V Nemecku je takmer všade nedostatok peňazí. Hospodárstvu sa nedarí nabrať dynamiku a priemysel je v hlbokej kríze. Obce upozorňujú, že sú preťažené, mosty a cesty čakajú na opravu a občanom a podnikom sa pravidelne opakuje, že štát si musí stanoviť priority. Nie každú úlohu možno splniť naraz, nie každú požiadavku možno financovať a nie každý problém možno vyriešiť peniazmi.
Napriek tomu sa Nemecko práve v tejto situácii stalo v roku 2025 prvýkrát najväčším svetovým darcom zahraničnej pomoci. Podľa predbežných údajov Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) Nemecko poskytlo 29,1 miliardy dolárov v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci, čím tesne predbehlo Spojené štáty, ktoré prispeli sumou 29 miliárd dolárov.
Prvé miesto umožnil predovšetkým prudký pokles platieb USA za vlády prezidenta Donalda Trumpa, ktorý drasticky obmedzil program USAID. Celosvetovo sa celkové príspevky darcovských krajín znížili o 23,1 percent na 174,3 miliardy. Podľa OECD bola obzvlášť tvrdo zasiahnutá humanitárna pomoc, ktorá sa znížila o 35,8 percenta.
Kto chce vedieť, na čo Nemecko míňa peniaze na rozvoj, nemusí hľadať ďaleko. Zoznamy projektov Spolkového ministerstva pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (BMZ) a Nemeckej agentúry pre medzinárodnú spoluprácu (GIZ) obsahujú iniciatívy, ktoré majú len obmedzený vzťah ku klasickej núdzovej pomoci, pomoci pri hlade alebo podpore infraštruktúry.
Zahŕňajú filmový priemysel so zameraním na LGBTI, pozitívnu maskulinitu, rodovo transformačné prístupy a ekofeministické rozvojové alternatívy.
Nemecko preto financuje viac ako kedykoľvek predtým presne ten druh projektov, ktorým sa Trump snažil v USA odoprieť peniaze.
Keď sa rozvojová pomoc stáva sociálnou politikou
Obzvlášť výrazným príkladom je projekt GIZ „Posilnenie filmového priemyslu vo vybraných afrických krajinách“. Projekt prebieha v Ghane, Keni a Rwande a jeho objednávateľom je BMZ. Súčasný rozpočet projektu predstavuje štyri milióny eur. Podľa GIZ je cieľom projektu zlepšiť filmový priemysel v Keni a Rwande, vyškoliť filmárov a zaviesť stratégie štátneho financovania.
V opise projektu sa výslovne uvádza, že osobitný dôraz sa kladie na ženy a príslušníkov komunity LGBTI. V tomto prípade rozvojová pomoc neznamená budovanie studní, pomoc v núdzových situáciách alebo lekársku starostlivosť, ale financovanie filmu so sociálno-politickým poslaním.
Prípad Kamerunu je podobný. Tam BMZ financuje projekt s názvom „Podpora rodovo-transformačných prístupov na posilnenie odolnosti občianskej spoločnosti v Kamerune“. Celkovo je naň do roku 2028 vyčlenených 21 miliónov eur.
V nemeckom Bundestagu sa projektom bližšie zaoberala a pýtala sa naň poslanecká skupina z Alternatívy pre Nemecko (AfD). Spolková vláda vo svojej odpovedi okrem iného poukázala na znevýhodnenie žien v politike, vo vzdelávaní, v zamestnaní, rodinnom práve a majetkových právach v Kamerune.
Zároveň uznala, že projekt, ktorý sa začal v marci 2024, ešte nebol vyhodnotený. Opatrenia, ktoré sa majú realizovať, zahŕňajú odbornú prípravu, zvyšovanie informovanosti, podporu organizácií občianskej spoločnosti, jednotné kontaktné miesta pre obete rodovo podmieneného násilia, zdravotné poukazy a opatrenia v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia.
Inými slovami, peniaze prúdia k mimovládnym organizáciám vybaveným „správnym“ myslením, pričom ani samotná vláda presne nevie, čo sa s týmito peniazmi deje, a prísne ich nekontroluje.
V Rwande sa verejne diskutovalo o projekte zameranom na pozitívnu maskulinitu. Podľa prieskumu týždenníka Focus do projektu v rokoch 2022 až 2025 plynulo celých 520-tisíc eur. Podobný predchádzajúci projekt bol údajne financovaný sumou 390-tisíc eur.
Na nemeckej strane je zaň zodpovedná organizácia Bread for the World. Podľa koncepcie má projekt predchádzať násiliu páchanému na ženách a deťoch, podporovať reprodukčné zdravie a pomáhať obmedzovať šírenie HIV a AIDS.
Z politického hľadiska je však ťažké ignorovať jeden bod: Nemecko financuje programy zamerané na modely mužskosti vo východnej Afrike, zatiaľ čo doma pravidelne diskutuje o nedostatku finančných prostriedkov na základné štátne povinnosti.
Južná Afrika sa v nemeckých zoznamoch financovania objavuje aj s projektom, ktorého samotný názov odhaľuje vzdialenosť medzi byrokratickým jazykom a vnímaním verejnosti – „Ťažba surovín a ekofeministické alternatívy rozvoja“. V dokumente Bundestagu o financovaní opatrení v oblasti klímy je projekt uvedený vo výške 250-tisíc eur.
Prísne vzaté, v dokumente sa uvádza len podiel týkajúci sa klímy, nie nevyhnutne celkový rozpočet projektu. Už samotný názov však ukazuje, ako úzko je v súčasnosti rozvojová politika prepojená s agendami v oblasti klímy, rodovej rovnosti a sociálnej politiky.
Otvorená otázka priorít
Ďalší projekt sa týka Alžírska. GIZ tam podporuje podnikanie žien v alžírskom zelenom hospodárstve. Projekt trvá od roku 2024 do roku 2027. Jeho zadávateľom je opäť BMZ, pričom partnerom je alžírske ministerstvo priemyslu. Jeho súčasná zmluvná hodnota je šesť miliónov eur.
Projekt sa zameriava na rozvoj služieb, prístup k financiám, združenia žien, inkubátory, prírodnú kozmetiku a výrobky z vysokohodnotných surovín. Politický kontrast je ťažko prehliadnuteľný: Nemecko financuje program ekologického podnikania v krajine bohatej na ropu a plyn, zatiaľ čo doma sa diskutuje o cenách energie, konkurencieschopnosti a slabých investíciách.
Do tejto kategórie patria aj sporáky na varenie šetrné ku klíme v Keni a Senegale. Projekt GIZ má aktuálnu zmluvnú hodnotu približne 53,6 milióna eur, z čoho 40,82 milióna eur pochádza zo Zeleného klimatického fondu. Podľa GIZ je cieľom projektu propagovať účinnejšie technológie varenia, podporovať výrobcov, rozširovať distribučné štruktúry a zvyšovať povedomie spotrebiteľov.
Otvorené ohniská a neefektívne palivá predstavujú v mnohých krajinách zdravotný a environmentálny problém. Z politického hľadiska je však ťažko ignorovať túto sumu: približne 53,6 milióna eur na technológie varenia v Keni a Senegale, zatiaľ čo samotné Nemecko zápasí s vysokými nákladmi na energie, rastúcimi odvodmi a so slabou ekonomikou.
Nejde teda len o to, či má krajina pomáhať v zahraničí, ale o to, ako si túto pomoc vyberá, opisuje a zdôvodňuje.
V Nemecku sa rozvojová politika často považuje za morálnu danosť. Škrty v rozpočte sa považujú za porušovanie ľudských práv. Čím viditeľnejšie sú však hospodárske a fiškálne problémy doma, tým menej presvedčivý je tento argument.
Každý, kto používa verejné peniaze v zahraničí na financovanie filmov LGBTI, ekofeministických rodových programov alebo modelových projektov súvisiacich s klímou, musí jasnejšie vysvetliť, prečo by tieto výdavky mali mať prednosť pred potrebami domáceho obyvateľstva, ktoré to všetko financuje z daní.
Záver je nakoniec triezvy: zoznamy projektov vypovedajú o rozvojových prioritách Nemecka viac než akýkoľvek prejav ministra. Obsahujú nielen núdzovú pomoc, programy potravinovej bezpečnosti a zdravotníctva, ale aj hustú sieť klimatickej, rodovej, kultúrnej a sociálnej politiky.
Práve tu sa začína skutočná diskusia: nie o tom, či má Nemecko pomáhať v zahraničí, ale o tom, akú agendu financuje a realizuje z peňazí daňových poplatníkov.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.