Dlhopisový trh pre štáty funguje predovšetkým ako istý indikátor dôvery. Ak sa daná krajina dobre spravuje, jej inflácia je nízka, štátne financie vyrovnané a zadlženie nízke, veritelia tomuto štátu radi požičajú za nízky úrok.

Na trhu je totiž mnoho investičných inštitúcií, ktoré rady požičajú takzvane na istotu. Tento trh je v porovnaní s tým akciovým oveľa racionálnejší.

Neznamená to však, že by na ňom úplne chýbali emócie a všetko sa riadilo iba podľa presných výpočtov. Dôvodom je to, že ide o natoľko masívny trh, že jeho pohyby či výkyvy určujú len skutočne veľkí hráči. A tí nekonajú neuvážene, ale skôr s matematickou presnosťou.

Dlhopisový trh však predstavuje pre politikov aj spätnú väzbu reality. V prípade, že tieto inštitúcie usúdia, že dlžník môže mať problémy z dôvodu svojho nerozumného správania, začnú výnosy rásť. Ide o veľmi spoľahlivý donucovací prostriedok.

Rast výnosov totiž pre zadlžené štáty znamená nemalé problémy. Vlády sa musia zmieriť s tým, že budú platiť viac. To by samo osebe neprekážalo, krajiny si predsa požičiavajú neustále. Problém je v tom, že výnosy štátnych dlhopisov ovplyvňujú aj to, za koľko požičiavajú banky, a to už je politický problém.

Existuje riziko, že sa zastaví realitný trh. Celá ekonomika spomaľuje, pretože peniaze sú drahšie a finančné trhy sa rúcajú. Dlhopisový trh tak dokáže dostať dnešných politikov do vážnych problémov a časom im aj zlomiť väz.

Britská lekcia a rýchly pád vlády

Niečo o tom vie Liz Trussová. Keď sa v roku 2022 stala britskou premiérkou, prišla jej vláda s plánom veľkých daňových škrtov. Vtedajší minister financií Kwasi Kwarteng tomu hovoril minirozpočet, ale v skutočnosti išlo o veľmi radikálny fiškálny experiment. Vláda chcela znížiť dane a zároveň masívne pomáhať domácnostiam s cenami energií. Problém spočíval v tom, že neukázala, z čoho tieto kroky zaplatí.

Dlhopisový trh zareagoval okamžite. Investori začali britské štátne dlhopisy predávať, ich ceny padali a výnosy prudko rástli. Trh tým vláde jasne odkázal, že jej sľubom neverí. A pretože výnosy britských dlhopisov ovplyvňujú aj úroky hypoték a úverov, problém sa rýchlo premenil z účtovnej debaty na politickú krízu.

Situáciu ešte zhoršili dôchodkové fondy, ktoré mali časť svojej stratégie naviazané práve na dlhodobé dlhopisy. Prudký rast výnosov ich donútil predávať ďalšie aktíva, čím sa panika ďalej prehĺbila. Nakoniec musela zasiahnuť Bank of England a začať dlhopisy nakupovať, aby trh upokojila.

Pre Liz Trussovú to znamenalo koniec. Najskôr musela obetovať ministra financií, potom nový minister zrušil väčšinu jej programu a nakoniec rezignovala aj ona sama. Jej funkcia premiérky trvala iba 45 dní. Dlhopisový trh tak v jej prípade nepredstavoval len ukazovateľ dôvery, ale priamo politickú gilotínu.

Po Liz Trussovej sa britskí premiéri začali správať ako politici, ktorí dobre vedia, že ich trh s dlhopismi neustále sleduje. Rishi Sunak sa zachoval presne tak, ako trhy očakávali, a prakticky zrušil všetky kroky Trussovej.

Vrátil sa k typickej politike opatrných postupov, ktoré nemajú za cieľ vyriešiť bezprostredné problémy britskej populácie, ako sú vysoké životné náklady, ale predovšetkým zachovať aktuálny systém. Krajina sa tak nemôže odhodlať ani k masívnemu oddlžovaniu, ani k typickému socialistickému rozhadzovaniu. Sunak preto udržoval predovšetkým status quo.

Táto politika však u voličov, pochopiteľne, nemohla uspieť a Sunak tak nakoniec prenechal miesto Keirovi Starmerovi. Dlhopisový trh sa však Sunakovi aspoň odmenil tým, že sa výnosy britských dlhopisov dostali pod štyri percentá.

Nová realita: keď ani fiškálna disciplína nestačí

Lenže tým sa príbeh nekončí. To, čo sa vtedy zdalo ako mimoriadna kríza jednej premiérky, sa postupne stalo normálnym stavom britskej politiky. Keir Starmer nastúpil k moci s opačným sľubom ako Trussová. Nechcel trhy dráždiť, ale naopak, upokojiť. Jeho vláda hovorila o zodpovednosti, disciplíne a stabilite. Lenže sa ukazuje, že ani to nestačí.

Výnosy britských dlhopisov sa dnes nachádzajú dokonca vyššie ako v čase Trussovej. Výnos desaťročného britského dlhopisu sa pohybuje okolo piatich percent, teda vyššie ako pri vrchole paniky po jej minirozpočte. Tridsaťročné dlhopisy sa dostali ešte vyššie a v posledných dňoch sa priblížili úrovniam nevídaným od konca deväťdesiatych rokov.

To však neznamená, že je Starmer druhou Trussovou. Rozdiel tkvie v rýchlosti a príčine. U Trussovej išlo o okamžitý trest za jediný, zle pripravený rozpočtový experiment. Trh videl nefinancované daňové škrty a zareagoval panikou. V prípade Starmera ide o oveľa pomalší a hlbší problém. Trh tentoraz nehovorí, že by bol konkrétny krok vlády šialený. Dáva zreteľne najavo, že celá britská fiškálna situácia je extrémne napätá.

Británia má vysoký dlh, slabý rast, drahé úroky a obrovské výdavky, ktoré bude veľmi ťažké osekať. Štát si musí neustále požičiavať a zároveň už dávno stratil pohodlie doby, keď boli peniaze takmer zadarmo.

Dlhopisový trh tak síce Starmerovi zatiaľ nezrazil hlavu, ale gilotína už stojí pripravená. Každý nový sľub, každé zaváhanie a každá pochybnosť o rozpočte sa môžu bleskovo premietnuť do vyšších výnosov. A tie znamenajú menej peňazí na samotnú politiku. Predstavujú menej priestoru na sociálne výdavky, investície, daňové úľavy aj podporu domácností.

To je pravdepodobne najväčšia zmena po páde Trussovej. Britský premiér môže disponovať drvivou väčšinou v parlamente, môže s prehľadom vyhrať voľby a môže sľubovať radikálnu zmenu. Pokiaľ mu však neverí trh s dlhopismi, je jeho skutočná moc silne obmedzená.

Trussovú tento trh popravil v priebehu niekoľkých týždňov. Starmera zatiaľ iba varuje. Hlavné riziko však spočíva v tom, že Starmer nemá v ruke mnoho kariet, ktorými by mohol vzniknutú situáciu zvrátiť. Môže šetriť a sklamať tak voličov. Môže míňať a vystrašiť tým trhy.

Alebo môže dúfať, že sa dostaví zázrak v podobe prudšieho hospodárskeho rastu. Lenže ani zázrak nedokáže vyriešiť hlbokú systémovú krízu. Môže ju len nachvíľu zakryť a predĺžiť tak celkovú agóniu.