Angličtina ju uchvátila už vo veku desať rokov. V tom čase ešte neexistoval internet, no existoval česko-anglický slovník, ktorý doniesla jej sestre teta z Prahy. Čítala aj časopis, ktorý vychádzal v angličtine a ktorý si z vlastnej vôle prekladala.
Motiváciou vtedy mladého dievčaťa bolo ovládať jazyk pri cestovaní po svete, čo sa jej po skončení strednej hotelovej školy napokon aj podarilo.
Dušanine prvé kroky viedli do Švajčiarska. Neskôr žila v Londýne, kde popri opatrovaní detí absolvovala rôzne kurzy a získala certifikáty z anglického jazyka. Po zoznámení s manželom Novozélanďanom sa jej ďalšou destináciou na život stal Nový Zéland, kde zakotvila na dlhých dvanásť rokov.
Práve tam získala najviac jazykových a pedagogických skúseností, z ktorých čerpá aj dnes vo vlastnej jazykovej škole v Prešove. Vedie ju už desať rokov.
„Učila som v súkromnej aj štátnej škôlke aj škole, deti z bohatých, ale aj najchudobnejších štvrtí. Každá skupina mala špecifické potreby. Kým jedni mali každý deň na stole jedlo, pre iných nebolo samozrejmosťou ani to, že mali v zime na nohách topánky,“ opisuje svoje skúsenosti pre Štandard s tým, že pedagogický prístup bol pri oboch skupinách dôležitým faktorom.
Práve tam porozumela, že povolanie učiteľa je najmä poslaním. Zistila, že učiteľ sa nemusí vždy riadiť len učebnicou a musí využívať aj intuíciu, srdce, ľudskosť a zdravý sedliacky rozum.
Učiť, ale aj učiť sa
Podľa jej slov bol na Novom Zélande školský systém náročný, no zmysluplný. Prístup k deťom v školách je tam veľmi kamarátsky. Učitelia vyučujú na základe princípu AKO, ktorý vychádza z kultúry pôvodných obyvateľov Maorov. Znamenal „učiť a učiť sa“.
Učiteľ teda nebol iba ten, kto odovzdával vedomosti, ale aj ten, kto sa učil od svojho obecenstva, čiže žiakov.
Hodiny trvali dlhšie a prirodzenou súčasťou procesu bola pravidelná sebareflexia učiteľa. Počas prvých dvoch rokov praxe ho sprevádzal skúsenejší pedagóg, ktorý poskytoval spätnú väzbu a dohliadal na jeho vyučovacie metódy. Tento „druhý pár očí“ bol prítomný často a pomáhal učiteľovi vnímať výučbu v širších súvislostiach.
„Naučilo nás to napríklad, že v každej situácii, nech je akákoľvek zlá, sa najprv pozrieme na seba ako učiteľa a zvážime, či sme urobili maximum. Až potom obraciame pozornosť na žiaka. Myslím si, že časť učiteľov na Slovensku takto nepostupuje a práve to chýba,“ konštatuje.
Dodáva, že aj preto k nej do jazykovej školy často prichádzajú deti z bežných škôl sklamané. Dôvodov, prečo ich prostredie nedokáže dostatočne motivovať, je však viac.
Hovoria jej o neosobnom vzťahu s učiteľmi, demotivácii zo zlých známok či pocitoch zlyhania. Počas desiatich rokov sa jej slovenskí žiaci zdôverili napríklad s tým, že na angličtine dostali päťku za chýbajúce pomôcky alebo štvorku za zle vyhláskované slovo. V teste zas urobili chybu, ktorá chybou nebola, ale trištvrte žiakov z triedy malo inú odpoveď, tak ju učiteľ vyhodnotil podľa väčšiny.
„Ak učiteľ písomne testuje napríklad časy, je mnohokrát možný aj iný variant času. Oni však oznámkujú len to, čo je v kľúči, ale chýba im kontext. To potom spôsobuje študentom chaos a odpor k jazyku. Učiteľ, ktorý skutočne ovláda jazyk, vie vyhodnotiť všetky správne varianty. Rovnako tak učiteľ, ktorý naučiť chce, bude hodnotiť veci, ktoré sú relevantné a dôležité,“ hovorí s dôvetkom, že veľkou medzerou niektorých súčasných učiteľov angličtiny je aj to, že sa striktne držia učebníc a definícií.
„Angličtina je jazyk kreatívny, no dnes v školách vidieť testy odkopírované z učebníc, na konci ktorých je riešenie. Som toho názoru, že testy by mal učiteľ tvoriť sám, aby dávali zmysel. Okrem toho zastávam filozofiu, že najdôležitejšie je rozprávať sa s deťmi po anglicky často, veľa, gramaticky správne, v plnom kontexte a v adekvátnom leveli,“ hodnotí dlhoročná pedagogička.
Výučba jazykov by podľa nej síce mala vychádzať z učebníc, no kľúčovú úlohu zohráva pedagóg a jeho prístup. Dobrému učiteľovi podľa jej slov nestačí ísť mechanicky podľa cvičení. Oceňuje takého, ktorý dokáže gramatiku rozobrať na jednoduché časti, vysvetliť ju na príkladoch a priblížiť ju žiakom zrozumiteľným spôsobom.
„Prax ukazuje, že mnohé deti sa učia angličtinu roky, no bez schopnosti ju reálne používať v bežnom živote. Problémom je však aj nedostatok kvalifikovaných učiteľov, čo sa následne odráža na kvalite výučby,“ spresňuje Kent.
Pri učení slovnej zásoby poukazuje na to, že memorovanie nestačí. Efektívnejším prístupom je budovať jazyk postupne – od základných slovies cez podstatné mená až po prídavné mená – a všetko prepájať vo vetách.
Nechcime deti len nachytať na chybách
Dušanin novozélandský manžel je tiež učiteľom. Svoje miesto na Slovensku našiel na gymnáziu, kde učí angličtinu. Aj on zaregistroval niektoré odlišnosti v porovnaní so školstvom jeho rodnej krajiny. Všimol si napríklad, že na Slovensku má študent päť dní právo na nahliadnutie do písomky.
„Na Novom Zélande nemôžete dať do systému písomku bez toho, že by tam nebola reakcia žiaka. Zmysel písomiek nemá spočívať v nachytaní žiaka na chybách, ale v objasnení, kde urobil chybu, spoločne ju opraviť a upevniť si učivo,“ vraví pedagogička.
Osobitný postoj má aj voči známkovaniu angličtiny, ktoré by podľa nej malo byť posledným krokom alebo nástrojom na ohodnotenie dieťaťa a jeho progresu. Hneď prvým a najjednoduchším je otestovanie žiaka prostredníctvom rozhovoru.
„Niektoré deti majú fotografickú pamäť. Prídu, naučia sa, čo je potrebné, napíšu to do písomky a majú jednotku. Ale v praktickom živote vedomosti nevedia použiť,“ upozorňuje s tým, že na druhej strane stoja deti, ktoré dostanú zlú známku, ktorá sa ich dotkne a dokáže ich zablokovať na celé štúdium.
Povestný anglický blok
Za fenomén považuje, že Slováci často po anglicky vedia, no majú zábrany hovoriť. Kent si myslí, že to vyplýva aj z kultúry nášho národa.
„Sme pomerne hrdý národ a často si na seba kladieme veľmi vysoké nároky. Zároveň sa u nás silno zakorenil strach z chýb – hanbíme sa za ne. Vidno to aj na deťoch v školách, ktoré bývajú zablokované. Úprimne, ani sa im nečudujem. Komunikovali by ste, keby ste od učiteľa dostali päťku za to, že ste vo vete vynechali člen ‚a‘? Ja určite nie,“ konštatuje.
Dodáva, že proces odbúravania tohto bloku u žiakov v ich jazykovej škole trvá približne rok. Jeho dôležitou súčasťou je budovanie pozitívneho vzťahu k jazyku, k učiteľkám, ale aj opačne – vzťahu učiteliek k deťom.
Dušana vraví, že aj dnes je pri výučbe detí len ich navigátorom. Zdôrazňuje, že sa jazyk musia naučiť samy. Je potrebné si učivo aj odsedieť, no najmä odkomunikovať. Učenie podľa nej nemusí byť povinnosťou, ale sofistikovanou záľubou.
Existuje dokonca pár trikov, prostredníctvom ktorých študenti získajú pozitívny vzťah k angličtine –sledovanie filmov, krátkych videí na internetových kanáloch alebo čítanie kníh.
„Je to veľmi prospešné. Filmy, prosím, nikdy nesledujte so slovenskými titulkami, ale s anglickými. Odporúčam krátke epizódy, niečo, čo vás zaujme, napríklad seriál Priatelia. Nech rodičia skutočne podporujú aj obsahovo cenné youtubové videjká s titulkami, ktoré si môžu zapauzovať, prečítať. Je to obrovský benefit,“ vysvetľuje učiteľka.
Na Zélande bolo dobre, ale na Slovensku je tiež
Dušana vraví, že slovenský vzdelávací systém nie je zlý. Páči sa jej aj historický rešpekt žiaka voči učiteľovi, no má pocit, že sa tento rešpekt často zo strany učiteľov zneužíva. Rešpekt musí byť podľa nej zaslúžený, nielen daný.
Reformy podporuje, no podľa nej je potrebné na ne dozrieť. „A najmä reformu v našej profesii musí urobiť každý učiteľ sám v sebe. Pri reforme by malo ísť najmä o zmenu vnímania vzdelania, v ktorom máme byť nielen pedagógmi, ale aj psychológmi,“ myslí si.
V zahraničí žila približne osemnásť rokov. Vraví, že zo Slovenska odišla ako dievča a prišla späť ako žena. Život na Novom Zélande jej dal veľa profesionálnych aj životných skúseností, ale napriek tomu sa rozhodla do rodného Prešova vrátiť aj s manželom.
„Nevedela som sa stotožniť s tým, že by som už nikdy nebola so svojou rodinou, že by som už nikdy nezažila našu poriadnu Veľkú noc so šibačkou, s oblievačkou, dobrotami. Domov je domov. Na Zélande som tiež doma, študovala som tam, žila, ale na Slovensku mi je dobre. Možno je to častá fráza, ale je to skutočne tak – ako si človek život zariadi, taký ho bude mať, nech je to kdekoľvek na svete. Aj keď neviem, čo život prinesie o pár rokov,“ uzavrela angličtinárka.