V polovici mája exhumovali pozostatky Andrija Meľnyka a jeho manželky Sofije Fedakovej-Meľnykovej, ktorí posledné roky svojej emigrácie strávili v Luxembursku, kde boli dlho pochovaní. Následne sa 22. a 23. mája konali na Národnom vojenskom pamätnom cintoríne neďaleko Kyjeva – v súlade s Meľnykovým závetom – potrebné obrady a 24. mája boli obaja Ukrajinci opätovne pochovaní.
Dva dni nato ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj udelil jednotke „Sever“, spadajúcej pod Sily špeciálnych operácií ukrajinskej armády, čestný titul „hrdinov UPA“, teda Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorá má na svedomí vyhladzovanie Poliakov počas druhej svetovej vojny. To vyvolalo v susednom Poľsku rozruch.
Kritika z Varšavy
Poľský prezident a bývalý predseda poľského Ústavu pamäti národa Karol Nawrocki Zelenského rozhodnutie kritizoval s tým, že ženie vodu na mlyn kremeľskej propagandy. Zároveň dodal, že podpora Ukrajiny v boji s Ruskom a „banditom, ktorým je Vladimir Putin“, je naďalej strategickým cieľom Poľska.
„Toto je zároveň dôkaz, že tí, ktorí tvrdili, že Ukrajina by mala vstúpiť do Európskej únie bez akéhokoľvek čakania, sa veľmi mýlili. Prezident Zelenskyj dokázal, že Ukrajina svojím zmýšľaním oslavujúcim banditov a vrahov Ukrajinskej povstaleckej armády nie je pripravená byť súčasťou európskej rodiny,“ vyhlásil Nawrocki 29. mája.
Bývalý prezident Andrzej Duda – patriaci rovnako ako Nawrocki k strane Právo a spravodlivosť (PiS) – udelil Zelenskému v roku 2023 Rad bieleho orla. Podobne ako v prípade slovenského Radu bieleho dvojkríža, českého Radu bieleho leva alebo Maďarského radu svätého Štefana ide o najvyššie štátne vyznamenanie.
Súčasný poľský prezident navrhol Kapitule Radu bieleho orla, aby Zelenskému vyznamenanie odobrala. Prezidentovo rozhodnutie opozícia na čele s PiS podporila – koaličná vláda premiéra Donalda Tuska kroky Kyjeva odsúdila, avšak vyzvala na zdržanlivosť.
„Prezident Zelenskyj a naši ukrajinskí priatelia si musia byť vedomí toho, čo toto pochmúrne dedičstvo UPA znamená z pohľadu každého Poliaka,“ povedal Tusk. Zelenského rozhodnutie udeliť jednotke čestný titul „hrdinov UPA“ kritizovali aj poľský Ústav pamäti národa a rezort diplomacie.
Kyjev to vidí inak
Hovorca ukrajinského ministerstva zahraničných vecí Heorhij Tychyj vyjadril poľutovanie nad poľským stanoviskom a pripomenul, že Poľsko a Ukrajina v tejto otázke úzko spolupracujú: po dlhom období obnovil svoju činnosť poľsko-ukrajinský kongres historikov a odborníci z oboch krajín spolu pátrajú po poľských a ukrajinských obetiach vzájomných etnických čistiek – predovšetkým volynskej tragédie a operácie Visla.
„Udelením čestného titulu svojej jednotke naši vojaci určite nemali v úmysle uraziť spriaznený poľský národ. Boj UPA pre nich symbolizuje iba odpor voči imperiálnej politike Moskvy a v žiadnom prípade nie je namierený proti Poliakom,“ zdôraznil Tychyj.
Pripomenul, že dejiny ukrajinsko-poľských vzťahov majú svetlé aj temné stránky. Ako príklad uviedol, že na obrane Poľska počas poľsko-boľševickej vojny sa od februára 1919 podieľali aj Ukrajinci. Ďalej uviedol, že 28. mája 1946 sa skončila úspešná poľsko-ukrajinská operácia pri meste Hrubieszów.
Toto dnes poľské mesto sa nachádzalo na etnicky zmiešanom poľsko-ukrajinskom území – 300 vojakov UPA spolu so 150 vojakmi poľského Zväzu slobody a nezávislosti (WiN) útokom na komunistické jednotky oslobodilo miestnych politických väzňov.
Pripomeňme, že Kyjev a Varšava sa v júni 2025 dohodli na spoločnom postupe pri odhaľovaní a exhumovaní obetí Poliakov na Ukrajine a Ukrajincov v Poľsku. Výskum sa týka nielen masakru na Volyni, ale aj Poliakov, ktorí padli pri Ľvove počas sovietskej invázie do Poľska v roku 1939, či Ukrajincov z území zasiahnutých etnickými čistkami povojnového Poľska.
Meľnyk nie je UPA
Meľnyk bol – podobne ako v zahraničí o čosi známejší Stepan Bandera – významným predstaviteľom Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN). Podobne ako Bandera sa ocitol v nemeckom koncentračnom tábore. Na rozdiel od Banderu však nikdy nebol členom UPA.
Jeho slávnostný pohreb pri Kyjeve preto medzi Poliakmi rozruch nevyvolal. Kyjev zaň však kritizovali Izrael, Rusko a Židia na Ukrajine, keďže Meľnyk počas druhej svetovej vojny spolupracoval s Nemeckom. Podobný rozruch medzi Rusmi aj Židmi vyvolal Kyjev v roku 2017, keď vztýčil sochu prezidentovi Ukrajinskej ľudovej republiky (UĽR) Symonovi Petľurovi.
Petľura zomrel v exile v roku 1926 a s národnosocialistickým Nemeckom teda nespolupracoval. Meľnyk však áno. Keďže Berlín nepodporoval ukrajinskú nezávislosť (za čo vedenie Tretej ríše kritizoval napríklad ideológ a odsúdený vojnový zločinec Alfred Rosenberg), vznikol hneď na začiatku sovietsko-nemeckej vojny (v ruskej historiografii nazývanej Veľká vlastenecká vojna) spor medzi Nemeckom a ukrajinským národnooslobodzovacím hnutím.
Napriek tomu veľa Ukrajincov aj počas nasledujúcich rokov videlo vo vojakoch nemeckej armády osloboditeľov spod sovietskej nadvlády, ktorá od boľševického prevratu v roku 1917 priniesla Ukrajine v rámci červeného teroru, veľkého teroru, hladomoru na Ukrajine a systému gulagov niekoľko miliónov obetí.
Príbeh OUN
Organizáciu ukrajinských nacionalistov (OUN) založil vo Viedni v roku 1929 plukovník z čias UĽR Jevhen Konovalec. Toho v roku 1938 v exile v Rotterdame zavraždilo sovietske NKVD (predchodca KGB) a druhým predsedom OUN sa stal Meľnyk, takisto veterán prvej svetovej vojny a plukovník UĽR.
V roku 1940 sa však zoskupenie rozdelilo na umiernené krídlo emigrantov a radikálne krídlo pozostávajúce z tých, ktorí žili priamo na poľskej a sovietskej Ukrajine. Na čelo radikálov sa postavil Stepan Bandera a vytvoril skupinu OUN-B, teda banderovcov. V roku 1942 založili Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA).
Pripomeňme, že rok predtým, teda okolo 20. septembra 1939, sa v Piešťanoch s Banderom krátko po jeho prepustení z poľského väzenia stretol predstaviteľ radikálneho krídla slovenských ľudákov Alexander Mach.
Druhú časť – OUN-M, teda meľnykovcov – naďalej viedol Meľnyk. Zatiaľ čo banderovci viedli boj proti Nemecku, Poľsku, Maďarsku aj Sovietskemu zväzu, teda proti všetkým, ktorí okupovali časť Ukrajiny, meľnykovci zvolili vo vzťahu k Nemecku pragmatickejší prístup a podporovali vstup Ukrajincov do jednotiek SS.
Po vyhlásení ukrajinskej nezávislosti v 90. rokoch sa vrátil z exilu predseda OUN-M a posledný prezident UĽR v exile Mykola Plaviuk – 24. augusta 1992, na prvé výročie ukrajinskej nezávislosti, odovzdal symboly moci prvému zvolenému prezidentovi Leonidovi Kravčukovi. K zmiereniu OUN-M a OUN-B došlo v roku 2013.
Zločiny UPA
Od februára 1943 do februára 1944 vojaci UPA spadajúcej pod OUN-B zavraždili na západoukrajinskej Volyni niekoľko desiatok tisíc Poliakov, pričom etnické čistky v menšej miere zasiahli aj volynských Čechov. Bandera, ktorý bez súhlasu Nemcov v roku 1941 vyhlásil ukrajinskú nezávislosť, bol až do jesene 1944 väznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen a na vraždenie Poliakov na Volyni nemal vplyv.
Ako uvádza zhodne s Kyjevom aj nacionalistickými zoskupeniami na Ukrajine Poľská tlačová agentúra, Ukrajinci v súčasnosti nespájajú velebenie ukrajinských nacionalistov z čias druhej svetovej vojny s protipoľskými náladami.
Zatiaľ čo pre Ukrajincov sú dejiny OUN a UPA späté s národnooslobodzovacím bojom, pre Poliakov sú to predovšetkým organizácie, ktorých príslušníci sa podieľali na vyvražďovaní Poliakov. Naopak, Józefa Piłsudského vnímajú v Poľsku ako hlavného národného hrdinu medzivojnového obdobia, zatiaľ čo pre Ukrajincov je to zradca Ukrajinskej ľudovej republiky a strojca násilného popoľšťovania sprevádzaného terorom na Haliči či volynským experimentom.
Podobný prípad predstavuje poľský odbojár druhej svetovej vojny Józef Kuraś, prezývaný Oheň. Zatiaľ čo pre Poliakov je národným hrdinom, pre Slovákov predstavuje jeho jednotka spolu s konaním povojnového Poľska vlnu teroru, vrážd, znásilňovania, rabovania a vyhnania tisícok Slovákov z ich domovov.