Viktor Orbán sľuboval vybudovať funkčnú postliberálnu alternatívu k tomu, čo vnímal ako upadajúci a zlyhávajúci Západ. Jeho politický systém stál na dvoch hlavných pilieroch: na asertívnej zahraničnej politike, ktorá tvrdo akcentovala maďarské národné záujmy, a na komplexnej spoločenskej vízii.
V tej nešlo iba o povrchné kultúrne vojny proti wokeizmu či LGBT agende. Jej hlavným a oveľa hlbším cieľom bolo nájsť model, ktorý by dokázal vyriešiť skutočnú Achillovu pätu všetkých moderných západných spoločností, ktorou sú demografický prepad a klesajúca pôrodnosť. Po šestnástich rokoch pri moci však Maďarsko ponúka trochu iné poučenie: presne diagnostikovať problémy je oveľa jednoduchšie než ich reálne vyriešiť.
Nový maďarský premiér Péter Magyar stojí pred rovnakou výzvou: vrátiť pôrodnosť k hranici 2,1 dieťaťa na ženu. Lenže peňazí už zrejme viac nenájde. Orbánov program bol už aj tak mimoriadne štedrý.
Rodinný štát za šesť percent HDP
Na papieri to vyzeralo presvedčivo. Keď Orbán preberal krajinu v roku 2010, úhrnná plodnosť bola 1,25 dieťaťa na ženu. Do roku 2021 vzrástla na 1,59. Keby to fungovalo takto jednoducho, stačilo by mladé rodiny zasypať peniazmi. Lenže rodina nie je účtovný stroj, do ktorého z jednej strany vhodíte dotáciu a z druhej vypadne dieťa.
Podobný nárast bolo možné sledovať aj v krajinách, ktoré takú štedrú rodinnú politiku nemali. Typickým príkladom je Česko: úhrnná plodnosť tu medzi rokmi 2010 a 2021 vzrástla zhruba z 1,50 na 1,83 dieťaťa na ženu.
Dôvod tohto regionálneho nárastu bol čisto pragmatický. Ľudia skrátka počas finančnej krízy z opatrnosti založenie rodiny odložili a deti mali až neskôr, keď sa situácia upokojila.
V Maďarsku bola navyše táto kríza obzvlášť zničujúca. Ekonomika sa prepadla o takmer sedem percent a státisícom maďarských rodín, ktoré si predtým nabrali populárne hypotéky vo švajčiarskych frankoch, sa pre náhly pád kurzu forintu splátky cez noc doslova zdvojnásobili. Krajina stála na prahu bankrotu a musela ju zachraňovať medzinárodná pôžička vo výške dvadsať miliárd eur. Nie div, že sa v takej atmosfére hrôzy deti nerodili.
Ilúzia dotačného zázraku
Keď sa ekonomika po niekoľkých rokoch nadýchla, demografický dlh sa začal vyrovnávať. Orbánove dotácie tak boli skôr bonusom ako hlavnou príčinou vyššej pôrodnosti. Ekonomické stimuly samy osebe nestačia, vyššia pôrodnosť súvisí aj s pocitom stability a dôvery v budúcnosť.
A práve tu narážame na onú poslednú a najbolestivejšiu pravdu, pred ktorou ani miliardové dotácie neobstoja.
Štatistický klam o „jednoduchom odkladaní“ rodičovstva nás totiž celé roky udržoval vo falošnom pokoji. Spoliehali sme na to, že čo mladé páry zameškajú v dvadsiatich piatich, to jednoducho a bez následkov doženú po tridsiatke. Realita je však oveľa tvrdšia: tam, kde deti vypadli zo životných plánov dvadsaťpäťročných, sa už často neobjavili ani po tridsiatke. Z pôvodne racionálneho a dočasného odkladu sa tak postupne, ticho a nenávratne stala trvalá absencia, ktorú ani tie najštedrejšie dávky zo strany štátu nezvrátia.
Demografická ruleta
Štedrosť Orbánovej rodinnej politiky bola povestná. Jej hlavnými symbolmi sa stali doživotná daňová sloboda pre matky štyroch a viac detí, bezúročné pôžičky pre novomanželov (z ktorých štát po narodení tretieho dieťaťa zmazal celý dlh) a miliónové nevratné dotácie na bývanie v rámci programu CSOK či zvýhodnený nákup viac ako sedemmiestnych áut pre veľké rodiny.
Na papieri to znelo ako rodinný raj. V praxi to však malo jeden fatálny háčik, do ktorého sa teraz tvrdo opiera nový premiér Péter Magyar. Orbánov systém bol totiž od samého začiatku ušitý na mieru zaistenej strednej a vyššej triede.
Magyarova kritika je vecná a neúprosná: aby rodina vôbec dosiahla na štátnu hypotéku alebo na bezúročnú pôžičku, musela mať predovšetkým vynikajúcu finančnú bonitu v banke. Aby rodina profitovala z nulovej dane z príjmu, museli rodičia logicky poberať veľmi vysoké platy, z ktorých by inak tieto dane odvádzali.
Výsledkom tak nebola plošná záchrana maďarskej rodiny, ale skôr masívny transfer štátnych peňazí smerom k tým, ktorí už boli zabezpečení. Chudobnejšie rodiny, ľudia z regiónov a rodičia samoživitelia na tieto výhody dosahovali oveľa menej.
Miliardy forintov naliate do štátnych dotácií na bývanie navyše okamžite zneutralizoval trh. Developeri a predajcovia na program CSOK zareagovali raketovým zdražením nehnuteľností. Štátna podpora sa tak prakticky vymazala vo zvýšenej kúpnej cene, obohatila realitných magnátov a paradoxne urobila bývanie pre bežných mladých ľudí ešte nedostupnejším.
Podľa Magyara tak Orbánova vláda vymenila skutočnú sociálnu politiku za nespravodlivý a neefektívny marketingový nástroj. Magyarovým cieľom je presunúť pozornosť od plošných dotácií k adresnej podpore sociálne slabých a k záchrane kolabujúcich verejných služieb.
Konflikt týchto dvoch prístupov k rodinnej politike tak odkrýva fascinujúci až ironický politický paradox. Orbánov systém totiž roky finančne zvýhodňoval presne tú mestskú, vzdelanejšiu vrstvu, ktorá sa nakoniec stala jadrom opozície a vyniesla k moci Pétera Magyara. Magyar teraz, naopak, plánuje rodinnú politiku otočiť smerom k tým najpotrebnejším a k chudobnejšiemu vidieku, teda paradoxne k tvrdému jadru Orbánových verných voličov [v nedávnych voľbách však Fidesz na vidieku až tak výrazne nedominoval, pozn. red.].
Opakuje azda Magyar rovnakú politickú chybu ako jeho predchodca a chystá sa dotovať skupinu obyvateľov, v ktorej bude len ťažko hľadať volebné hlasy? Alebo ide, naopak, o geniálne premyslený a cielený útok na samotné základy Orbánovho elektorátu? Na túto otázku ešte odpovedať nevieme.
Jedna vec je však istá už dnes: nech už bude politický kalkul akýkoľvek, aj Magyarov program narazí na tvrdú realitu. Skutočne a dlhodobo zdvihnúť pôrodnosť nad hranicu jednoduchej reprodukcie 2,1 dieťaťa totiž bude aj preňho takmer nemožná úloha.