O súdnom aktivizme európskych súdov sa vedú dlhé polemiky z pohľadu toho, ako ich judikatúra formuje legislatívu členských štátov EÚ a neprípustne do nej zasahuje. Paralelne prebieha debata aj o neformálnej federalizácii Únie prostredníctvom súdnych rozhodnutí, ktorým sa musia členské štáty podriadiť aj za cenu rozporov s vlastnými ústavami.
V mnohých prípadoch je táto debata otázkou názoru jednotlivých aktérov a iba veľmi málo rozsudkov európskych súdov možno označiť za otvorene aktivistické či problematické z pohľadu zásahu do vnútroštátnej legislatívy postavenej na hodnotovom systéme danej krajiny.
Európsky súdny aktivizmus sa neskrýva
Verejnosť mohla v minulosti vidieť rozpor medzi národnou identitou štátov a rozhodnutím Súdneho dvora EÚ v prípade rozsudku, v ktorom Súdny dvor EÚ konštatoval povinnosť štátov uznať manželstvo osôb rovnakého pohlavia bez ohľadu na vnútroštátnu úpravu.
Veľká Británia pre súdny aktivizmus európskych súdov tlačí na Radu Európy v otázke zmien a tá priznáva potrebu reformy. Napriek tomu však britská odborná obec hovorí o potrebe odstrihnutia sa od medzinárodných dohovorov, ktoré zaväzujú štáty k podriaďovaniu sa z pohľadu ich práva, nezmyselným rozsudkom.
Briti okrem iného argumentujú aj tým, že prijímať a formovať zákony je výlučne v kompetencii občanmi volených politikov a do zákonodarnej moci nemôže zasahovať nikým nevolený sudca pôsobiaci mimo daného štátu.
Komisia žalovala Maďarsko pre zákon na ochranu detí
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Komisia proti Maďarsku predstavuje učebnicový príklad neprípustného aktivizmu súdu, ktorý zásadným spôsobom narúša národnú identitu štátu a formuje zákony nie podľa vôle jeho obyvateľov, ale podľa vlastného presvedčenia.
Rozsudok sa týka skúmania, či členský štát môže zakázať alebo obmedziť prístup k obsahu LGBTI agendy, pričom tento zákaz bol zo strany Maďarska formulovaný s cieľom chrániť deti.
V roku 2021 Maďarsko prijalo zákon, ktorým sa zavádzajú prísnejšie opatrenia proti jednotlivcom odsúdeným za pedofíliu a ktorým sa mení niekoľko vnútroštátnych zákonov s cieľom chrániť maloleté osoby.
V praxi tieto pozmeňujúce a doplňujúce ustanovenia zakazujú alebo obmedzujú prístup k obsahu – vrátane audiovizuálneho materiálu – zobrazujúcemu alebo propagujúcemu rodovú identitu, ktorá sa líši od pohlavia priradeného pri narodení, zmenu pohlavia alebo homosexualitu.
Európska komisia podala proti Maďarsku žalobu o nesplnenie povinnosti, pričom tvrdila, že zákon stigmatizuje a marginalizuje tieto osoby a že porušuje právo EÚ vrátane pravidiel vnútorného trhu, základných práv a hodnôt EÚ stanovených v článku 2 Zmluvy o Európskej únii.
Súdny dvor EÚ rozhodol, že zákon je v rozpore s právom EÚ na viacerých úrovniach.
Aktivistický slovník súdu v odôvodnení rozsudku
Odôvodnenie rozsudku pritom prvýkrát otvorene používa aktivistický slovník vo forme pojmu „cisgender“, čo predstavuje označenie pre „normálne“ osoby. Z pohľadu progresívnych aktivistov totiž bolo neprijateľné rozdeľovať osoby na „normálne“ a „trans“, pretože by to evokovalo „nenormálnosť“ sexuálnej menšiny, a preto vymysleli rozdeľovanie spoločnosti na základe týchto pojmov.
Súd týmto aktivistickým pojmom označuje väčšinové obyvateľstvo. Sexuálnu menšinu označuje ako „non-cisgender“ pri vysvetľovaní konkrétnych okolností, ako sa jej dotýka zákaz vystavovania maloletých detí. Tento výraz pritom nie je žiadnym oficiálnym pojmom v súdnej terminológii, a je preto otázne, na základe čoho sa súd rozhodol takto označovať skupiny, ktoré majú svoje legálne definície.
Súdny dvor EÚ maďarský zákon vyhodnotil ako diskrimináciu na základe pohlavia, rodovej identity a sexuálnej orientácie. Problematické podľa súdu bolo, že obsah pre deti zobrazujúci heterosexuálne alebo „cisgender“ osoby nebol obmedzený rovnakým spôsobom ako obsah zobrazujúci homosexuálne alebo transrodové osoby.
Takýto rozdiel podľa rozhodnutia predstavuje diskrimináciu zakázanú Chartou základných práv EÚ a „právne zneviditeľňuje“ túto menšinu pred deťmi.
Problémom je podľa súdu právne vylučovanie určitej skupiny zo spoločenského priestoru. Ak štát zákonom nastaví pravidlo, podľa ktorého sa o určitej menšine nemá hovoriť pred deťmi, pretože jej existencia je škodlivá, ide o právne potvrdenú marginalizáciu.
Zákaz propagácie LGBTI je porušením pravidiel trhu
Za mimoriadne bizarnú možno označiť snahu súdu postaviť túto diskrimináciu do pozície porušenia pravidiel vnútorného trhu a voľného pohybu služieb.
Sporný maďarský zákon podľa rozhodnutia obmedzuje poskytovanie audiovizuálnych služieb, elektronického obchodu, reklamy a mediálnych služieb v oblasti agendy sexuálnych menšín smerom k maloletým deťom, čo podľa súdu nie je dostatočne odôvodnené ani nevyhnutné na ochranu detí.
Súd rovnako výslovne odmietol, že by zákon legitímne chránil deti tým, že spája LGBTI obsah s pedofíliou. Takéto spojenie je podľa súdu stigmatizujúce a nemá opodstatnenie.
Súd zákon zhodnotil ako koordinovaný súbor diskriminačných opatrení, ktoré zasahujú do dôstojnosti, súkromného života, slobody prejavu a zákazu diskriminácie. V rozsudku osobitne zdôraznil, že maďarská právna úprava spája „neheterosexuálne a ne-cisgender osoby“ s pedofíliou, čo podľa súdu zosilňuje ich stigmatizáciu a môže podnecovať nenávistné správanie voči nim.
Vystavovať deti LGBTI agende je povinnosť
Súdny dvor EÚ síce uznal, že Maďarsko má právo chrániť deti, ale posudzovaný zákon na to nie je vhodným prostriedkom a pod zámienkou ochrany detí diskriminuje celú skupinu ľudí, obmedzuje základné práva a ide proti základným hodnotám EÚ.
Členské štáty majú „určitý priestor“ na uváženie pri určovaní, aký obsah môže narušiť fyzický, duševný alebo morálny vývoj maloletých. Tento priestor však podľa súdu nie je neobmedzený a musí sa využívať v súlade s Chartou, najmä so zákazom diskriminácie.
Konštatované porušenie základných hodnôt EÚ podľa článku 2 Zmluvy o EÚ je pritom zrejme historickým prvenstvom, keďže porušenie daného článku doposiaľ nebolo súdom v takejto forme prezentované.
V rozsudku ďalej Súdny dvor EÚ zdôraznil, že zákaz sprístupňovať maloletým obsah zobrazujúci alebo propagujúci homosexualitu, zmenu pohlavia alebo odlišnú rodovú identitu predstavuje mimoriadne závažný zásah do slobody prejavu a informácií.
Ochrana sexuálnych menšín či zákaz diskriminácie patria k základným hodnotám EÚ, ktoré musia byť rešpektované a podporované. Tieto hodnoty sú podľa súdu právnym limitom výkonu verejnej moci členského štátu.
Členské štáty sú tak podľa rozhodnutia povinné vystavovať deti LGBTI agende, inak porušujú základné hodnoty EÚ.
Deti údajne možno chrániť, ale iba po limity, ktoré nastavila EÚ – dané limity štát dosiahne, ak nepropaguje všetky dostupné sexuálne deviácie pred maloletými. Dokonca by štát zákazom propagácie mohol ohroziť aj samotné deti, pretože by bolo porušované ich právo na informácie.
Kto určí, čo je sexuálna menšina?
Čo všetko si možno predstaviť pod pojmom LGBTI, ostáva nejasné. Kedykoľvek a na základe čohokoľvek totiž môžu do tejto skupiny pribudnúť akékoľvek nové kategórie, ktoré nemôže nikto rozporovať, lebo by išlo o diskrimináciu.
Za pozornosť stojí nové rozšírenie tejto skupiny sexuálnych menšín zo strany kanadskej poslankyne Leah Gazan, ktorá prišla s novými kategóriami a názvom v znení MMIWG2SLGBTQQIA+. Skratka znamená označenie pre nezvestné a zavraždené domorodé ženy, dievčatá, ľudí dvoch duchov, lesby, gejov, bisexuálov, transrodové osoby, queer osoby, osoby v procese hľadania identity, intersexuálov a asexuálov+.
Ak súd hovorí o neprípustnom stotožňovaní pedofílie s LGBTI, v tomto smere je potrebné upozorniť na dlhodobé snahy pedofilných kruhov zaradiť sa pod dúhovú vlajku s označením „minor attracted persons“ (MAP – osoby priťahované maloletými).
Označenie pedofil je totiž pre túto sexuálnu menšinu „stigmatizujúce“, a preto si chce zmeniť oficiálne pomenovanie, aby ju väčšinová spoločnosť viac akceptovala (z rovnakého dôvodu boli vyňaté iné sexuálne deviácie zo zoznamu psychiatrických ochorení).
Rozsiahla akademická prehľadová štúdia s názvom „A Review of Academic Use of the Term Minor Attracted Persons“ z roku 2024 kriticky zmapovala používanie MAP v odbornej literatúre. Hlavnou otázkou štúdie je, či akademická literatúra používa termín „minor attracted persons“ a či tento pojem neprenáša do vedy argumenty a jazyk propedofilných hnutí.
Autori uvádzajú, že termín MAP vznikol v online propedofilných komunitách, no časť akademikov ho začala používať ako údajne neutrálnejší a menej stigmatizujúci výraz namiesto „pedofil“. Autori vyhľadali recenzované články z rokov 2015 až 2023 a potvrdili, že pojem MAP sa v odbornej literatúre používa nejednotne a rozporným spôsobom – niekedy ako synonymum pedofílie, inokedy ako označenie „sexuálnej identity“, „orientácie“ alebo „menšiny“.
Časť tejto literatúry rámcuje pedofilov ako „utláčanú sexuálnu menšinu“, čo autori považujú za problematické najmä preto, že sa tým vytvára paralela medzi pedofíliou a LGBTI identitami, ale aj preto, že sa tým vytvára snaha viesť k normalizácii sexuálneho záujmu o deti a k preberaniu jazyka propedofilných skupín do vedeckého diskurzu.
Bolo by mimoriadne zaujímavé sledovať podobné odôvodnenie Súdneho dvora EÚ pri osobách MAP vo vzťahu k propagácii ich „menšiny“ smerom k maloletým deťom. Išlo by o neprípustnú diskrimináciu, alebo by si už sudcovia snáď aj uvedomili hroziace riziká pre zdravie a vývin detí ?
Neprípustný zásah do štátnej suverenity
Závery Súdneho dvora EÚ sú v danom prípade pre konzervatívne nastavenú spoločnosť a členské štáty absolútne neakceptovateľné.
Netreba zabúdať, že je to rodič, kto má výlučné právo rozhodovať o hodnotovom nastavení svojho dieťaťa, a žiadny súd nemôže jeho výchovu obmedziť nútenou propagáciou sexuálnych menšín pod hrozbou obvinenia z diskriminácie alebo podobných právnych skratiek.
V tomto smere je skutočne na zamyslenie, prečo vybrané sexuálne menšiny majú zásadnú potrebu prezentovať sa najmä pred deťmi, ktoré ešte nemajú dostatočne vyvinuté rozumové schopnosti. Verejnosť v tomto smere nepočuje o tom, aby sa podobná propaganda pretláčala v domovoch dôchodcov alebo v iných zariadeniach tak masovo, ako sa to deje v zariadeniach pre deti.
Druhou rovinou je národná suverenita členských štátov, ktorá je garantovaná základnými zmluvami na úrovni EÚ. Tá sa musí rešpektovať. Nemožno tieto ustanovenia obchádzať široko kritizovaným súdnym aktivizmom, ktorý vytvára nové „zákony“ o tom, ako sa majú členské štáty správať a čo majú prijímať do svojej legislatívy.
Takéto federatívne správanie je v priamom rozpore so zakladajúcou ideou EÚ. Členské štáty sa síce pristúpením k zmluvám dobrovoľne zaviazali, no nezaviazali sa k aktivistickému výkladu ich ustanovení tak, ako to vyhovuje zopár jednotlivcom či momentálne dominujúcej politickej sile v EÚ.
O národnej identite štátov nebudú rozhodovať štáty
Na ochranu národnej identity sa pritom odvolávalo aj Maďarsko.
Súdny dvor EÚ však ponúkol rovnako zarážajúci výklad národnej identity ako pri odôvodnení potreby vystavovať maloleté deti sexuálnym deviáciám.
Podľa súdu si totiž národnú identitu neurčujú štát a jeho voliči voľbou politikov, ktorí reprezentujú ich záujmy a hodnotové nastavenie.
Národná identita v zmysle Zmluvy o EÚ, na ktorú sa môžu odvolávať členské štáty, je iba taká, ktorá chráni základné hodnoty EÚ. Štát sa teda nemôže odvolať na národnú identitu, ak prijíma zákon proti týmto hodnotám.
A kto určí, aké sú základné hodnoty EÚ?
Predsa Súdny dvor EÚ, podobne ako v prípade Maďarska a rozsudku, podľa ktorého medzi takéto hodnoty patrí aj prezentácia sexuálnych menšín pred deťmi.
Daný výklad zásadným spôsobom búra akúkoľvek ochranu národnej identity členských štátov a hovorí, že neexistuje nič také ako pluralita názorov a identít založených na historickom vývoji krajiny.
Súd povie všetkým štátom, čo sú ich skutočné hodnoty, a iba tie majú právnu ochranu.
Máme byť podriadení aktivistom?
Namiesto formovania identity štátu zvnútra tak Súdny dvor hovorí, že túto identitu za štát vyformuje zopár jednotlivcov so svojím názorom na pozícii sudcov, ktorí navyše z drvivej väčšiny ani nepochádzajú z danej krajiny.
Súdny dvor EÚ tak rozhodol, že Maďarsko porušilo právo EÚ, lebo jeho zákon chránil deti iba formálne, no v skutočnosti útočil na LGBTI obsah. Zamedzovať danému obsahu pred deťmi je diskriminačné a predstavuje neprípustné vytláčanie sexuálnych menšín do „spoločenskej neviditeľnosti“ a porušuje slobodu prejavu a právo prijímať informácie.
Na národnú identitu Maďarsko nemá právo, ak o tom nerozhodne zopár sudcov, čo prakticky znamená absolútny presun právnej moci od štátu do rúk vybraných jednotlivcov. O osude štátu nerozhodujú volení zástupcovia, ale nevolení sudcovia.
Prebiehajúca odborná debata o neprípustnom aktivizme európskych súdov a ich čoraz väčších neoprávnených zásahoch do štátnej suverenity týmto rozhodnutím Súdneho dvora EÚ práve získala mimoriadne cenný príspevok do diskusie o tom, či vôbec má zmysel byť podriadený podobným aktivistom.