Po invázii ruských vojsk na územie Ukrajiny ostal svet v šoku z nasadenia vojenských síl pri dlhodobo neriešenom konflikte v súvislosti s rozširovaním sféry vplyvu jednotlivých mocností. Väčšina spoločnosti odsúdila útok Ruskej federácie, no niektorí schvaľovali vpád vojsk na cudzie územie ako potrebný krok k vyriešeniu problémov ruskej menšiny na Ukrajine.
Štefan Harabin, bývalý dlhoročný trestný sudca, minister spravodlivosti, predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a neúspešný kandidát na post prezidenta SR, patril medzi hlasných a otvorených podporovateľov ruskej invázie.
Trestné stíhanie pre výrok o pacifikácii nacistov na Ukrajine
Na Facebooku uverejnil príspevok, v ktorom tvrdil: „Urobil by som to isté, čo Putin v súvislosti s udalosťami na Ukrajine. Je povinnosťou Rusov pacifikovať nacistov, ktorí genocídne od roku 2014 zavraždili 15-tisíc vlastných civilistov.“
Príspevok a jeho obsah boli spúšťačom trestného stíhania, pri ktorom Harabina v roku 2022 zadržali príslušníci NAKA. Vyšetrovateľ ho obvinil z prečinu schvaľovania trestného činu a z extrémistického trestného činu a Úrad špeciálnej prokuratúry podal obžalobu pre prečiny schvaľovania trestného činu a hanobenia národa, rasy alebo presvedčenia.
Harabin totiž podľa obžaloby svojím statusom hanobil ukrajinský národ označovaním jeho príslušníkov za nacistov a schvaľoval zločin agresie v súvislosti s konaním Vladimira Putina a Ruska voči Ukrajine. Prokurátor sa „domnieval“, že obžalovaný „hrubo urazil“ ukrajinský národ a je potrebné brať do úvahy „obsah prejavu, jeho spôsob aj okolnosti, za akých bol urobený“.
Súdy nevideli žiaden trestný čin
Samosudca Špecializovaného trestného súdu (ŠTS) Ján Buvala rozhodol v roku 2025 o oslobodení Štefana Harabina spod obžaloby z dôvodu, že skutok, tak ako bol opísaný v obžalobe, nie je trestným činom. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave Martin Nociar podal odvolanie a o celej veci rozhodoval Najvyšší súd SR.
Harabin v súvislosti so svojím trestným stíhaním podal trestné oznámenia na viaceré osoby vrátane troch prokurátorov, medzi ktorými je aj Daniel Lipšic, a dvoch sudcov ŠTS. Prokurátorom a sudcom pripisuje zneužívanie právomoci verejného činiteľa.
Odvolací súd v konaní Harabina nielenže nevidel trestnú činnosť a potvrdil jeho oslobodenie spod obžaloby, ale kritizoval aj prístup prokuratúry k celému trestnému stíhaniu. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR v zložení predsedníčky Dany Wänkeovej a sudcov Beáty Javorkovej a Mariána Mačuru pomerom hlasov 3 : 0.
Najvyšší súd SR v súvislosti s konaním Harabina konštatoval, že pri trestnom čine hanobenia národa, rasy a presvedčenia nestačí, že niekto použije hrubý alebo politicky extrémne zafarbený slovník.
Musí ísť o verejné hanobenie národa, rasy, etnickej skupiny alebo jednotlivcov pre ich príslušnosť k takejto chránenej skupine. Hanobením je podľa súdu prejav, ktorým páchateľ hrubo uráža, znevažuje, potupuje alebo zosmiešňuje chránený kolektív alebo jeho príslušníkov a robí tak úmyselne.
Najvyšší súd sa teda stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že z Harabinovho statusu nemožno bez pochybností vyvodiť, že za „nacistov“ označoval celý ukrajinský národ. Podľa súdu z kontextu statusu a obhajoby vyplývalo, že tento výraz smeroval voči tým osobám, ktoré Harabin sám označoval za nacistov, nie voči Ukrajincom ako národu.
Sloboda prejavu chráni aj hrubý slovník bývalého politika
V súvislosti s výrokom bývalého sudcu sa súd zaoberal aj slobodou prejavu. Harabinove výroky podľa súdu nevyvolávali spoločenské nepokoje, nevyzývali na násilie alebo netoleranciu a neporušili práva a slobody iných. Súd zároveň uviedol, že ako „bývalému aktívnemu politikovi a verejne angažovanej osobe mu treba tolerovať aj určitú mieru zveličovania alebo skreslenia faktov“.
Trestnoprávny postih za takýto prejav by bol zásahom do slobody prejavu a taký zásah musí spĺňať prísne podmienky: musí byť zákonný, sledovať legitímny cieľ a byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
V tomto smere súd pripomenul judikatúru, podľa ktorej sa sloboda prejavu nevzťahuje iba na informácie a názory, ktoré sú prijímané priaznivo, neškodne alebo neutrálne, ale aj na také, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát či časť obyvateľstva.
Trestné právo má zasahovať až v krajnom prípade
Trestné právo by sa malo v daných prípadoch používať iba ako krajný prostriedok, teda v súlade s princípom ultima ratio, a to vtedy, keď prostriedky iných právnych odvetví nestačia na ochranu spoločenských vzťahov. Naopak, trestné právo nemá byť použité ako prvé na riešenie nežiaducich situácií len preto, že je pre štát jednoduchšie, rýchlejšie alebo dostupnejšie než civilnoprávne či iné prostriedky.
Podľa súdu totiž neexistovala „naliehavá spoločenská potreba“ trestnoprávne postihovať Harabina za jeho status, tak ako to tvrdila prokuratúra.
Hoci sloboda prejavu nie je absolútna a možno ju obmedzovať vo vybraných prípadoch, napríklad pri predchádzaní nepokojom či ochrane práv iných, Harabin podľa súdu svojím statusom nedosiahol takú závažnosť porušenia práv iných, aby musel byť za to trestnoprávne postihnutý.
V tomto smere súd poukázal na to, že prokuratúra nepredložila dôkazy o úmyselnom hanobení národa ako celku a vychádzala iba z predpokladov.
Trestný čin agresie nebol nikým konštatovaný
Najvyšší súd SR neuznal argumenty prokuratúry ani pri schvaľovaní trestného činu agresie. Súd v tomto prípade pripomenul, že o tom, či Rusko spáchalo zločin agresie v zmysle medzinárodného práva, doposiaľ nerozhodol žiadny kompetentný orgán, ako napríklad Medzinárodný trestný súd alebo Bezpečnostná rada OSN.
Nemožno teda hovoriť o trestnom čine a jeho schvaľovaní, ak žiadna autorita nekonštatovala existenciu samotného trestného činu.
Aj v prípade konštatovania existencie zločinu agresie na ukrajinskom území však odvolací súd poukázal na skutočnosť, že Medzinárodný trestný súd nemá právomoc voči Ruskej federácii ani voči Ukrajine, a preto by ani nemohol prijať rozhodnutie s právne záväznými účinkami o agresii Ruska.
Slovenský Trestný zákon neobsahuje skutkovú podstatu zločinu agresie, a preto musia súdy vychádzať z Rímskeho štatútu, ktorý bol do slovenského právneho poriadku implementovaný. Rímsky štatút je zakladajúcou zmluvou Medzinárodného trestného súdu (ICC), obsahujúcou najzávažnejšie kategórie zločinov z pohľadu medzinárodného práva.
Na Rímsky štatút sa pri obžalobe odvolával aj prokurátor, hoci bolo zrejmé, že ním Rusko nie je viazané a Ukrajina ho ratifikovala až 21. augusta 2024.
Rozdiel medzi faktickou agresiou a právnym záverom
V tomto smere je potrebné zdôrazniť rozdiel medzi chýbajúcim záverom medzinárodných inštitúcií o zločine agresie v právnom zmysle a o faktickej vojenskej agresii ruských vojsk, pri ktorej v rozpore s medzinárodným právom prekročilo Rusko hranice Ukrajiny a zaútočilo na cudziu krajinu.
Valné zhromaždenie OSN na 11. mimoriadnom zasadnutí prijalo rezolúciu s názvom „Aggression against Ukraine“ (Agresia voči Ukrajine), za ktorú zahlasovalo 141 krajín, päť bolo proti (Rusko, Bielorusko, Severná Kórea, Eritrea a Sýria) a 35 sa zdržalo.
Rezolúcia odsúdila agresiu Ruskej federácie voči Ukrajine ako porušenie článku 2 ods. 4 Charty OSN, teda zákaz hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti iného štátu. Text zároveň požadoval, aby Rusko okamžite prestalo používať silu proti Ukrajine a aby sa zdržalo ďalšej protiprávnej hrozby alebo použitia sily voči ktorémukoľvek členskému štátu OSN.
Slovensko hlasovalo za prijatie rezolúcie. Vtedajší minister zahraničných vecí Ivan Korčok podľa TASR vyhlásil, že rezolúcia „jasne konštatuje porušenie Charty OSN Ruskou federáciou a že 141 štátov vrátane Slovenska vyzýva na okamžité ukončenie agresie a stiahnutie ruských vojsk z územia Ukrajiny“.
Rezolúcie Valného zhromaždenia OSN nie sú spravidla právne záväzné ako rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN, a preto ani daná rezolúcia nemala potrebný právny status, o ktorý by sa mohli opierať súdy pri svojom hodnotení zločinu agresie.
Fakticky totiž Rusko svojím vpádom na Ukrajinu vykonalo agresívne a z pohľadu medzinárodného práva zakázané kroky, no tie neboli oficiálne uznané ako trestný čin agresie na to určenými inštitúciami (ICC a BR OSN).
Ide teda o stav, v ktorom hoci sa udalosť fakticky stala, nebola „potvrdená“ oficiálnym spôsobom. A súdy sa pri svojom rozhodovaní môžu opierať iba o oficiálne dokumenty, ktoré majú právnu záväznosť.
Prokuratúra odborne nezvládla obžalobu
Odvolací súd vo svojom odôvodnení rozhodnutia poukázal aj na mnohé nedostatky obžaloby.
Súd prokuratúre vyčítal, že v obžalobe opakovane pracovala s domnienkami, čo na odsúdenie páchateľa nestačí. Namiesto preukázania Harabinovho úmyslu hanobiť národ pracovala prokuratúra s tvrdeniami ako „z okolností vyplýva“, čo si obžalovaný myslel.
Takto koncipované preukazovanie úmyslu v žiadnom prípade neobstojí, na čo upozornil aj Najvyšší súd SR s poukazom na rozsiahlu judikatúru, podľa ktorej musí byť úmysel preukázaný na základe konkrétnych skutočností.
Najvyšší súd SR prokuratúre rovnako vytkol, že v odvolaní pracovala aj s ďalšími Harabinovými výrokmi zo stretnutí s občanmi alebo z médií. Tie však vôbec neboli predmetom obžaloby, a preto ich prokurátor nielenže nemal uvádzať pri svojej argumentácii, ale nemohli ani nahradiť dôkaznú situáciu z konania pred ŠTS, ktorú prokurátor neustál.
Prokurátor predkladal súdu výroky vytrhnuté z kontextu
Za skutočne absurdné konanie prokuratúry možno považovať to, že sa snažila vytrhávať dané Harabinove výroky z kontextu iba preto, aby sedeli do obžaloby, hoci v skutočnosti neobsahovali „ani náznak trestnosti“.
Na vytrhávanie z kontextu poukázal Najvyšší súd SR konštatovaním, že „prokurátor povytrhával slová z kontextu z článkov bez súhrnného obsahu a vzájomných súvislostí. Navyše na naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu je potrebné hanobenie národa, nie štátu. V danom prípade si totiž prokurátor mýli Ukrajinu a ukrajinský národ“.
Odvolací súd prokuratúre odkázal, že vytrhávaním výrokov z kontextu tieto výroky stratili výpovednú hodnotu.
Za babráctvo prokuratúry zaplatia občania
Harabin tak bol oslobodený spod obžaloby nielen preto, že skutky ani neboli trestným činom a spadali pod prípustné hranice slobody prejavu. Oslobodenie spod obžaloby bolo dosiahnuté aj pre zarážajúcu neschopnosť Krajskej prokuratúry v Trnave.
Pri hraniciach slobody prejavu ešte možno polemizovať, že každý ich môže mať nastavené rôzne, teda to, čo niekto vidí ako trestný čin, iný vníma ako problém, no nie z trestnoprávnej roviny. Súd pripomenul, že tá by mala nastupovať až ako krajné riešenie.
Nemožno však ospravedlniť odborné zlyhanie prokuratúry, ktorá ani nedokáže uchopiť základné právne skutočnosti alebo nie je schopná rozlišovať Ukrajinu ako štát od ukrajinského národa.
Ak doposiaľ žiadny príslušný orgán neoznačil ruský útok ako zločin agresie, je na zamyslenie, ako chcel prokurátor dosiahnuť odsúdenie osoby za neexistujúci trestný čin.
Pozoruhodný je aj prístup prokuratúry k dokazovaniu úmyslu. Hoci platí rozsiahla judikatúra o tom, ako presne musí byť úmysel preukázaný, v danom prípade prokurátor stavil iba na svoje domnienky.
Čerešničkou na torte zlyhania prokuratúry je jej snaha vytrhávať z kontextu Harabinove výroky iba preto, aby súd prehodnotil nezvládnutú obžalobu. Táto snaha zavádzať súd v trestnom konaní iba podčiarkuje niektoré snahy orgánov činných v trestnom konaní dosiahnuť odsúdenie páchateľa za každú – aj nezákonnú – cenu.
Harabin je tak právoplatne oslobodený spod obžaloby. O bývalom sudcovi je známe, že si svoje súdne výhry necháva speňažiť v podobe žalôb voči štátu, a nemožno očakávať opak ani v tomto prípade. Je pritom zrejmé, že vysúdi nemalé odškodné.
Otázne ostáva iba to, koľko zaplatia občania za zjavne fušerský prístup k obžalobe postavenej na domnienkach, fiktívnych zločinoch, čírej neznalosti a snahe o manipuláciu súdu.