Bývalý sudca a dnes advokát a poradca predsedu vlády Lindtner bol obvinený 9. marca 2020 v rámci akcie Búrka a následne bol v októbri 2020 v rámci akcie Víchrica vzatý do väzby (kde strávil sedem mesiacov a potom Ústavný súd SR konštatoval protiústavnosť väzby) spolu s ďalšími sedemnástimi osobami prevažne z radov sudcov.
Súd neuveril výpovediam kajúcnikov
V súčasnosti čelil Lindtner obžalobe pre podozrenie zo spáchania zločinu zasahovania do nezávislosti súdu a prečinu nepriamej korupcie. Po dlhých rokoch padlo prvostupňové rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu, ktorým bol Lindtner oslobodený spod obžaloby, pretože sa nepodarilo jednoznačne preukázať, že sa skutky stali tak, ako tvrdila obžaloba. Prokurátor Ján Hrivnák sa voči rozhodnutiu súdu o oslobodení spod obžaloby odvolal.
Prokuratúra v obžalobe tvrdila, že bývalý sudca ovplyvňoval rozhodnutia súdov, okrem iného aj v prospech bývalého konateľa spoločnosti Carlton Property Erika Mikurčíka (ktorý čelí obvineniu v inom procese), a ponúkal nešpecifikovaný úplatok inému sudcovi za jeho pôsobenie z titulu funkcie podpredsedu Okresného súdu Bratislava I na zákonných sudcov, ktorí rozhodovali vo veci Carlton.
Obžaloba ďalej tvrdila, že Lindtner ešte ako sudca podobne ovplyvňoval sudkyňu Miriam Repákovú, aby rozhodla v prospech Erika Mikurčíka vo veci dosiahnutia zhody zápisu v obchodnom registri pri obchodnej spoločnosti ADS Property, s. r. o.
Prokurátor postavil obžalobu najmä na tvrdeniach spolupracujúcich obvinených, bývalých sudcov Vladimíra Sklenku a Miriam Repákovej (obaja uzavreli dohody o vine a treste), ktoré Lindtner označil za „krivé výpovede kajúcnikov, ktorí za ne získali benefity“.
Súd však v tomto prípade konštatoval, že výpovede svedkov Sklenku a Repákovej sa nezhodovali v dostatočnej miere natoľko, aby bolo možné vyvodiť záver o vine obžalovaného. Tieto výpovede neboli podporené ani inými relevantnými dôkazmi, ktoré by svedčili o spáchaní skutkov opísaných v obžalobe.
Prokuratúra tak postavila obvinenie advokáta Lindtnera na výpovediach kajúcnikov, ktoré neboli ničím zásadným podporené, a ani samotné výpovede sa navzájom nedokázali dopĺňať tak, aby dali ucelený a jednoznačný záver o spáchaní trestného činu.
Prepustenie Bombica z väzby a prvé vyjadrenia
Po prvostupňovom víťazstve obhajcu sa dočkal výrazného zlepšenia pomerov aj jeho klient Daniel Bombic. Bombica uznal Špecializovaný trestný súd vinným z extrémistických trestných činov a odsúdil ho na úhrnný podmienečný trest odňatia slobody na tri roky so skúšobnou lehotou na štyri roky.
Súd nariadil aj prepustenie Bombica na slobodu, voči čomu podal sťažnosť na Najvyšší súd SR prokurátor. Najvyšší súd SR na neverejnom zasadnutí rozhodol o prepustení Bombica na slobodu, ktorý sa tak dostal na slobodu po takmer rok dlhom väzobnom stíhaní.
Advokát Lindtner okomentoval väzbu po prepustení Bombica slovami, že bola neproporcionálna vzhľadom na hroziaci, ako aj uložený podmienečný trest a „nahrádzala trest, čo je neprípustné“.
Lindtner vzápätí rečníckou otázkou, „aký mala väzba zmysel, keď ďalej komunikoval s verejnosťou a produkoval obsah“, opísal aj dôvody, prečo sa v nej jeho klient ocitol. Súd totiž Bombicovi uložil obmedzenia (spočiatku totiž Bombica súd nevzal do väzby), ktoré svojím konaním porušil, a preto súd rozhodol o jeho väzobnom stíhaní.
Dôvody pokračovacej väzby (dôvodná obava, že obvinený bude okrem iného pokračovať v trestnej činnosti) súdy následne odvodzovali aj z Bombicovho ďalšieho konania, keď neustále nahrával hlasové nahrávky a preposielal ich smerom k verejnosti počas väzobného stíhania.
Samotný Bombic sa po prepustení z väzby vyjadril, že išlo o „politický proces a zákernú pomstu, ktorej cieľom bolo uškodiť ľuďom okolo neho (vrátane advokáta Lindtnera či Jána Kaľavského a Zoroslava Kollára), ktorým sa mstili cez neho, a nikto ho nezastaví, aby ďalej rozprával“. Bombic však priznal, že niektoré svoje výroky ľutuje.
Advokát svojho klienta doplnil slovami, že jeho nevinu budú preukazovať aj v ďalšom súdnom konaní, ako aj pred Ústavným súdom SR či Európskym súdom pre ľudské práva.
Súdy porušili ústavné práva Bombica, no vo väzbe bol dôvodne
Rozhodnutiu o prepustení Bombica z väzby však predchádzal pomerne zásadný úspech obhajoby na Ústavnom súde SR.
Ústavný súd SR v náleze (sp. zn. III. ÚS 105/2026-58) rozhodol, že postupom Najvyššieho súdu SR v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu (čl. 17 Ústavy SR) a právo na slobodu a bezpečnosť (čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
Ústavný súd SR nerozhodol, že Bombic nemal byť vôbec vo väzbe, ale naopak, konštatoval, že dôvody väzby, ako aj podozrenia zo spáchania trestného činu boli dané.
Súd označil ďalšiu argumentáciu obhajoby týkajúcu sa nutnosti prepustenia z väzby za „názor, ktorý nemá oporu ani v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva“, a preto neprepustil Bombica z väzby. Robí tak iba vo výnimočných situáciách, keď bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného (prípad advokáta Martina Ribára).
Mimoriadne množstvo námietok a pomalé súdy
Súd v tomto prípade však rozhodol, že porušenie práv Bombica spočívalo v tom, že väzba nebola v primeranom čase preskúmaná pri žiadosti o prepustenie. Nezákonnosť tu teda stojí najmä na procesnej „pomalosti“ rozhodovania súdov.
Samotný nález je v tomto smere mimoriadne zaujímavý v tom, ako môže formovať ďalšie konanie obhajcov obvinených pri snahe dostať klientov z väzby.
Ústavný súd SR v náleze zrekonštruoval priebeh konania a ukázal, že Bombicova žiadosť o prepustenie z väzby sa prelínala s rozhodovaním o námietkach zaujatosti a sťažnostiach zo strany obhajoby voči sudcom v konaní.
Séria námietok sa týkala najmä sudcov Juraja Klimenta a Petra Štifta a ich možnej zaujatosti v celej veci. Po vyrovnaní sa s daným problémom obhajoba napadla námietkami zaujatosti aj sudcov Príbelského, Kaňu a Klemaniča v novozloženom senáte.
Všetky tieto procesné úkony obhajoby spôsobili to, že súdy sa najprv museli vyrovnať s namietanou zaujatosťou sudcov a až po rozhodnutí v tejto veci mohli rozhodovať o samotnej väzbe. Sudca totiž nemôže rozhodnúť o väzbe skôr, ako je rozhodnuté o tom, či je alebo nie je v danej veci zaujatý.
Ústavný súd SR vypočítal, že najvyšší súd z obdobia 97 dní rozhodoval až 82 dní iba o námietkach zaujatosti zo strany obhajoby. Vzhľadom na to trvalo rozhodovanie o prepustení Bombica z väzby na dvoch stupňoch súdov takmer štyri mesiace. Judikatúra Ústavného súdu SR pritom hovorí, že rozhodovanie na jednom stupni nesmie presiahnuť obdobie jedného mesiaca.
Ani množstvo námietok nemôže byť na ťarchu obvinenému
Súd v tejto veci konštatoval, že „k tejto dĺžke konania významnou mierou prispel aj procesný postup obhajoby, a to podávanie námietok zaujatosti proti sudcom, predkladanie námietok zaujatosti z identických dôvodov, podávanie námietok zaujatosti proti sudcom sťažnostného senátu a sťažnosti proti uzneseniu sťažnostného senátu o nevylúčení sudcov Najvyššieho súdu SR“.
Napriek závalu námietok Ústavný súd SR dospel k záveru, že „samotné využívanie obhajobných práv nemôže byť na ujmu sťažovateľa“, ktorý má právo na urýchlené vybavenie veci pri väzobnom konaní a právo na nestranného sudcu.
Hoci aj podľa názoru Ústavného súdu SR k predlžovaniu celého konania „objektívne prispela obhajoba svojím postupom“, zásadný dôvod dlhého trvania spočíval aj v rozhodovaní Najvyššieho súdu SR o žiadostiach obhajoby.
Najvyšší súd sa dostal postupom obhajoby do kolízie dvoch práv – práva na urýchlené rozhodnutie o sťažovateľovej väzbe s jeho právom na zákonného sudcu, no táto kolízia ho nezbavila povinnosti postupovať efektívne a rýchlo. Rýchlosť preskúmania väzby však nemožno uprednostniť „na úkor práva na zákonného sudcu“ a súd musí rešpektovať obe práva naraz.
Aj Ústavný súd SR uznal, že Najvyšší súd SR sa dostal postupom obhajoby do „relatívne komplikovanej situácie v súvislosti s rozhodovaním o vylúčení viacerých sudcov z rozhodovania v sťažovateľovej veci, a to aj napriek tomu, že sťažovateľove námietky zaujatosti boli v konečnom dôsledku posúdené ako nedôvodné“.
Ani takáto situácia však nesmie brániť súdom v urýchlenom konaní vo väzobných veciach a ústavný súd vyčítal aj pomalé vyhotovovanie písomných rozhodnutí (10 až 13 dní). Sudcovia mali podľa nálezu postupovať tak, aby každá námietka zaujatosti bola vybavená v režime skutočnej väzobnej naliehavosti, nie v režime bežnej trestnej administratívy.
Obhajcovia majú nový návod na prelomenie väzby
Dané ústavné posúdenie tak vytvára zaujímavý precedens.
Ak obhajoba bude chrliť množstvo sťažností a námietok voči sudcom, súdy sa musia vyrovnať tak s rozhodovaním o väzbe, ako aj s rozhodovaním o vlastnej zaujatosti expresne rýchlo, aby nedošlo k porušeniu práv ako v prípade Bombica.
Z pohľadu objektívnej praxe to však často pre vyťaženosť súdov nie je možné (čo však nie je problém obvineného), a preto vzniká otázka, ako vlastne môžu súdy stíhať vybavovať danú agendu, ak obhajoba (ako to konštatoval aj Ústavný súd SR) rozbehne kolotoč veľkého množstva procesných podaní.
Na túto otázku odpoveď v náleze neexistuje a odkaz na dodržiavanie práv v trestnom konaní nijako neovplyvní realitu súdov na Slovensku. Vzniká preto pozoruhodný jav, keď sa po danom náleze zrejme každý schopnejší obhajca bude snažiť dostať svojho klienta z väzby možno aj neúmerným zahlcovaním súdov procesnými návrhmi.
Ak súdy nestihnú veci vybavovať včas (čo určite nestihnú), okamžite bude podaná ústavná sťažnosť. Je potom už iba otázkou samotného zásahu do práv obvineného, či ho Ústavný súd SR prepustí z väzby nie pre pominutie alebo neexistenciu väzobných dôvodov, ale pre „procesné pochybenia“ súdov.
Racionálne možno predpokladať, že daný postup bude voliť čoraz viac obhajcov. Otázka správneho prístupu k celej problematike preto bude musieť byť vyriešená buď judikatúrou (samozrejme, nie na úkor práv obvineného), alebo úpravou zákonodarcu a dostatočným personálnym a materiálnym dodatočným vybavením súdov.
Dovtedy zrejme bude platiť, že túto skvelú ústavnú „fintu“ bude využívať čoraz viac advokátov.