Špecializovaný trestný súd vznikol (po zrušení Špeciálneho súdu) na základe požiadavky na účinný boj proti korupcii a organizovanému zločinu, ktorého cieľom malo byť – vďaka špecializácii na vymedzený okruh trestných činov – rýchle a správne rozhodovanie v súdnych konaniach.
Do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu (ŠTS) patria trestné činy úkladnej vraždy, terorizmu, korupcie, extrémizmu, ohýbania práva, ale aj trestné činy páchané zločineckými skupinami a poškodzovanie finančných záujmov EÚ.
Špecializácia súdu mala dosiahnuť vyššiu odbornosť rozhodovania a lepšiu orientáciu v náročných prípadoch, stabilnejšiu rozhodovaciu prax a napokon aj rýchlejšie ukončenie významných prípadov v porovnaní s inými súdmi.
Je však otázne, či sa tieto ciele špecializovanému súdu skutočne darí napĺňať, a to tak v počte prejednávaných vecí, ako aj v otázke rýchlosti a správnosti rozhodovania v mimoriadne závažných spoločenských prípadoch.
Štatistiky hovoria o nepomere v rozhodovaní súdov
Na nelichotivé štatistiky práce ŠTS upozornila bývalá dlhoročná vyššia súdna úradníčka Špecializovaného trestného súdu Erika Krutková, ktorá pracovala v oddelení sudkyne Pamely Záleskej.
Krutková dlhodobo publikuje odborné články prevažne z trestnoprávnej oblasti (mnohé kritické k ŠTS) a po uverejnení kritického článku na adresu ŠTS bola vystavená disciplinárnemu konaniu. Sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko označil tento krok za „korektnú šikanu vyššej súdnej úradníčky“ a v súčasnosti Krutková pôsobí ako poradkyňa na Ministerstve vnútra SR (MV SR).
Sudca Šamko v minulosti rovnako upozornil na mnohé problémy ŠTS, ktoré podľa názoru sudcu predstavujú aj dôvod na jeho zrušenie.
Bývalá vyššia súdna úradníčka upozornila na zverejnené štatistické výkazy sudcov Ministerstva spravodlivosti za rok 2025, podľa ktorých sudcovia ŠTS rozhodujú nepomerne menej vecí ako iné súdy.
Na porovnanie predložila rozhodovaciu činnosť ŠTS a Mestského súdu Bratislava I, ktoré sú podľa Krutkovej „súčasťou toho istého systému, ale ich výkon sa pohybuje v úplne odlišných realitách a vykazuje nepomer, ktorý sa nedá prehliadnuť“.
Zatiaľ čo sudcovia ŠTS rozhodnú v priemere približne 5 až 6 vecí ročne (väčšina z nich sa pohybuje v rozmedzí 3 až 7 vecí, maximum dosahuje 12 vecí ročne), sudcovia Mestského súdu Bratislava I pritom rozhodujú približne 70 až 80 vecí ročne.
Krutková poukazuje aj na čas, ktorý sudcovia strávia v pojednávacej miestnosti a ktorý je približne rovnaký na oboch súdoch. To znamená, že za rovnaký čas sudcovia ŠTS vybavia oveľa menej vecí, a túto skutočnosť podľa Krutkovej nemožno vysvetliť ani náročnosťou agendy.
Mýtus o špecializácii súdu neplatí
Podľa poradkyne MV SR Krutkovej neplatí ani „mýtus o špecializácii súdu“, pričom poukázala na vyjadrenia bývalého predsedu ŠTS Jána Hrubalu. Sudca Hrubala sa vyjadril, že „ŠTS stíha vybavovanie týchto káuz v relatívne normálnych lehotách a špecializácia spôsobuje to, že tí ľudia (sudcovia) sa stávajú odborníkmi v tom, čo robia. Súd stíha kauzy vybavovať v relatívne normálnych lehotách, najneskôr do jedného a pol roka“.
Pri prehľade spoločensky významných trestných vecí a dĺžke ich trvania však Krutková upozorňuje, že trvajú až „absurdne dlho“. Ako príklad uvádza dĺžku trestných konaní vo veci zločineckých skupín Róberta Okoličányho (10 rokov), Róberta Lališa (12 rokov) či známy prípad posudzovaný aj Európskym súdom pre ľudské práva – Ladislav Vasaráb a Roman Paulus (15 rokov), ale aj konanie vo veci podnikateľa Jozefa Majského a spol. (16 rokov).
Erika Krutková poukazuje aj na skutočnosť, že „osobitnú kategóriu tvoria prípady, v ktorých Ústavný súd SR alebo Európsky súd pre ľudské práva konštatovali porušenie práv obvinených – ide o situácie, v ktorých zlyhanie systému už nie je otázkou subjektívneho názoru, ale právnym konštatovaním“.
Rozsiahle porušenie práv obvinených konštatoval Ústavný súd SR vo výraznej miere najmä v rokoch 2020 až 2023, hoci niektorí ľudia dodnes existenciu týchto rozhodnutí popierajú.
Závažné zlyhania v spoločensky významných prípadoch
V súčasnosti môže verejnosť vidieť mnohé prípady prejednávané pred Špecializovaným trestným súdom, v ktorých vyššie inštancie rušia súdne rozhodnutia ŠTS pre nezákonnosť.
Ako učebnicový príklad nezákonnosti súdneho konania možno spomenúť rozhodnutie dovolacieho súdu vo veci bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika, ktorým zrušil jeho právoplatné odsúdenie. V danom prípade Najvyšší súd SR konštatoval okrem zaujatosti sudkyne Pamely Záleskej aj jej ďalšie pochybenia, z ktorých sa ako najzávažnejšie javí „prekrúcanie dôkazu“ v neprospech obvineného.
Ďalšou mimoriadne závažnou spoločenskou kauzou je vražda novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Hoci hlavné pojednávanie sa začalo v roku 2020, v celej veci prebieha už „tretie kolo“ súdneho procesu, pretože odvolacie súdy opakovane rušili rozhodnutia senátu sudkyne Ruženy Sabovej pre nezákonnosť a „nelogickosť odôvodnenia“.
Pre pochybenia a nerešpektovanie názoru odvolacieho súdu nakoniec odvolací súd pridelil celú vec novému senátu, a tak musí celé dokazovanie prebiehať nanovo, čo len predlžuje dĺžku celého konania.
Dlhoročné naťahovanie súdnych procesov môže verejnosť vidieť aj v ďalších závažných kauzách, ako sú Dobytkár (6 rokov) či Očistec (5 rokov), v ktorých pre procesné prekážky súd nedokáže prerokovať a rozhodnúť vec tak, aby bolo zrejmé, či sa skutok stal a či ho spáchali obvinení, alebo nie.
Výpočet týchto prípadov je pritom iba časťou spoločensky významných prípadov, ktoré stále nie sú právoplatne ukončené.
Samostatnú kategóriu rozhodovacej činnosti súdu tvoria trestné činy korupcie, pri ktorých sú za masívnu korupciu ukladané tresty, ktoré pôsobia ako výsmech spravodlivosti (dohody o vine a treste uzavreté s prokuratúrou). Osoby ako Bernard Slobodník, František Imrecze či Vladimír Sklenka výmenou za svedectvá uzavreli dohody so spravodlivosťou, bez ktorých by iné osoby boli odsúdené na dlhoročné nepodmienečné tresty.
Špecializovaný trestný súd má, samozrejme, veľké množstvo (prevažnú väčšinu) rozhodnutí v iných prípadoch, v ktorých rozhoduje bez pochybení. Ide však o menšie, spoločensky „zanedbateľnejšie“ prípady, ktoré nemajú až taký dosah na verejnosť (ani rozhodovaciu prax iných súdov) ako mediálne široko pokrývané súdne konania.
Aj v tomto prípade sa však otvára otázka, či ide o „riadne procesy“ s dokazovaním, alebo o prípady uzavretých dohôd o vine a treste, ktoré obvinení urobia len preto, aby sa vyhli inak vysokému trestu.
Všeobecne známy a mediálne široko prezentovaný je prípad významných „štyridsiatich odsúdení počas vlád v rokoch 2020 až 2023“, ktoré majú preukazovať trestnú činnosť aj na vysokých štátnych pozíciách. Málokto v tomto prípade ale dodá, že išlo o prípady uzatvárania dohôd o vine a treste (výmenou za svedectvá) a títo páchatelia dostali podmienečné tresty.
Otázna efektivita špecializácie
Pri kritike dĺžky rozhodovania pred ŠTS je samozrejme namieste argument o zložitosti prípadu a postupov obhajoby. V danom prípade ale treba povedať, že to mala byť práve špecializácia sudcov, ktorí vďaka „úzkemu zameraniu“ mali rozhodovať mimoriadne odborne a rýchlo.
Verejnosť ale vidí, že v mnohých závažných prípadoch je pravdou skôr opak. Potvrdzujú to tak rozhodnutia vyšších súdnych inštancií, ako aj samotná neúmerná dĺžka konaní.
V tejto súvislosti je potom namieste otázka, či je vôbec potrebné mať špecifické postavenie jedného súdu pri vybraných trestných činoch, ak špecializácia súdu nedokáže zabezpečiť rýchle a správne rozhodovanie ani v často zložitých veciach (organizované skupiny a podobne).
Netreba zabúdať, že aj obhajoba v mnohých prípadoch využíva pochybenia sudcov ŠTS konštatované vyššími súdmi v iných prípadoch na to, aby procesnými postupmi (zákonnými) oddialila rozhodnutie vo vlastnej veci.
Ak je totiž „prichytený“ jeden sudca, ktorý rozhoduje viacero obdobných vecí, pri pochybení vo svojej rozhodovacej činnosti, takáto chyba môže mať následok aj v ďalších konaniach, napríklad v otázke zaujatosti sudcu.
Výsledkom je potom stav, v ktorom môžu obvinení dosiahnuť až oslobodzujúce rozsudky nie preto, že skutky nespáchali, ale práve pre nezákonné postupy súdu, ktoré už nie je možné inak napraviť, prípadne samotná dĺžka konania spôsobená týmito pochybeniami zmarí podstatnú časť dokazovania.
Špecializácia je prospešná vec, ak funguje a prináša benefity pre spravodlivosť. Pri pohľade na štatistiky a rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu je ale otázne, či to stále platí.