiacoch života, často poskytovaná na prístrojoch a jednotkách intenzívnej starostlivosti, pohlcuje obrovské sumy bez toho, že by pacientovi priniesla zodpovedajúcu kvalitu života.
Druhým smerom je samotné starnutie populácie. Kým medicína vie odložiť smrť, rodí sa stále menej detí. Rýchlo tak mizne generácia, ktorá by dokázala nielen zarobiť na dôchodky a drahú zdravotnú starostlivosť svojich rodičov, ale ktorá by vôbec mala fyzickú a časovú kapacitu starať sa o nich na sklonku ich síl.
Nie je žiadnym tajomstvom, že tento demografický tlak je dnes najnaliehavejší vo východnej Ázii, ktorá mrazivo slúži ako laboratórium našej vlastnej budúcnosti. Zatiaľ čo napríklad v Kanade (ktorá je západným priekopníkom asistovanej smrti) pripadá na 100 ľudí v produktívnom veku približne 30 seniorov, ázijské tigre sa rútia do neznámych vôd.
Južná Kórea starne najrýchlejšie na svete a ľudnatá Čína čelí bezprecedentnému absolútnemu nárastu staršej populácie. Extrémom je Japonsko, kde už dnes na 100 pracujúcich pripadá takmer 51 seniorov, čo inými slovami znamená, že jedného starého človeka tam musia „uživiť“ len dvaja ľudia v produktívnom veku. A prognózy OECD varujú, že do roku 2050 tento pomer v Japonsku vystrelí na neuveriteľných 79 seniorov na 100 pracujúcich.
Východoázijské spoločnosti sužuje tragický kultúrny paradox. Tisícročná konfuciánska tradícia síce prikazuje deťom starať sa o starnúcich rodičov, ale zároveň tam – najmä v Japonsku – vládne koncept meiwaku, teda existenciálna hrôza z toho, že budete na ťarchu rodine alebo štátu. Tá istá kultúra, ktorá zaväzuje deti k starostlivosti, núti rodičov túto starostlivosť zo zdvorilosti odmietať, aby svojich potomkov ekonomicky nezruinovali.
Táto dilema už otvorene preniká na povrch. V roku 2013 vtedajší japonský vicepremiér Taró Asó šokoval vyhlásením, že štátne financie nezachránime, pokiaľ chorých starých ľudí jednoducho nenecháme „poponáhľať sa a zomrieť“.
Mrazivým zrkadlom tejto utilitárnej úzkosti je aj oceňovaný japonský film Plan 75 z roku 2022. Ukazuje pragmatickú dystópiu, kde vláda ponúka občanom nad 75 rokov bezplatnú eutanáziu s finančným bonusom. Desivosť príbehu nespočíva v násilí, ale v tom, ako eutanáziu maskuje za „verejnú službu“, a trafí tak desivý moderný trend spočívajúci v posudzovaní hodnoty ľudského života výlučne podľa jeho ekonomickej produktivity.
Európske pokušenie a účet za posledné dni
Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že ázijské spoločnosti zatiaľ nie sú tak ďaleko ako západný svet, kde je eutanázia už legalizovaná. A naopak, na Západe nehrá takú veľkú rolu spoločensko-kultúrny tlak na starších. To však neznamená, že by Európa a Západ vo všeobecnosti boli ušetrené od pokušenia zaviesť systém, ktorý by priamo či nepriamo vyzýval na využívanie eutanázie.
Na starom kontinente, pochopiteľne, pôsobí silná historická brzda. Spomienky na nacistické Nemecko, kde takzvaná eutanázia znamenala monštruózne riešenie ekonomických a spoločenských problémov prostredníctvom plošnej likvidácie „neproduktívnych“ ľudí, splnili svoj účel. Európa je mimoriadne citlivá na akékoľvek štátne zásahy do hodnoty života.
Tento problém sa k nám však vracia inými dverami. Prichádza v podobe neudržateľných a často úplne neprimeraných výdavkov na samotný koniec života.
Tvrdé údaje ukazujú, že moderná medicína sa síce naučila fenomenálne odložiť smrť, ale účtuje si za to astronomickú cenu. Nejde o to, že by koniec života pohltil väčšinu zdravotníckych rozpočtov v absolútnych číslach, problémom je extrémna koncentrácia týchto peňazí do posledných dní a týždňov života jednotlivých ľudí. Napríklad v americkom federálnom programe Medicare pripadá približne štvrtina celého rozpočtu na pacientov v poslednom roku ich života.
V Európe je trend veľmi podobný. Podľa údajov britských organizácií Marie Curie a Nuffield Trust z roku 2022 vynaložil tamojší verejný systém na ľudí v poslednom roku života viac než 22 miliárd libier. Z toho ohromujúcich 81 percent čisto zdravotných výdavkov skončilo v nemocniciach a viac ako polovica pripadla priamo na urgentné hospitalizácie.
V rozvinutých západných krajinách stojí posledných 30 dní života onkologického pacienta v nemocnici od približne tritisíc dolárov v Anglicku až po viac ako desaťtisíc dolárov v Kanade.
Tieto čísla by sa pre niektorých mohli stať nebezpečným pokušením vidieť v eutanázii jednoduché rozpočtové riešenie. V skutočnosti však ide o nesprávne položenú otázku. Astronomické výdavky na posledné týždne života nie sú dané tým, že umieranie by muselo byť zo svojej podstaty také drahé.
Sú poháňané ľudskou snahou umelo predlžovať život za každú cenu, napríklad na jednotkách intenzívnej starostlivosti (JIS), ktoré systém stoja obrovské peniaze bez toho, že by mnohým pacientom priniesli nádej na záchranu. Ide o učebnicový príklad takzvaného zbytočného ošetrovania (futile care).
Namiesto toho, aby ťažko chorí včas dostali dostupnú a špecializovanú paliatívnu starostlivosť, ktorá dokáže účinne zmierňovať bolesť a zachovať dôstojnosť a pritom je výrazne lacnejšia, pacienti končia pripojení na prístroje v tom najdrahšom možnom nemocničnom prostredí. Kým sa zdravotnícke systémy nenaučia presúvať peniaze z márnej intenzívnej záchrany do kvalitnej paliatívnej starostlivosti, finančný a štrukturálny tlak na „rýchlejší odchod“ v starnúcich spoločnostiach bude nevyhnutne narastať.