Ešte pred niekoľkými rokmi by sa mohlo zdať, že politické násilie patrí skôr do učebníc dejepisu ako do každodennej reality slobodných spoločností. Keď padli výstrely na Johna F. Kennedyho, Martina Luthera Kinga Jr., Mahátmu Gándhího či na Jána Pavla II., spoločnosť reagovala jednoznačne – odsúdením a solidaritou s obeťou.
Násilie nebolo predmetom interpretácie, ale jasného morálneho verdiktu. V súčasnosti sa však čoraz častejšie stáva, že aj takéto činy sú zasadzované do ideologických rámcov, v ktorých sa pozornosť presúva od páchateľa k „správnemu“ či „nesprávnemu“ kontextu a začína sa hľadať nový vinník.
Úder päsťou na ulici v Kežmarku, streľba namierená na predstaviteľov politickej moci v Spojených štátoch, vraždy a atentáty motivované nenávisťou – to všetko sú udalosti, ktoré už nemožno odbiť ako izolované excesy jednotlivcov. Sme svedkami niečoho hlbšieho a znepokojujúcejšieho.
Keď je poslanec napadnutý pred očami vlastného dieťaťa, keď sa politický spor mení na fyzické násilie a keď sa z protivníka stáva nepriateľ, ktorého treba umlčať, spoločnosť prekračuje nebezpečnú hranicu. Hranicu, za ktorou už nejde o argumenty, ale o silu. Za ktorou sa vytráca rešpekt k dôstojnosti človeka.
Kresťanská civilizácia stála po stáročia na jednoduchých, no pevných základoch: „Nezabiješ“ a „Miluj svojho blížneho ako seba samého“. Ak tieto prikázania prestanú byť živou súčasťou verejného života, nezostane po nich prázdne miesto. Nahradia ich hnev, nenávisť a napokon aj násilie.
To, čo v súčasnosti vidíme, nie je náhoda. Je to dôsledok.
Kde sú zábrany národa holubičieho?
Slovensko v poslednom období zažilo viacero šokujúcich prejavov politického násilia. Po pokuse o atentát na predsedu vlády Roberta Fica, ktorý bol v máji 2024 postrelený po výjazdovom rokovaní vlády v Handlovej, prišiel ďalší incident.
V sobotu (25. apríla) došlo v Kežmarku k fyzickému útoku na poslanca Národnej rady SR Jána Ferenčáka (nezaradený). Neznámy muž ho podľa dostupných informácií udrel zozadu do hlavy, a to priamo pred očami jeho dcéry. Politik utrpel zranenia, ktoré si vyžiadali ošetrenie, pričom polícia po páchateľovi pátra.
Ferenčák útok spája so svojím pôsobením v parlamente a označil ho za zastrašovanie. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok (Hlas) vylúčil politický motív útoku a je pripravený poslancovi poskytnúť policajnú ochranu.
Otázka motívu je dôležitá a je správne ju dôsledne vyšetriť. Zároveň však platí, že už samotný fakt, že verejne činná osoba sa stáva terčom fyzického útoku, signalizuje problém, ktorý presahuje konkrétny prípad. Rozdiel medzi „politickým“ a „nepolitickým“ násilím sa v takýchto situáciách stiera – v oboch prípadoch ide o narušenie základných pravidiel verejného života.
„Násilie nepatrí do života, nerieši problémy a nie je výsledkom trvalého dobra. Nechcem si ani predstaviť, že by moja dcéra v tak mladom veku raz zažila takúto situáciu,“ povedala pre Štandard dcéra politika.
Demokracia stojí na predpoklade, že konflikty sa riešia slovom, nie silou. Ak sa násilie začne tolerovať ako jedna z možných reakcií na politický nesúhlas, podkopáva to samotnú podstatu systému. Nejde pritom o ochranu funkcií či postavení, ale o ochranu elementárnej dôstojnosti človeka, bez ktorej sa akákoľvek verejná debata mení na zápas bez pravidiel.
Toto už nie je „vyhrotená atmosféra“. Toto je morálny rozklad a erózia noriem, ktoré doteraz bránili tomu, aby sa z politického oponenta stal legitímny cieľ útoku. Spoločnosť, ktorá si zvykne na to, že politický oponent je nepriateľ hodný úderu či guľky, prestáva byť civilizovanou spoločnosťou. Tam, kde sa stráca úcta k životu a dôstojnosti človeka, kde sa relativizuje zlo a ospravedlňuje agresia „správnym názorom“, tam sa nevyhnutne rodí násilie.
Národ, ktorý stratí morálne zábrany, si totiž sám podkopáva základy vlastnej existencie.
Keď ideológia ospravedlňuje násilie
Európa nie je len pasívnym pozorovateľom tohto trendu, ale jeho aktívnym dejiskom. Prípad nemeckého nebinárneho ľavicového extrémistu Simeona T., odsúdeného v Budapešti, ukázal, ako ľahko sa v súčasnosti násilie premieňa na ideologický symbol. Skupina radikálov necestovala diskutovať ani protestovať, ale cielene útočiť na ľudí označených za protivníkov. Rozsudok súdu preto nebol o identite, ale o konkrétnom skutku, o organizovanom násilí.
Znepokojujúca však nebola len brutalita útokov, ale aj reakcia časti verejnosti. Namiesto solidarity s obeťami sa objavila podpora pre páchateľa. V mene ideológie sa začal relativizovať čin, ktorý by za iných okolností vyvolal jednoznačné odsúdenie. Násilie tak prestáva byť problémom a stáva sa nástrojom.
Podobnú dynamiku bolo možné vidieť aj vo Francúzsku. Smrť mladého aktivistu Quentina Deranquea po útoku radikálov v Lyone odhalila, ako rýchlo sa politický konflikt môže zmeniť na tragédiu. To, čo malo zostať sporom názorov, skončilo stratou života.
Tieto prípady ukazujú nebezpečný posun: čoraz menej rozhoduje samotný čin a čoraz viac to, kto ho spáchal. Násilie sa hodnotí podľa ideologického rámca, nie podľa svojej podstaty. Takýto prístup oslabuje dôveru v spravodlivosť a posúva hranice prijateľného smerom k ďalšiemu násiliu.
Smrteľná nenávisť
Politické násilie neobchádza ani Spojené štáty, ktoré sú často považované za vzor stabilnej demokracie. V posledných rokoch tam pribúdajú prípady útokov, vyhrážok či atentátov s možným politickým pozadím – od napadnutí verejných činiteľov až po vraždy, pri ktorých vyšetrovatelia zvažujú ideologický motív.
Počas podujatia White House Correspondents' Dinner došlo k ďalšiemu pokusu o útok na Donalda Trumpa, ktorému zabránili bezpečnostné zložky. Len o niekoľko mesiacov skôr, v septembri 2025, otriasol krajinou atentát na konzervatívneho aktivistu Charlieho Kirka, ktorý útok neprežil.
V júni toho istého roka zas Minnesotu zasiahla vražda zákonodarkyne Melissy Hortmanovej a jej manžela, pričom vyšetrovatelia nevylúčili politický motív. Tieto prípady ukazujú, že ani stabilné demokracie nie sú imúnne voči eskalácii nenávisti prerastajúcej do smrteľného násilia.
Násilie už v niektorých prípadoch nie je len nástrojom, ale začína byť aj zdrojom uspokojenia. Ako môže spoločnosť, ktorá sa hlási k hodnote života, tolerovať radosť z jeho zničenia?
Spoločnosť, ktorá si na takýto posun zvykne, stráca jednu zo svojich základných obranných línií, schopnosť súcitu. Kto stratí schopnosť súcitu, ten stráca aj poslednú brzdu, ktorá ho oddeľuje od barbarstva. Tam, kde sa smrť názorového nepriateľa oslavuje, sa skôr či neskôr prestane rozlišovať, kto je vlastne ešte nepriateľ – a kto už len ďalšia obeť.
V takom prostredí už nejde len o politiku, ale o samotný charakter spoločnosti.
Obete aj mimo politiky
Politické násilie však čoraz častejšie nezasahuje len verejných činiteľov. Dopadá aj na bežných ľudí, ktorí sa ocitnú na nesprávnom mieste alebo sa jednoducho stanú symbolom konfliktu, ktorý sami nevytvorili. Útoky nožom, násilie na uliciach, ale aj incidenty v kostoloch či počas verejných zhromaždení ukazujú, že hranica medzi politickým a nepolitickým násilím sa stiera.
V nedávnom rozhovore pre sesterské médium Statement to potvrdil aj Michael Kyrath, otec zavraždenej 17-ročnej Ann-Marie, ktorú spolu s jej priateľom zabil palestínsky žiadateľ o azyl vo vlaku v Nemecku. Upozorňuje, že po takýchto útokoch sa pozornosť často neobracia na obete, ale na obhajobu páchateľa, jeho traumu, pôvod či okolnosti. Výsledkom je pocit, že utrpenie obetí ustupuje do úzadia.
Podobné napätie je vidieť aj inde. V Spojených štátoch či západnej Európe dochádza k útokom na kostoly, k násilným stretom radikálnych skupín, ako je Antifa, s ich oponentmi, ale aj k agresii voči náhodným okoloidúcim. Spoločným menovateľom je posun, v ktorom sa násilie prestáva vnímať ako jednoznačné zlo a čoraz častejšie sa vysvetľuje, relativizuje alebo dokonca ospravedlňuje.
Keď sa spoločnosť dostane do bodu, v ktorom sa obete musia najprv „zmestiť“ do správneho príbehu, aby si zaslúžili súcit, ide o vážny signál.
Zmena sa začína v nás
Ak má mať naša spoločnosť budúcnosť, nemôžeme sa s týmto stavom uspokojiť. Samotné odsúdenie jednotlivých útokov nestačí, ak zároveň tolerujeme jazyk a správanie, ktoré k nim nepriamo vedú. Násilie nevzniká vo vákuu, predchádza mu dlhodobé znižovanie hraníc v tom, čo považujeme za prijateľné.
Zmena sa začína v srdci každého človeka. V ochote uznať, že aj ten, s ktorým nesúhlasíme, má rovnakú dôstojnosť. V odmietnutí logiky, ktorá z protivníka robí nepriateľa. Napokon v návrate k základom, na ktorých naša civilizácia vyrástla – k úcte k životu, k pravde a k zodpovednosti za vlastné slová aj skutky.
Platí pritom, že charakter spoločnosti sa neprejavuje v pokojnom období, ale v tom, ako reaguje na napätie a konflikt. Ak rezignujeme na základné normy v mene emócií či politického boja, postupne strácame schopnosť tieto normy obnoviť.
Spravodlivosť dvíha národ, hriech je však hanbou národov. Toto biblické varovanie nie je frázou, ale realitou. Národ nestojí na ekonomike ani na moci, ale na charaktere. Ak sa tento charakter rozpadne, rozpadne sa aj všetko ostatné.
Otázka preto neznie, kam až môže násilie zájsť. Otázka znie, či mu ešte dokážeme povedať jasné a pevné „nie“.