Slovensko hľadá prorastové opatrenia v čase, keď ich má čiastočne na dosah. Jedným z nich je Envirofond – nástroj, ktorý by mohol pomáhať priemyslu, obciam aj environmentálnym investíciám. Namiesto toho sa však stal politickým uzlom, v ktorom sa miešajú emisné povolenky, podpora energeticky náročných podnikov, spor o organizácie zodpovednosti výrobcov (OZV) aj otázka, či vo fonde skutočne ležia miliardy eur.
Konflikt o novelu zákona o Envirofonde pritom odhaľuje nepríjemnú kontinuitu slovenských vlád. Bez ohľadu na to, kto bol pri moci, fond sa roky využíval skôr ako účtovný stabilizátor rozpočtu než ako rozvojový nástroj ekonomiky.
Miliardy na papieri
Minister životného prostredia Tomáš Taraba (nominant SNS) tvrdí, že základným omylom celej debaty je predstava, že Envirofond disponuje voľnými miliardami eur. „Žiadne takmer dve miliardy nikde nie sú,“ hovorí pre Štandard. Tieto totiž vykázal fond na konci roka 2025 ako kumulatívny výsledok od začiatku fungovania.
Podľa neho ide len o účtovnú položku. Peniaze z emisných povoleniek síce formálne vstupujú do Envirofondu, no časť z nich si štát dlhodobo ponechával na krytie rozpočtu. „Každý, kto tomu rozumie, vie, že žiadne dve miliardy na účte Envirofondu nie sú,“ dodáva minister.
V tomto bode sa s Tarabom zhoduje aj opozičný poslanec SaS Karol Galek. Ten pre Štandard povedal, že Envirofond „je jednoznačne nástroj, ktorý by mohol pomôcť slovenským podnikateľom a mal sa využívať od svojho začiatku“. Lenže podľa neho bol od začiatku nastavený ako „barlička na látanie štátneho rozpočtu“.
Galek zároveň priznáva, že tento model nevznikol len za súčasnej vlády. Podľa neho ho prevzali aj vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera. „Bohužiaľ, áno. Jednoducho oni prevzali takto nastavený systém od Fica a neboli ochotní, konkrétne bývalý minister Ján Budaj, ho nastaviť,“ hovorí.
Ide o dôležitý moment celej debaty. Envirofond sa totiž navonok javil ako zásobník peňazí na ekologické projekty, no v realite pomáhal zlepšovať bilančné čísla štátu. Peniaze sa fyzicky míňali inde, zatiaľ čo fond účtovne rástol. „Na papieri máte tie peniaze, ale tým, že to bola iba bilančná suma, tak niekde tie peniaze na druhej strane odišli,“ vysvetľuje Galek.
Priemysel čaká, štát váha
Práve tu vzniká paradox, ktorý dnes cíti slovenský priemysel. Európa postupne zdražovala emisné povolenky, energeticky náročné fabriky strácali konkurencieschopnosť a okolité štáty začali svojim podnikom pomáhať prostredníctvom kompenzačných schém. Slovensko medzitým nechávalo Envirofond fungovať prevažne ako účtovný nástroj.
Ročný príjem z emisných povoleniek sa podľa Tarabu pohybuje okolo 300 miliónov eur. Envirofond však podľa neho reálne dostáva približne polovicu. Zvyšných asi 150 miliónov ostáva v rozpočtovej logike ministerstva financií. Na papieri teda fond rastie, v realite však nemá hotovosť, o ktorej politici hovoria.
Medzitým sa situácia v priemysle začala meniť z ekonomického problému na existenčný. Výroba hliníka v Slovalcu sa zastavila, spoločnosť OFZ ukončila prevádzku a ďalšie podniky začali otvorene hovoriť o strate konkurencieschopnosti. Práve tieto firmy pritom patria medzi podniky, ktoré platia emisné povolenky a podľa európskych pravidiel môžu dostávať kompenzácie.
„Robia to Nemci, robia to Česi, len my sme jednoducho zaspali dobu,“ tvrdí Galek. Spomína pritom nielen Slovalco, ale aj Nippon Steel či Podbrezovú. „Všetci títo majú nárok podľa európskych pravidiel z toho Envirofondu čerpať,“ dodáva.
Taraba dnes argumentuje podobne, len z pozície ministra, ktorý potrebuje zmeniť pravidlá fondu. Kompenzácie sa podľa neho pohybovali na úrovni 35 až 50 miliónov eur ročne. Ak sa má znovu spustiť Slovalco, suma musí výrazne narásť. „Slovalco podľa našich odhadov zožerie 40 miliónov ročne,“ hovorí minister s dôvetkom, že by sa celkovo podpora priemyslu mala dostať približne na 100 miliónov eur ročne.
V tom je jadro celého konfliktu. Ak Envirofond reálne disponuje približne 150 miliónmi eur ročne a priemysel by mal dostať okolo 100 miliónov, znamená to zásadné preskupenie priorít fondu. „Z toho Envirofondu de facto pôjdu dve tretiny na priemysel,“ opisuje Taraba.
Huliakov odpor a spor o moc
Práve tu vstupuje do hry novela zákona o spomínanom fonde. Minister prízvukuje, že bez nej nebude možné pružnejšie presúvať zdroje na podporu priemyslu a garantovať stabilnejší rámec pre firmy. Galek priznáva, že podobné úvahy existovali aj za predchádzajúcej vlády. „My sme koniec koncov na to takisto tlačili, keď sme boli na ministerstve,“ dodáva poslanec. Podľa neho však narážali na odpor vtedajšieho vedenia vlády a obavy spojené so Slovalcom.
To vytvára zvláštnu situáciu. Dnešná opozícia kritizuje vládu za nefunkčný Envirofond, no zároveň priznáva, že ani sama nedokázala systém zásadne zmeniť. A súčasná vláda síce hovorí o reforme, no novela stále stojí v parlamente.
Najhlasnejším odporcom návrhu sa stal minister športu Rudolf Huliak. Ten odmieta, že by konal v prospech lobistických skupín, a podotýka, že jeho problémom je koncentrácia moci. „Aby tu jeden človek rozhodoval o stovkách miliónov, tak to nie,“ povedal v diskusnom klube so Šimonom Žďárským.
Envirofond má podľa Huliaka k dispozícii „okolo jednej až dvoch miliárd eur“ a návrh vytvára priestor na netransparentné rozhodovanie. Novelu označil za legislatívny „paškvil“.
Jeho argumentácia je však v rozpore s tým, čo hovoria Taraba aj Galek. Ak obaja nezávisle tvrdia, že miliardy sú len účtovné a reálne disponibilné zdroje sú výrazne nižšie, potom spor nemožno stavať na predstave voľných miliárd, ktoré chce niekto ovládnuť.
Taraba navyše tvrdí, že novela ministrovi nedáva možnosť svojvoľného rozhodovania o projektoch. Rozhodovať má rada a zásadné presuny majú byť viazané na pravidlá a rozhodnutia vlády. Paradoxne práve Huliakov pozmeňovací návrh rozširuje právomoci ministra životného prostredia viac aj pôvodný zákon. Priznal to aj Taraba.
Druhý veľký konflikt sa týka organizácií zodpovednosti výrobcov, teda OZV. Tie podľa Tarabu ročne pracujú s objemom 120 až 140 miliónov eur. Ide o peniaze, ktoré spotrebiteľ platí v cene obalov, no súkromné OZV s nimi podľa ministra nenarábajú pod kontrolou porovnateľnou s verejnými peniazmi.
„Tieto súkromné firmy zo zákona dostávajú peniaze, lebo vy máte povinnosť to platiť v cene obalu,“ objasňuje Taraba. Novela má zaviesť maximálnu maržu 10 percent a štátu vytvoriť poistku, aby vedel zasiahnuť v regiónoch, kde by OZV prestali poskytovať služby.
Taraba naznačuje svoje odvolanie
Práve tu minister vidí skutočný dôvod odporu voči zákonu. Tvrdí, že novela narúša systém, ktorý roky fungoval bez väčšej kontroly. „Nikto si do nich netrúfol kopnúť,“ tvrdí Taraba.
Výsledkom je, že novela zostáva zaseknutá v parlamente, hoci vo vláde prešla jednohlasne. Galek hovorí, že Envirofond sa stal „rukojemníkom politických sporov“. Taraba zas tvrdí, že ide o konflikt so záujmami OZV a časti koalície.
Zároveň však naznačuje, že ustupovať nechce. „Ja ho nestiahnem,“ vyhlasuje na adresu zákona s tým, že sa z neho postupne stane „politicky horúci zemiak“.
Spor už prerastá rámec Envirofondu. Taraba otvorene naznačil, že tlak na jeho osobu silnie a že v pozadí ide o zásah do dlhodobo fungujúcich ekonomických vzťahov. „Ja som tesne pred odvolaním,“ prezrádza pre Štandard minister s tým, že podľa neho „rúbe do 10 rokov zabehnutého systému“.
Podobný signál nepriamo pomenoval aj Galek, keď hovoril, že „Taraba je na odstrel“ pre konflikty vo vládnej koalícii. Envirofond sa tak postupne mení nielen na ekonomickú, ale aj na mocenskú tému.
Celý spor napokon ukazuje širší problém štátu. Nie je to len otázka environmentálnej politiky. Je to otázka, či Slovensko dokáže z peňazí, ktoré už existujú a ktoré generuje priemysel cez emisné povolenky, vytvoriť funkčný prorastový nástroj.
Zatiaľ sa ukazuje, že bez ohľadu na to, ktorá vláda bola pri moci, Envirofond slúžil viac na maskovanie rozpočtových problémov než na podporu ekonomiky a priemyslu.