Peter Pčolinský bol jedným zo zakladateľov hnutia Sme rodina, podpredsedom Národnej rady SR a členom koaličnej rady počas vlády Igora Matoviča. Po odchode z vysokej politiky sa vracia ako predseda strany Bratia Slovenska.
V rozhovore pre Štandard hovorí o rozchode s Borisom Kollárom, kríze SNS, Igorovi Matovičovi, Progresívnom Slovensku, fungovaní politiky v zákulisí, ale aj o kauze svojho brata Vladimíra Pčolinského a o tom, prečo podľa neho Slovensko potrebuje generačnú výmenu politických elít.
Od Kollára k vlastnej politickej ceste
Po dvoch rokoch mimo vrcholovej politiky ste sa vrátili ako predseda novej strany. Čo predchádzalo vášmu odchodu zo Sme rodina?
Nebolo to o jednom konflikte ani o jednej udalosti. Išlo o postupne sa prehlbujúci rozdiel v pohľade na smerovanie strany. Boris Kollár sa podľa mňa rozhodol posúvať Sme rodina smerom, ktorý je dnes bližší ekonomickému liberalizmu než sociálnej politike, s ktorou strana kedysi uspela. Ako vidíte sami, predseda strany Kollár buduje de facto druhú SaS-ku, dokonca s Richardom Sulíkom a Janou Bittó Cigánikovou. On sa tým už vôbec netají.
Keď počujem návrhy na prepustenie stotisíc ľudí zo štátnej správy bez toho, aby niekto povedal, čo bude s nimi ďalej, považujem to za odklon od pôvodnej filozofie strany. V politike sú však rozdielne názory prirodzené. Demokracia stojí na tom, že sa ľudia môžu rozísť a ísť vlastnou cestou.
Po odchode ste však dlhší čas mlčali. Čo vás opäť priviedlo k verejnému vystupovaniu?
Impulzom bolo pokrytectvo, ktoré som začal v politike čoraz viac vnímať. Keď sa po voľbách menia nominanti v štátnej správe, je to štandardná súčasť výmeny moci. Problém nastáva, keď tí istí politici, ktorí pred pár rokmi robili ešte radikálnejšie čistky, v súčasnosti kričia, že ide o ohrozenie demokracie.
Najviac ma v tomto smere vyprovokovali vyjadrenia Veroniky Remišovej a predstaviteľov bývalej vládnej koalície. Veľmi dobre si pamätám diskusie o zmene zákona o štátnej službe za vlády Igora Matoviča. Vtedy sa pravidlá menili tak, aby bolo možné vymeniť podstatne širší okruh ľudí než len vrcholové pozície.
Mne jednoducho prekáža, keď sa rovnaký krok raz označuje za správny, a o pár rokov neskôr za škandál.
Tvrdíte, že ste v politike zažili veľa pretvárky. Čo tým myslíte?
Mnohí politici sú pred kamerami úplne iní ľudia ako za zatvorenými dverami. To nie je fráza. Je to moja osobná skúsenosť z koaličných rád aj z rokovaní parlamentu.
Často som hovoril, že keby verejnosť videla, ako vznikajú niektoré rozhodnutia, mnohí politici by veľmi rýchlo prišli o povesť zásadových ľudí. Politika sa príliš často mení na marketingový produkt.
Platí teda predstava, že politici sa verejne hádajú, a súkromne spolu bez problémov komunikujú?
Do istej miery áno. Nie je to však otázka strán. Je to otázka konkrétnych ľudí.
Vo všetkých stranách nájdete slušných a vzdelaných ľudí. A vo všetkých stranách nájdete aj ľudí, s ktorými sa nedá fungovať. Parlament je špecifické prostredie. Poslanci bývajú na jednej ubytovni, stretávajú sa denne. Nemôžu sa správať tak, ako keby boli vo vojne 24 hodín denne.
Mnohí politici majú jednu tvár pre médiá a druhú za zatvorenými dverami.
Keby verejnosť videla všetky koaličné rady a zákulisné rokovania, bola by veľmi prekvapená. Mnohé rozhodnutia nevznikajú na základe ideológie alebo programu. Vznikajú na základe osobných sporov, ega alebo jednoducho obchodov. Niečo za niečo.
To znie dosť cynicky.
Je to realita. Mňa práve toto v politike najviac sklamalo. Nie ideové rozdiely. Tie sú prirodzené. Ale pretvárka.
Bratia Slovenska: projekt pre sklamaných voličov
Ako vznikol projekt Bratia Slovenska?
Nezakladal som novú stranu. Hľadal som existujúci subjekt, ktorý je neaktívny a zároveň mi umožní priniesť vlastnú víziu.
Našiel som Slovenskú národnú jednotu, jednu z najstarších strán na Slovensku, založenú ešte v roku 1991. Po sérii rokovaní sme sa dohodli na generačnej výmene. Strana prešla rebrandingom, zmenila názov, vedenie, sídlo aj stanovy.
Na sneme som predstavil svoju predstavu fungovania a delegáti ma jednohlasne zvolili za predsedu. Urobili sme, povedal by som, taký rebranding celej tej strany. Ja som im vysvetlil svoju víziu, zjavne som ich presvedčil, lebo naozaj som bol jednohlasne zvolený a ten snem trval niekoľko hodín. To nebolo také, že za päť minút. Čiže vy musíte tých ľudí presvedčiť.
Prečo ste nešli cestou úplne novej strany?
Založenie novej strany je časovo aj organizačne veľmi náročné. Potrebujete vyzbierať minimálne 15-tisíc podpisov, v praxi skôr 20-tisíc, musíte mať tím ľudí a financie na celú administratívu. Prevzatie existujúcej strany bolo jednoduchšie a efektívnejšie riešenie.
Ja som nechcel budovať projekt založený na sponzoroch alebo veľkých investíciách. Chcel som začať pracovať okamžite.
Nie je to však zadarmo. Odkiaľ má strana financovanie?
Práve v tom je rozdiel. Nepotreboval som veľký rozpočet na zakladanie novej strany. Dohodol som sa s vedením Slovenskej národnej jednoty, ktoré bolo vekovo staršie, že stranu prevezmem.
Kto je váš volič?
Človek, ktorý už neverí súčasnej vláde, ale zároveň neverí ani opozícii. Takých ľudí je aktuálne obrovské množstvo. Sú sklamaní zo Smeru, z SNS, Hlasu, ale rovnako aj z PS, SaS či Matoviča. Cítia, že politika sa točí sama okolo seba a zabudla na ľudí.
Často hovoríte o generačnej výmene. Prečo?
Pretože slovenská politika sa točí okolo tých istých ľudí už desaťročia. Mnohí dnešní lídri riešia najmä vlastné konflikty, samých seba a historické spory. Vidím množstvo štyridsiatnikov a mladších politikov, ktorí ešte majú energiu niečo budovať.
Nemyslím si, že Slovensko potrebuje ďalšie pokračovanie starých vojen medzi politikmi, ktorí spolu zápasia už 20 rokov.
V roku 2015 ste sa stali predsedom strany Náš kraj, ktorú ste následne odovzdali Borisovi Kollárovi. Nemôže sa podobný scenár zopakovať aj teraz?
Nie. Vtedy bola situácia úplne iná. Boris Kollár nechcel, aby sa predčasne vedelo, že pripravuje vlastnú politickú stranu. Dohodli sme sa preto, že stranu najprv prevezmem ja a následne ju prepíšem na neho. Išlo o technické riešenie, aby sa predišlo komplikáciám a špekuláciám pri budovaní nového subjektu. V prípade Bratov Slovenska nič také nehrozí.
SNS a Andrej Danko: príbeh straty autority
Jednou z najvýraznejších tém posledných týždňov je konflikt v SNS. Čo sa podľa vás deje medzi Andrejom Dankom a Tomášom Tarabom?
SNS zažíva dôsledok rozhodnutia, ktoré jej síce pomohlo dostať sa do parlamentu, ale zároveň vytvorilo vnútorný problém. Andrej Danko si na kandidátku zobral ľudí, ktorí mali vlastný výtlak. Taraba, Huliak, Šimkovičová, Kotlár či Kuffovci nepriniesli len svoje mená. Priniesli aj desaťtisíce hlasov.
Marketingovo to bol dobrý ťah. Práve v tom je však problém.
Prečo?
Pretože to nie sú klasickí straníci, čiže to nie sú ľudia, ktorí vyrástli v štruktúrach SNS a čakajú na pokyny predsedu. Sú autonómni. Majú vlastné publikum, vlastné médiá, vlastných podporovateľov. A keď takýchto ľudí dostanete do parlamentu, musíte mať veľmi silnú autoritu, aby ste ich dokázali držať pokope.
Naznačujete, že Danko ju nemá?
Myslím si, že v súčasnosti ju už nemá. Problém Andreja Danka je, že nemá žetóny. Nemá poslancov, ktorí by boli jeho vlastnými ľuďmi. SNS sa do parlamentu dostala najmä vďaka kandidátom, ktorí stáli mimo tradičnej straníckej štruktúry. To je realita.
Keď si napríklad vybavím ministra cestovného ruchu a športu Rudolfa Huliaka, ktorý mal spadať pod Danka, tak viete, čo mi pri ňom napadne ako prvé? Tipos, hazard a kasína.
Prečo práve to?
Pretože práve v tejto oblasti bol podľa mňa najaktívnejší. Huliak sa prezentuje ako „človek vidieka“, ale verejnosť si ho v súvislosti s jeho ministerským pôsobením najviac spája s témou hazardu.
Veľmi intenzívne presadzoval predĺženie licencií pre kasína, konkrétne v čase, keď jednému z bratislavských kasín končila licencia a bolo potrebné stihnúť legislatívne zmeny, aby mohlo pokračovať v prevádzke.
A potom je namieste otázka: aký prínos má práve táto agenda pre šport a cestovný ruch? To je podľa mňa problém, ktorý by si mala verejnosť všimnúť.
Ako vnímate aktuálne dohovárania Danka s Tomášom Tarabom?
Poznám ich oboch. Tomáš Taraba je človek, ktorý si nenechá diktovať. A Andrej Danko berie mnohé konflikty osobne. To nie je dobrá kombinácia. Viete, Danko už vidí, že sa končí volebné obdobie a on potrebuje vlastne aspoň ten rezort životného prostredia ovládnuť, keďže ministerstvo športu mu po odchode Huliaka padlo.
Myslíte si, že sa konflikt môže skončiť odchodom Tarabu?
Nevylučujem to. Taraba je jeden z najsilnejších politikov v rámci SNS a zároveň patrí medzi najviditeľnejších ministrov vlády. Ak bude napätie pokračovať, scenár jeho odchodu nemožno podceňovať.
Zároveň je tu Robert Fico, ktorý je najskúsenejším politikom na Slovensku. A ja si myslím, že predseda vlády si do toho septembra v koalícii uprace.
Kritizovali ste, že Andrej Danko zlyhal pri transakčnej dani. Prečo?
Lebo najprv za ňu zahlasoval, a potom mesiace vysvetľoval, že s ňou vlastne nesúhlasí. Takto sa politika nerobí. Ak som predseda strany a niečo považujem za zásadnú chybu, poviem na koaličnej rade: „Za toto naši poslanci hlasovať nebudú.“ Hotovo.
A môže koaličný partner takto tlačiť na svojich partnerov?
Samozrejme, že môže. Na to však je politika. Ak sa bojíte povedať nie, potom nemôžete hovoriť, že hájite záujmy svojich voličov. Danko požaduje od Fica kdečo, a potom chodí nešťastný, že jemu sa nepáčila transakčná daň. Ale veď za to hlasoval.
Igor Matovič: nikdy viac
Viackrát ste povedali, že s Igorom Matovičom by ste už nikdy nespolupracovali.
Nikdy. A hovorím to úplne otvorene.
Prečo?
Lebo som s ním sedel na koaličných radách. To nie je názor vytvorený z televízie alebo novín. Je to osobná skúsenosť. Dospel som k presvedčeniu, že Igorovi Matovičovi sa jednoducho nedá veriť. Pre mňa je to klamár a veľmi falošný a zákerný človek.
Matovič sa však pasuje za bojovníka proti korupcii.
To je politická póza. Ak chcete bojovať proti korupcii, musíte ju vidieť aj vo vlastných radoch. Nie iba u protivníkov.
Ako to myslíte?
Keď vládol, tak na ministerstve vnútra sa kšeftovalo jedna radosť. Na ministerstve pôdohospodárstva sa kšeftovalo. Veď čo si budeme hovoriť, keď bývalý minister pôdohospodárstva Samuel Vlčan získal dotáciu, myslím, milión eur pre svoju firmu. O tom bežný človek môže len snívať. Bojovníkovi proti korupcii Igorovi Matovičovi neprekážali ani zmluvy advokáta Miškoviča krížom cez všetky ministerstvá vtedajšieho OĽaNO. Veď to sú státisíce. A to sa tvárili, že nič? A mohol by som pokračovať.
A prečo vtedy nikto nekričal?
Ale veď kričal. A čo sa dialo? Nič, lebo vtedy mal Matovič takú silu, že sa proste všetko ututlalo a odklonilo na boj proti mafii. Mal polovicu ministrov, polovicu vlády, 55 poslancov. Jasné, že mal tú silu.
Trecie plochy sa však ukázali aj na iných frontoch vo vtedajšej koalícii. Opakovane ste nesúhlasili s návrhom Márie Kolíkovej na reformu prokuratúry. Čo vám na ňom prekážalo?
Mária Kolíková chcela zmeniť systém tak, aby sa z prokuratúry stalo štátne zastupiteľstvo podriadené ministerstvu spravodlivosti, podobne ako je to v Českej republike. Ja som s tým zásadne nesúhlasil, pretože by to podľa mňa znamenalo spolitizovanie prokuratúry. V súčasnosti je prokuratúra nezávislá inštitúcia, ktorá má byť oddelená od politickej moci. Ak by bola podriadená ministerstvu, každá nová vláda by získala výrazný vplyv na jej fungovanie.
Ako ste proti tomuto návrhu postupovali?
Ako predseda poslaneckého klubu som mal v rámci koaličných rokovaní právo veta. Vždy, keď tento návrh prišiel na stôl, vetoval som ho. Opakovane som hovoril, že ide o neprijateľné spolitizovanie prokuratúry, a preto som odmietal akékoľvek kompromisy v tejto veci.
Čo podľa vás bolo motiváciou Márie Kolíkovej?
Podľa môjho názoru chcela mať ministerka spravodlivosti pod kontrolou prokuratúru. Ja som bol presvedčený, že takýto krok by bol nebezpečný bez ohľadu na to, kto by bol práve pri moci. Preto som s tým nesúhlasil a návrh som nepodporil.
Mnohí politici sa pri kontroverzných rozhodnutiach odvolávajú na koaličnú zmluvu, v praxi však vídame, že sa nemusí dodržať. Spomínaným príkladom však naznačujete, že sa v koalícii dajú zachovať vlastné zásady aj pod tlakom silnejších partnerov.
Áno, dajú. Záleží na tom, čo si vyrokujete v koaličnej zmluve a aké hranice si nastavíte na začiatku. Ja som napríklad opakovane vetoval návrhy, s ktorými som nesúhlasil, a neobchodoval som svoje postoje za iné politické dohody. Keď som bol presvedčený, že niečo je nesprávne, jednoducho som povedal nie.
Ak by som bol presvedčený, že transakčná daň je zlá, povedal by som na koaličnej rade: „Naše hlasy na to nedostanete.“ A tým by sa debata skončila.
Progresívne Slovensko robí jednu vec výborne
Je dnes vaším hlavným politickým súperom Progresívne Slovensko?
Z ideového hľadiska určite patrí medzi hlavných. Nemám problém s každým človekom v PS. Poznám tam aj slušných ľudí. Mám však zásadný problém s ideológiou, ktorú reprezentujú.
V čom konkrétne?
V otázkach migrácie, Green Dealu, kultúrno-etických tém a predstavy o fungovaní Európskej únie. Mám pocit, že preberajú modely, ktoré už v západnej Európe narážajú na realitu.
Tvrdíte, že západný progresivizmus zlyháva?
Stačí sa pozrieť do Francúzska, Belgicka alebo Nemecka. Pozrime sa na migráciu. Pozrime sa na bezpečnostné problémy. Pozrime sa na rast podpory konzervatívnych strán. To nie je náhoda. Je to reakcia spoločnosti na problémy, ktoré sa dlhé roky ignorovali.
Je niečo, čo robí Progresívne Slovensko dobre?
Marketing. To im nemožno uprieť. Vedia komunikovať. Vedia pracovať s médiami. Vedia vytvárať príbehy. Vedia nastaviť tému dňa. To robia veľmi dobre. Otázka je, či za tým marketingom existujú aj riešenia problémov.
V poslednom období ste upozorňovali na kauzu spojenú s podnikateľom Martinom Pekárom a Projektom Fórum. Ako ste sa k tým informáciám dostali?
Čo sa týka informácií, ktoré zverejňujem, časť z nich som získal priamo z prostredia Progresívneho Slovenska. Konkrétne pri prípade pána Pekára išlo o interné e-maily a komunikáciu. Tieto materiály mi poskytol člen predsedníctva strany, ktorý podľa vlastných slov nie je spokojný s tým, ako strana funguje.
Tvrdíte teda, že zdroj bol priamo z vedenia PS?
Áno. Myslím si, že to treba povedať otvorene. Časť informácií pochádzala priamo z PS. Ten človek mal výhrady k tomu, ako sa v strane pristupuje k určitým problémom a ako sa podľa neho pred niektorými vecami zatvárajú oči.
A čo ostatné informácie, ktoré zverejňujete?
Drvivá väčšina informácií, ktoré publikujem, je výsledkom verejne dostupného vyhľadávania. A svoje zdroje na rozdiel od mnohých iných „youtuberov“ aj zverejňujem.
To znie pomerne jednoducho.
Je to jednoduchšie, než si mnohí myslia. Hovoril som o tom aj v rozhovore u Šimona Žďárskeho. Pýtal sa ma, odkiaľ mám niektoré informácie. Odpovedal som mu, že viem používať vyhľadávač. Dnes sa mnohí spoliehajú len na umelú inteligenciu, ale množstvo údajov je normálne dostupné na internete. Stačí vedieť, čo hľadáte a kde to máte vyhľadať.
Môžete uviesť konkrétny príklad?
Samozrejme. Existuje napríklad stránka Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru, ktorá poskytuje granty. Na jej portáli je transparentná časť, kde je verejne dostupný prehľad grantov. Nájdete tam kolónku „beneficient“ a keď do nej zadáte napríklad názov „Projekt Fórum“, systém vám zobrazí všetky pridelené granty. To nie je žiadne tajomstvo ani špeciálny zdroj. Ja tomu jednoducho hovorím, že viem používať internet.
Považujete kauzu Projekt Fórum za vážnu?
Ak sa potvrdí všetko, čo bolo medializované, tak áno. Hovoríme o podozreniach z vedomého páchania ekonomickej trestnej činnosti, účtovných manipulácií či problémov s grantami. To nie sú maličkosti.
Za minulých vlád nikto neriešil nejakú mimovládku, nejaký Projekt Fórum. Po čase sa však progresívci dostali do slovenského školstva. A nielen tam. Do kultúry, životného prostredia, práva, a nikto ich neriešil. Keď ich však sledujeme, tak za pár rokov zrazu my, rodičia, s nemým úžasom len pozeráme, kde všade sa snažia presadzovať svoju ideológiu.
Jedným z vašich častých terčov je aj bývalý minister vnútra Roman Mikulec.
Pretože som presvedčený, že on to ministerstvo neriadil. Podľa môjho názoru bol vždy len neschopnou bábkou. On na ministerstve v tom čase jednoducho sedel, ale rozhodovanie a riadenie rezortu bolo niekde inde. Často som mal pocit, že sa viac venoval iným aktivitám než vedeniu ministerstva.
Ak teda ministerstvo neriadil on, kto ho podľa vás riadil?
Po formálnej a organizačnej stránke si jednotlivé úrady riadili svoju agendu. Pokiaľ však ide o Policajný zbor, ten podľa môjho názoru fakticky riadila skupina známa ako čurillovci spolu so Štefanom Hamranom, ktorý bol v tom čase policajným prezidentom.
To je pomerne vážne tvrdenie.
Nie je to ohováranie, je to môj pohľad na fungovanie systému v tom období. Títo ľudia zastávali kľúčové pozície v Národnej kriminálnej agentúre aj v ďalších zložkách Policajného zboru. Mali významný vplyv na chod polície a na prijímanie rozhodnutí.
Tvrdíte teda, že reálne rozhodovacie právomoci boli sústredené práve v tejto skupine?
Áno, podľa môjho názoru táto skupina de facto riadila Policajný zbor. Minister vnútra bol síce formálne na čele rezortu, ale jeho úloha bola skôr pasívna. Ja som ho zažil mnohokrát a nikdy som nemal pocit, že by bol tým, kto určoval smerovanie alebo prijímal kľúčové rozhodnutia.
Prípad Vladimíra Pčolinského
Vaše meno je stále spájané s vaším bratom Vladimírom Pčolinským. Ako sa pozeráte na jeho prípad?
Ako človek, ktorý bol pri tom od začiatku. Môj brat bol obvinený, väzobne stíhaný, roky vláčený médiami, a nakoniec ho Špecializovaný trestný súd v plnom rozsahu oslobodil. To je fakt.
Kritici hovoria, že rozhodnutie ešte nie je právoplatné.
Áno. O odvolaní bude rozhodovať Najvyšší súd SR. To však nič nemení na tom, že súd prvého stupňa po rozsiahlom dokazovaní nenašiel žiadne dôkazy na odsúdenie. Po tom všetkom, čo sa udialo, je v súčasnosti podľa mňa väčšine ľudí jasné, že celý prípad bol postavený na veľmi chabých základoch. V tom čase to však stačilo na to, aby sa ho zbavili.
Bol prípad vášho brata politicky motivovaný?
Nechcem hovoriť za súdy. Môžem však hovoriť o tom, čo sme zažili. Päť rokov počúvate, že ste symbolom všetkého zla. Z médií sa podsúvalo veľmi jednoduché rozdelenie sveta na „dobrých“ a „zlých“. Jedni boli vykresľovaní ako tí správni a druhí ako akési temné sily. Komentátori vás odsudzujú ešte pred rozsudkom.
Máte pocit, že médiá pristupovali k prípadu vášho brata jednostranne?
Áno. Keď sa raz vytvorí určitý obraz človeka, veľmi ľahko sa naňho vyleje vedro špiny. A potom sa už málokto zaujíma o to, či sú tie obvinenia alebo podozrenia nakoniec potvrdené.
V júni minulého roka môjho brata v plnom rozsahu oslobodili spod obžaloby. O tom sa síce informovalo, ale nikto z tých, ktorí na nás roky ukazovali prstom, nepovedal: „Prepáčte, päť rokov sme vás očierňovali, a ukázalo sa, že vec je inak.“
Treba však dodať, že prokuratúra sa voči rozhodnutiu odvolala a konečné slovo by mal mať Najvyšší súd SR.
Týka sa to aj otázky neplatnosti výpovede a pracovnoprávnych sporov?
Pokiaľ ide o tieto konania, myslím si, že už padli aj niektoré rozhodnutia, pretože tam bolo viacero podaní a viacero samostatných konaní. Nechcem však zachádzať do detailov, pretože ich v tejto chvíli nepoznám dostatočne presne a nechcel by som hovoriť niečo nepresné.
Dodnes sa objavujú špekulácie, že máte informácie z SIS.
To je úsmevné. Môj brat skončil vo funkcii šéfa SIS v marci 2021. Dnes máme rok 2026. Ak si niekto myslí, že po piatich rokoch riadi spravodajské toky v štáte, tak nerozumie tomu, ako funguje SIS, alebo jednoducho účelovo klame.
Odkiaľ teda máte informácie?
Z internetu. A myslím to doslova. Mnoho politikov používa len sociálne siete a umelú inteligenciu. Ja používam registre, databázy, verejné dokumenty a európske portály. To je celé.
Vstúpi váš brat Vladimír aj do strany Bratia Slovenska?
Aktuálne nie. Nemá teraz záujem angažovať sa, venuje sa iným veciam.
Aké budú hlavné programové priority Bratov Slovenska?
Tri: rodina, istota, bezpečnosť. Ľudia strácajú istoty, rodí sa čoraz menej detí. Štát sa stal nepredvídateľným a občania nevedia, koľko budú platiť na daniach, aké budú ceny energií, potravín alebo čo ich čaká o rok.
Aký je váš postoj k trinástym dôchodkom?
Som za ich zachovanie. Mnohí dôchodcovia z nich financujú nielen vlastné potreby, ale pomáhajú aj svojim rodinám.
Dá sa potom robiť konsolidácia?
Samozrejme. Treba ju však robiť rozumne. Máme komplikovaný daňový systém, množstvo výnimiek a neprehľadné pravidlá. Najprv treba hľadať rezervy tam.
Viete si predstaviť povolebnú spoluprácu so súčasnou koalíciou alebo opozíciou?
O tom je predčasné hovoriť. Politika sa mení zo dňa na deň. Môžem však povedať jednu vec: s Igorom Matovičom nikdy. To je jediná absolútna červená čiara. Slovensko nepotrebuje ďalšie politické divadlo, ale zdravý rozum.
Ľudia už majú plné zuby politikov, ktorí kričia, hádajú sa, natáčajú videá a každý deň hľadajú nového nepriateľa. Potrebujeme viac zdravého rozumu. Menej ideológie. Menej ega. A viac politiky, ktorá sa vráti k tým, pre ktorých tu má byť – k obyčajným ľuďom.
Aký výsledok by ste považovali za úspech v najbližších parlamentných voľbách?
Pre niektoré strany je úspech získať tri percentá alebo štátny príspevok. Pre mňa to cieľ nie je. Ak chce byť politická strana úspešná, musí mať ambíciu vyhrať voľby. Nie sa len zúčastniť, ale vyhrať ich. Len vtedy dokáže udávať tempo a meniť veci podľa svojej vízie.
Vaše ambície sú teda vyššie, než len prekročiť päťpercentnú hranicu.
Primárnym cieľom nie je sedieť v parlamente a poberať poslanecký plat. Cieľom je byť súčasťou vlády, ktorá po voľbách prevezme zodpovednosť za riadenie krajiny. Len keď ste vo vláde, môžete reálne meniť veci.
Aký je teda hlavný politický cieľ Bratov Slovenska?
Komunálna politika je dôležitá pre budovanie štruktúr a pre ľudí v regiónoch, ale primárny cieľ sú parlamentné voľby v roku 2027. Naším cieľom je byť súčasťou vlády, ktorá vzíde z týchto volieb.