To však neznamená, že by Netanjahuova vláda bola spokojná s tým, čo o nej hlavné anglo-americké médiá píšu. Svojím konaním natoľko porušuje základné právne normy, ku ktorým sa ako člen politického Západu hlási, že z času na čas sa aj niekto z inak krotkého mainstreamu ozve, naposledy priamo z vrcholu americkej mediálnej hierarchie.
Vplyvný denník New York Times uverejnili 18. mája článok opisujúci, ako rozsiahlo a systematicky Izraelčania mučia a znásilňujú svojich palestínskych väzňov. Kto prežije, čo nie je každý, si nesie doživotné následky.
Keď nahnevaný Benjamin Netanjahu pohrozil žalobou, denník reagoval, že má všetko podložené radom svedectiev. Z Netanjahuovej hrozby sa musí úprimne radovať. Dáva zdanie objektivity spravodajstva, ktoré inak Izrael dlhodobo favorizuje.
Navyše Izraelčania si v poslednom týždni dali propagandistický vlastný gól, keď sa Netanjahuov minister Ben Gvir dal nakrútiť, ako osobne ponižuje väznených západných aktivistov, ktorí do Izraela vyrazili na podporu Palestínčanov.
Sami aktivisti sa potom sťažovali na sexuálne útoky zo strany izraelských väzniteľov. Po zhnusenej reakcii zahraničných predstaviteľov sa aj izraelský premiér od svojho ministra dištancoval.
Zápas o americkú verejnú mienku
V propagandistickej vojne o americkú verejnú mienku však prichádza Izrael aj s aktívnymi ťahmi. Niekoľko dní pred publikovaním článku v New York Times zverejnila svoju správu izraelská Občianska komisia k zločinom Hamasu 7. októbra proti ženám a deťom.
Správa prichádza s hroznými detailmi sexuálneho násilia, ktorých sa príslušníci palestínskych kománd údajne dopustili na izraelských ženách. Citácie zo správy v máji načas zaplnili západné médiá, venoval sa im aj denník Štandard.
Médiá si väčšinou ani nepoložili otázku, čo je táto komisia zač. Komisiu krátko po útoku 2023 založila a doteraz vedie izraelská právnička Cochav Elkayamová-Levyová. Nejde o žiadnu oficiálnu inštitúciu, ale o súkromnú iniciatívu podporovanú izraelskou vládou a súkromnými darcami.
Začala ako one-woman-show tejto sionistickej aktivistky, ktorá za svoje rozsiahle propagandistické aktivity získala v roku 2024 od Netanjahuovej vlády Cenu Izraela, najvyššie vyznamenanie, za kultúrny prínos krajine. Avšak už vtedy čelila kritike za prekrúcanie faktov vrátane manipulácií s fotografiami aj pochybnostiam o využití peňazí, ktoré získala od darcov.
Potom nebolo o Elkayamovej-Levyovej dva roky počuť a teraz, keď Izrael čelí zo všetkých strán svedectvám o sexuálnom násilí na Palestínčanoch, opäť púta pozornosť s novou správou svojej komisie. Akokoľvek súčasná komisia na svojich stránkach predstavuje rozsiahly tím, nenájdeme v ňom vyšetrovateľov a forenzných expertov, bez ktorých znalostí sa vyhodnotenie svedectva a snímok nezaobíde. Prevládajú však právnici a odborníci na komunikáciu so skúsenosťami z izraelského bezpečnostného aparátu, ktorí skôr než spoľahlivosť informácií riešia to, ako ich čo najúčinnejšie podať. Len ťažko pristupovať k ich správe s dôverou.
Jediným spoľahlivým zdrojom o obetiach teroristického útoku hnutia Hamas zostáva správa komisie OSN z mája 2024, ktorá bola výsledkom profesionálne vedeného medzinárodného vyšetrovania krátko po útoku.
Dodajme, že Izrael vyšetrovanie OSN sabotoval: neposkytol žiadne informácie a svojim lekárom dokonca zakázal, aby sa s komisiou bavili. V Jeruzaleme jednoducho nechceli stratiť kontrolu nad naratívom o palestínskom útoku.
Porušovanie ľudských práv „všetkými stranami“
Zároveň im muselo prekážať, že komisia sa zaoberala porušením ľudských práv spáchaných „všetkými stranami“, nielen Hamasom. Aj tak komisia získala stovky dokumentov a svedectvá sedemdesiatich obetí.
Jej správa, samozrejme, zločiny Hamasu nijako neumenšuje. Siedmeho októbra 2023 zavraždili komandá Hamasu stovky žien a mužov, čo je samo osebe vážnym masovým zločinom spáchaným na civilistoch. Avšak v otázke sexuálneho násilia, ktoré tematizuje spomínaná „občianska komisia“, je správa OSN maximálne opatrná.
Konštatuje, že k nemu v priebehu útokov miestami dochádzalo, nezistila však, že by išlo o riadenú taktiku, ani nepotvrdzuje správy o sexuálnom mučení, ktoré sa v tom čase hojne objavovali v izraelských médiách.
Najčastejšími prípadmi, ktoré spadajú do kategórie sexuálneho zneužitia, bolo zneužívanie mŕtvych ženských tiel: ich mrzačenie, odhaľovanie a vystavovanie ako vojnových trofejí. Ale OSN nepotvrdzuje hororové príbehy beštiálneho mučenia, s ktorými odvtedy pracuje sionistická propaganda a ktoré dnes opäť oživuje „občianska komisia“.
Izrael sa vyšetrovaniu OSN bránil, pretože vedel, že neposlúži jeho propagandistickým cieľom, najmä keď z povahy organizácie vyplýva, že sa bude venovať aj obetiam na druhej strane. Správa prináša informácie o sexuálnom násilí páchanom na palestínskych mužoch i ženách, či už išlo o natáčanie sexuálneho ponižovania, alebo o priame sexuálne mučenie.
Komisia okrem toho konštatuje, že na rozdiel od zločinov Hamasu majú tieto izraelské zločiny organizovaný charakter. Dochádza k záveru, že izraelské „rodové násilie proti palestínskym ženám malo za cieľ ponížiť a degradovať palestínsku populáciu samu osebe“. To, že sexuálne mučenie väzňov je politikou židovského štátu, potvrdzuje aj rad následných správ a svedectiev.
Propaganda šírená západným mainstreamom má pravdu, že nemožno klásť znamienko rovnosti medzi násilím páchaným Izraelom a Hamasom. Je medzi nimi podstatný rozdiel.
Izrael je demokratický štát, uznávaný väčšinou medzinárodného spoločenstva, Hamas je islamistická organizácia ozbrojeného odporu, ktorú Západ považuje za teroristickú. Preto sú aj očakávania rôzne.
Od demokratického štátu očakávame iný spôsob použitia násilia ako od islamistických ozbrojencov. V tomto ohľade Izrael úplne zlyháva. S Hamasom sa vyrovná v krutosti, s ktorou zaobchádza s civilistami z nepriateľskej strany. A žiadny výlev sionistickej propagandy na tom nič nezmení.
