Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ekonomický osud detí je na Slovensku úzko spätý s tým, z akej rodiny pochádzajú. Dáta analytikov Rady pre rozpočtovú zodpovednosť však ukazujú o niečo presnejší obraz.
Vplyv rodičov síce nie je zanedbateľný, no ani rozhodujúci – a navyše nepôsobí rovnako na všetkých. Výrazné rozdiely sa ukazujú najmä medzi mužmi a ženami a ešte zreteľnejšie medzi jednotlivými regiónmi.
Medzigeneračná mobilita patrí medzi kľúčové ukazovatele rovnosti príležitostí. V jednoduchosti hovorí o tom, do akej miery predurčuje rodinné zázemie – príjem, vzdelanie či majetok rodičov – budúcnosť ich detí. V ideálnom prípade by mal rozhodovať najmä individuálny talent a úsilie.
Slovensko v tomto porovnaní nevyznieva nepriaznivo. Odhady naznačujú, že príjmové postavenie sa medzi generáciami prenáša približne z jednej štvrtiny až jednej tretiny. Väčšinu ekonomického výsledku detí teda nemožno priamo vysvetliť príjmom rodičov. To je v zásade povzbudivá správa – hoci platí najmä v priemere.
Keď sa obraz rozdelí podľa pohlavia
Pri podrobnejšom pohľade sa však ukazuje, že mobilita má na Slovensku odlišnú podobu pre mužov a ženy. Dcéry majú výrazne väčšiu šancu „odpútať sa“ od ekonomického zázemia rodiny. Vplyv rodičovského príjmu sa u nich pohybuje približne na úrovni 16 až 21 percent, zatiaľ čo u synov dosahuje 34 až 37 percent.
Inými slovami, synovia častejšie kopírujú ekonomickú pozíciu svojich rodičov, kým dcéry sa z nej dokážu uvoľniť. Tento rozdiel je obzvlášť viditeľný na spodku príjmovej škály. Chlapci z chudobnejších rodín majú vysokú pravdepodobnosť, že zostanú v nízkopríjmových skupinách – takmer polovica z nich končí v najnižšej desatine príjmov.
Dcéry síce častejšie opúšťajú najnižšie priečky, no len zriedkavo sa dostávajú na vrchol. Ich príjmové postavenie sa skôr stabilizuje okolo priemeru.
Mobilita prestáva fungovať
Zaujímavé je, že tento relatívne priaznivý obraz neplatí pre všetkých. Osobitnú skupinu tvoria deti z úplne najchudobnejších rodín. Tie často nedosahujú ani očakávaný „posun nahor“, ktorý by naznačovala celková mobilita spoločnosti.
Kým deti zo stredných vrstiev majú tendenciu zotrvávať približne v strede príjmového rozdelenia, deti z najnižších piatich percent zaostávajú výraznejšie. Tento jav naznačuje prítomnosť generačnej chudoby – teda situácie, keď sa nevýhodné postavenie prenáša aj napriek celkovo pomerne otvorenej spoločnosti.
Ešte výraznejším faktorom než pohlavie je miesto, kde dieťa vyrastá. Regionálne rozdiely na Slovensku sú v tomto smere veľmi zreteľné.
Deti z bratislavských okresov sa v priemere pohybujú nad 60. percentilom príjmového rebríčka. Naopak, v niektorých častiach južného a východného Slovenska nedosahujú ani 40. percentil. Rozdiel tak môže predstavovať viac ako 20 priečok – a teda aj citeľný rozdiel v životnej úrovni.
Nejde pritom len o výšku príjmov, ale aj o mieru mobility. V niektorých regiónoch sa medzi generáciami prenáša len malá časť ekonomického postavenia, inde je tento vplyv výrazne silnejší. Miesto narodenia tak zohráva podstatnú úlohu pri formovaní životných šancí.
Nezamestnanosť ako tichá bariéra
Regionálne rozdiely úzko súvisia s vývojom na trhu práce. Platí pomerne priamočiary vzťah: čím vyššia je dlhodobá nezamestnanosť, tým slabšia je aj medzigeneračná mobilita.
Najviac to pociťujú opäť deti z nízkopríjmových rodín. V regiónoch s nepriaznivou situáciou na trhu práce dosahujú výrazne nižšie príjmy ako ich rovesníci v ekonomicky silnejších oblastiach. Zaujímavé pritom je, že detí z lepšie situovaných rodín sa tento efekt dotýka len okrajovo – ich postavenie zostáva relatívne stabilné bez ohľadu na región.
Pri spojení rodinného zázemia a regionálnych rozdielov sa črtajú tri základné typy okresov. V Bratislave a jej okolí dosahujú relatívne priaznivé výsledky deti bez ohľadu na pôvod. V časti východného Slovenska sa darí najmä deťom z lepšie situovaných rodín, zatiaľ čo deti z chudobnejšieho prostredia zaostávajú. A napokon existujú regióny, kde sú výsledky slabé pre všetkých.
Pre dieťa z menej podnetného prostredia tak nie je rozhodujúce len to, z akej rodiny pochádza, ale aj kde vyrastá.
Nestačí sledovať celkový priemer
V medzinárodnom porovnaní patrí Slovensko medzi krajiny s relatívne vyššou mobilitou. V porovnaní s ekonomikami, ako sú Spojené štáty, je šanca na posun v príjmovom rebríčku priaznivejšia.
Zároveň však pretrvávajú skupiny, pre ktoré tento mechanizmus funguje len obmedzene. Ide najmä o deti z najchudobnejších rodín, chlapcov zo znevýhodneného prostredia a obyvateľov regiónov s vysokou nezamestnanosťou.
Ak má byť mobilita skutočným odrazom rovnosti príležitostí, nestačí sledovať celkový priemer. Dôležité sú práve tieto „slabšie miesta“, ktoré ukazujú limity systému.
Hoci samotná analýza neponúka konkrétne riešenia, naznačuje, kde sa problém koncentruje. Kľúčovou skupinou sú chlapci z nízkopríjmových rodín, u ktorých sa nevýhoda najčastejšie reprodukuje.
Rovnako dôležitý je regionálny rozmer. Rozdiel medzi Bratislavou a zaostávajúcimi časťami krajiny nie je len otázkou aktuálnych príjmov, ale aj budúcich šancí.
Otázka preto nestojí len tak, či sa deti dokážu odpútať od ekonomického zázemia rodičov. Podstatnejšie je, pre koho to na Slovensku stále neplatí.