Ak diplomacia zlyhá a k slovu sa dostávajú zbrane, na opätovné nastolenie dialógu je nutné poznať motívy zúčastnených aktérov. V ostatných štyroch rokoch sa táto potreba objavuje opakovane – od Ukrajiny a Gazy cez Venezuelu a Grónsko až po Irán.
Posledné tri konflikty nasledovali krátko po sebe a spájajú ich aktuálnosť, rýchly spád aj to, že v nich hrajú hlavnú rolu Spojené štáty – svetová veľmoc číslo jeden.
Hoci zahraničná politika USA nie je príliš ovplyvnená tým, či vládnu republikáni alebo demokrati, súčasná asertivita, ktorá miestami prerastá do otvorenej agresivity, evidentne súvisí s návratom Donalda Trumpa do Bieleho domu. Tam, kde iní presadzovali americké záujmy postupne a v skrytosti, čo má takisto mnoho negatív, pôsobí súčasný americký prezident ako buldozér.
Okrem toho je však Trump aj nevyspytateľný element, ktorý dokáže v priebehu hodín produkovať protichodné vyjadrenia. Práve preto sú skutočné motivácie Spojených štátov v jednotlivých konfliktoch predmetom špekulácií a debát.
„Všetko je to o Číne“
Dlhodobá stratégia Spojených štátov je však aj dnes čitateľná. Napriek chaosu v komunikácii existuje naprieč všetkými udalosťami posledných rokov pevný bod, ktorý sa nemení – hlavným globálnym súperom USA je Čína.
Hoci sa ázijská veľmoc pri jednotlivých konfliktoch takmer vôbec nespomína, v úzadí môže byť práve taktika oslabovania Číny jedným z hnacích motorov krokov súčasnej administratívy.
Túto myšlienku napríklad v rozhovore pre Forbes priamo vyslovil finančník z kazašskej investičnej banky Teniz Capital Asset Management.
„Podľa nášho hodnotenia sa Washington oveľa viac sústreďuje na strategickú konkurenciu s Čínou než na otázky, ako sú ľudské práva v Iráne, obchod s drogami v Karibiku alebo nešírenie jadrových zbraní na Blízkom východe,“ uviedol Zhassulan Ospanov.
Studený energetický front
To, že Trump vojnou v Iráne, únosom venezuelského prezidenta Nicolása Madura a snahou o získanie Grónska chce naozaj oslabiť Čínu, je len jedna z viacerých teórií. V niektorých Trumpových krokoch môže ísť o hlavný cieľ, inde zase o pridružený.
Hoci táto polemika ostane zrejme navždy nevyriešená, faktom je, že všetky tri spomenuté tohtoročné kroky Trumpovej administratívy spája to, že Čínu poškodzujú, a to najmä na poli energetiky (v prípade Grónska na to existuje potenciál).
Hoci Čína míľovými krokmi napreduje v sektore obnoviteľných zdrojov energie, stále platí aj to, že na zabezpečenie svojich potrieb potrebuje z roka na rok viac fosílnych palív.
Jej energetika je predovšetkým postavená na uhlí (okolo 61 percent), ktoré generuje najmä elektrinu a teplo. Pri elektrine zároveň platí, že takmer tretinu už produkujú solárne panely, vodné elektrárne, veterné turbíny či jadro – teda bezemisné zdroje. A keďže elektrina aj v Číne naberá pri vykurovaní na popularite, znamená to, že význam obnoviteľných zdrojov rastie aj v tejto oblasti.
Z celkového hľadiska však stále predstavujú iba malý podiel na zásobovaní krajiny energiou. Za uhlím jasne nasledujú ropa a ropné produkty (približne 18 percent) a plyn (osem percent).
A zatiaľ čo Čína uhlie ťaží, pri ostatných energonosičoch musí dovážať obrovské objemy. V prípade ropy to bolo vlani viac než 70 percent, pri plyne sa zase čísla už dlhšie hýbu okolo 40 percent.
Sankcionovaná ropa z Venezuely aj Iránu
Už krátko po útoku USA na Venezuelu sa špekulovalo, či Trumpov motív nespočíval v bohatých zásobách ropy, ktorými krajina disponuje.
Táto teória má mnoho trhlín, pričom tá najväčšia spočíva v tom, že tamojšia ťažobná infraštruktúra je v rozklade a vyžaduje si obrovské investície. Navyše väčšinu tamojších známych zásob tvorí mimoriadne hustá ropa, ktorá sa ťažko spracováva. USA tak síce dostali pod kontrolu nemalé objemy vo venezuelských zásobníkoch, ktoré boli súce na export, no na to, aby z kontroly krajiny dlhodobo profitovali, do nej musia najprv vraziť peniaze, pričom návratnosť investícií je neistá.
Vo svetle čínskej otázky však význam kontroly venezuelských zásob rastie. Čínske firmy už dlhé roky v krajinách Južnej Ameriky investujú, čo platilo aj pre Venezuelu. Tá pre Peking predstavovala zaujímavého dodávateľa ropy.
Hoci z pohľadu čínskych potrieb nešlo o obrovské objemy (oficiálne menej ako päť percent importovaného objemu, neoficiálne zrejme o niečo viac), Venezuela mala pre sankcie s predajom ropy problém. Čína tak odtiaľ kupovala energonosiče za zaujímavú cenu – podobne ako v prípade dodávok z Ruska či Iránu.
Washington tak januárovým atakom dostal pod kontrolu jeden z lacných zdrojov čínskej energie.
Pri vojne v Iráne, ktorú USA spustili spoločne s Izraelom, platí podobná premisa.
Samotný Irán predával Číne okolo 1,4 milióna barelov ropy denne (viac ako desatinu importu). Z Perzského zálivu však do krajiny prúdila aj saudskoarabská (14 percent) či iracká ropa (10 percent). Celkovo z oblasti Blízkeho východu pochádzala zhruba polovica dovezených objemov.
Konflikt tak významne ohrozuje energetickú bezpečnosť Číny, keďže Teherán v rámci odvetných opatrení takmer úplne zablokoval Hormuzský prieliv, ktorým musí nutne prejsť väčšina vyťaženej suroviny z Perzského zálivu [existujú ropovody, vďaka ktorým vedia arabské krajiny Hormuz obísť, no tie majú podstatne limitované kapacity, napríklad East-West v Saudskej Arábii, pozn. red.].
Cieľ Iránu je jasný – obmedzením ponuky ropy a podnietením rastu cien chce vyvolať tlak na Trumpa zo strany finančných trhov, ako aj jeho vlastných voličov. Ubližuje tým však aj svojmu ázijskému strategickému spojencovi.
Navyše Trump po mesiaci vojny a neúspešných rokovaniach ešte zvýšil stávky, keď vyhlásil vlastnú blokádu Hormuzu. Dôvod je zrejmý. Hoci Teherán úžinu blokoval, lode s iránskou ropou smerujúce do Číny mali prechod zabezpečený. Opäť ide zo strany Bieleho domu o opatrenie, ktoré nielenže limituje iránske príjmy z predaja ropy, ale aj obmedzuje Číne možnosti fyzických dodávok ropy.
Grónsko je o budúcnosti
Zatiaľ čo v prípade Venezuely a Iránu sa debata točí najmä okolo ropy, čiastočne plynu, v prípade Grónska sú skôr stredobodom pozornosti kritické suroviny potrebné pre najmodernejšie technológie.
Využitie grónskeho podzemného bohatstva je naozaj široké. Vzácne zeminy ako neodým a prazeodým sa napríklad používajú na výrobu supersilných magnetov do veterných turbín či batérií pre elektroautá, dysprózium a terbium zase slúžia ako prímesi, aby magnety odolávali vysokým teplotám, ytrium má využitie pri laseroch a supravodičoch.
Záujem Spojených štátov o ostrov je pochopiteľný najmä preto, že Čína ich v oblasti ťažby a spracovania týchto vzácnych zemín jasne predbieha. Prebratie kontroly by navyše znamenalo, že by sa zbavili hrozby „kolonizácie“ čínskymi firmami, ktorá sa už začala. Príkladom je lukratívne ložisko Kvanefjeld, ktoré síce spadá pod austrálsku spoločnosť Greenland Minerals, no tú zase väčšinovo vlastní čínska firma Shenghe Resources.
Naznačovaná anexia Grónska sa nakoniec nekonala. Možno z dôvodu iných priorít Washingtonu (Irán) a možno aj preto, že naplno využiť grónsky potenciál si – podobne ako pri venezuelskej ropnej infraštruktúre – nevyžaduje len kvantá investícií, ale aj dávku trpezlivosti.
Amerika je aj napriek tomu stále energetickou veľmocou, ktorá dominuje exportným rebríčkom. No aj Trumpovi je jasné, že ropa a plyn predstavujú súčasnosť, zatiaľ čo na vzácnych zeminách a ďalších kľúčových kovoch bude stáť energetika budúcnosti.
Irán, Venezuela a Grónsko tak síce môžu pôsobiť ako nesúvisiace konflikty s rozličnými príčinami a motívmi. A možno to tak aj naozaj je. Zdá sa však, že za oponou sa odohráva aj jasný zápas USA o kontrolu nad energetikou dneška aj zajtrajška.