Krátko nato, čo europarlament vyzval eurokomisiu, aby spustila voči Slovensku konanie o zmrazení eurofondov, prišla informácia o ďalšom podvode. Proces, na ktorého konci by mohlo byť zastavenie vyplácania grantov, sa zdôvodňuje „obavami o právny štát“, čo je zvyčajný eufemizmus, ktorý sa používa voči politicky neposlušným štátom – zatiaľ najmä voči Maďarsku a Poľsku.
Keď je do ich čela následne zvolený probruselský kandidát (Donald Tusk, Péter Magyar), trestné konanie sa bez vysvetlenia zastaví.
Bruselská kamufláž s „právnym štátom“
Brusel sa dnes už ani netvári, v čom bola podstata. To, že nešlo o žiaden „právny štát“, sa nepokúša ani len kamuflovať. Nemusíme pochybovať o tom, že pri Slovensku to nebude inak.
EÚ teda neváha porušiť svoje vlastné pravidlá a vydierať nás, ak nezmeníme svoj názor a nepridáme sa pri rôznych pochybných témach k „európskej jednote“. V tomto prípade išlo o propagandu o ukrajinskej vojne a jednotný postup voči Rusku, ktorý pritom Ukrajine nepomáha a vojnu predlžuje. Slovenský premiér sa previnil napríklad tým, že udržiava vzťahy s Moskvou.
EÚ pritom nemá žiaden plán ani stratégiu, ako k vojne pristúpiť. Čerpá len zo starých a dávno nefunkčných poučiek o nevyhnutnom víťazstve Ukrajiny a podpore až do dosiahnutia tohto cieľa. Ten už dávno nie je reálny, no nová stratégia nevznikla. Mnohým krajinám v Európe je pritom jasné, že rokovania s Ruskom sa skôr či neskôr budú musieť začať, a v takej situácii je každý štátnik, ktorý má s Moskvou otvorené vzťahy, jasným bonusom.
A Slovensko má prísť za svoju „neposlušnosť“ o eurofondy.
O mesiac neskôr prišla z ministerstva obrany informácia, že Európska únia nám nepreplatí sľúbené stámilióny za odovzdané migy pre Ukrajinu.
Exminister obrany Jaroslav Naď nás oklamal. Na Ukrajinu poslal 13 stíhačiek a dva protiraketové systémy Kub. Naše médiá vtedy písali o kope šrotu, ktorú napadnutá Ukrajina extrémne potrebuje, pretože funkčná budú iba na Ukrajine. Slovensko už vtedy patrilo medzi najväčších podporovateľov napadnutého štátu v pomere k veľkosti HDP, pričom žiadna iná krajina, ktorá Ukrajine pomáhala, jej neodovzdávala prostriedky zo svojich kritických zásob.
Na Slovensku došlo k odovzdaniu celej protivzdušnej obrany. Naď s Hegerom v apríli 2022 odovzdali aj systém obrany S-300.
Kým za migy sme mali dostať 150 až 300 miliónov eur z Európskeho mierového nástroja, z ktorého sa malo financovať čo najdlhšie pokračovanie bezvýchodiskovej vojny, za protiraketovú obranu sme mali získať nepotrebné americké vrtuľníky Viper v údajnej hodnote miliardy eur za zvýhodnenú cenu 300 miliónov. Rozdiel približne 660 miliónov mal predstavovať „dar“, teda odmenu za odovzdané systémy S-300.
Keďže domáca verejnosť s odovzdaním našich systémov nesúhlasila, Jaroslav Naď a expremiér Eduard Heger pristúpili ku klamstvu. Slovensko údajne malo dostať súhrnnú kompenzáciu v hodnote 900 miliónov eur. Naše domáce médiá, ktoré sa zvyknú samointronizovať ako kritické a nezávislé, si ani len nepoložili otázku, či americká administratíva v tom čase o údajnej dohode o Viperoch – ktorú im s veľkou pompou predstavil v roku 2023 Naď – vôbec niečo vedela. Denník N navrhoval postaviť Naďovi sochu. Oficiálne totiž Ministerstvo zahraničných vecí USA odsúhlasilo možný predaj týchto 12 vrtuľníkov Slovensku až v lete 2024.
Dnes už vieme, že nedostaneme takmer nič. Išlo o miliardový podvod.
A Slovensko sa stalo unikátom. Ako krajina v tesnej blízkosti vojnového konfliktu sa bez náhrady vzdalo kritických systémov protivzdušnej obrany. V každej normálnej krajine, v ktorej existujú médiá, a nie bezduchá propaganda, by sa to považovalo za vážnu vlastizradu. Na Slovensku nie. „Nezávislé médiá“ klamára Naďa oslavovali. Keď po čase naivní novinári prišli na to, že boli Naďom oklamaní, neboli ochotní tieto informácie reflektovať s patričnou vážnosťou a tému dodnes ignorujú.
Naši smerobijci na dne
Slovenská politika má veľké problémy s korupciou a pôsobenie vrcholových predstaviteľov Smeru opísané v aktuálne rozbehnutej kauze Očistec je vážnym príkladom. Ak sa však za úhlavných smerobijcov pasujú ľudia ako Jaroslav Naď, ktorého klamstvá sú z kategórie najvážnejších, nádeje na politickú reflexiu nemôžu byť ktovieako veľké.
Naď a expremiér Eduard Heger založili stranu Demokrati, o ktorej dodnes nevieme, z čoho a akým spôsobom je financovaná. Vieme len to, že Naďovo prostredie v minulosti prijímalo granty od americkej zbrojárskej loby, ktorej záujmy presadzoval ako minister.
Táto strana sa po fiasku z predchádzajúcej vlády chce dnes stať súčasťou novej koalície, ktorá je pripravená očistiť krajinu. Opozičné strany ju prijali medzi seba, dokonca sa špekuluje o spoločných kandidátkach. Nie je pritom zrejmé, aký je rozdiel medzi „Demokratmi“ a stranou Republika, ktorú opozícia z pochopiteľných dôvodov odmieta.
Lenže takýto krok sa dá brať vážne a principiálne iba vtedy, ak za ním nestoja pokrivené obrazy a prispôsobovanie reality vlastným potrebám. Demokrati už boli vo vláde a preukázali vážnejšie podoby radikalizmu ako príslušníci Republiky. Za Matovičovej vlády Naď prostredníctvom vojenskej kontrarozviedky presadil bez súdu zrušenie médií, s ktorými nesúhlasil, respektíve ktoré si dovoľovali šíriť inú propagandu, než akú šíril on.
S bezohľadnou ľahkosťou presadzujú nápady, ktoré sú nezlučiteľné s demokratickým režimom. Robia to so zápalom, ktorý by bol nezvyčajne agresívny aj v prostredí extrémistov (ktorí sú momentálne vo fáze dorastania vlasov a vytvárania obrazu „slušákov“).
Extrémizmus ako tolerovaná súčasť „slušného Slovenska“
Naďova strana dnes sľubuje, že na Slovensku treba skoncovať s „ruskými trolmi a kolaborantmi“. Takýmito slovami predseda „Demokratov“ označuje každého, kto nevyznáva jeho šialenú vojnovú propagandu, prípadne každého, kto si dovolí vyzývať politikov, aby sa seriózne zamýšľali nad hľadaním mierových ciest a východísk z vojny, ktorá nivočí Ukrajinu.
Program hlbokej orby, ktorý Naď predstavil, má spočívať v zákaze a prenasledovaní ľudí s „nesprávnymi názormi“ v obranných a bezpečnostných štruktúrach a v štátnej správe, na ktorých sa nasadia prísne bezpečnostné previerky. Pravdepodobne to budú robiť novodobí eštebáci z Globsecu a Gerulaty, prípadne overení sliediči typu „bojovníkov proti hoaxom“, ako je David Púchovský.
Ako chcú Naďovi oráči krajinu očistiť? Proruské extrémistické spolky musia byť nielen zakázané, ale ich lídri dokonca „postavení pred spravodlivosť“. Ďalším z bodov Naďovho programu je politická úprava vzdelávacích osnov, aby aj deti mali jeho propagandou patrične vymyté mozgy. Udalosti z rokov 1938 a 1968 by mali byť mládeži predstavené s ohľadom na „správnu“ politickú interpretáciu ruskej invázie z rokov 2014 a 2022. Na školách by sa teda mala vyučovať taká interpretácia dejín, ktorá súčasné okolnosti prispôsobí tým historickým – aj keby s nimi nemali nič spoločné. Paralela sa musí nejako nájsť, to učitelia zrejme dostanú príkazom.
Pravdaže, dezinformačné weby majú byť vypnuté. O tom, čo je dezinfoweb a aký spôsob informovania je „nesprávny“, bude rozhodovať vláda, prípadne nejaké „ministerstvo pravdy“.
Podľa Naďovho kolegu Ľubomíra Galka by sme mali „hnať pred spravodlivosť“ nielen lídrov extrémistických spolkov, ale aj všetkých ich členov. „Raz, keď je niekto proruský extrémista a škodí našej vlasti, má čeliť spravodlivosti. Bez ohľadu na to, či je líder alebo radový člen,“ horlí Galko. „Chliev sa nedá vyčistiť vatovými tyčinkami. Chliev musíte vyhádzať vidlami. A my si už nemôžeme dovoliť spraviť také nedôslednosti, aké sa spravili v rokoch 2020 až 2023. Poriadok spravíme! Tvrdo, nekompromisne a už navždy!“ buráca Galko.
Galko tiež dodáva, že ani vypnutie dezinformačných webov nie je postačujúcim krokom. Tých, ktorí šírili alebo budú šíriť dezinformácie a hoaxy, treba „zavrieť do basy“.
Zvyšná časť opozície si za tieto extrémistické výroky dodnes nevypýtala vysvetlenie. Zradikalizované kruhy okolo Naďa a Demokratov v minulosti za proruských trolov označovali kadekoho – v zásade takto označujú polovicu krajiny.
Na Slovensku totiž stále žijú ľudia, ktorí nenaleteli propagande bývalého smeráka Naďa a nechcú svoju krajinu zaťahovať do cudzej vojny, ničiť si vlastnú ekonomiku na príkaz cudzích mocností a už vôbec nechcú krvácať v cudzích geopolitických konfliktoch.
Tento názor zastáva polovica krajiny a nie je to preto, že by boli proruskí. Naďovi a Galkovi to však stačí na to, aby človeka označili za proruského kolaboranta.
Je tu však aj iné riziko. Zatiaľ čo v prípade extrémizmu sú médiá a tretí sektor zvyčajne oprávnene precitlivené a upozorňujú na jeho riziká (niekedy až prehnane, čo je pri tejto téme pochopiteľné), v prípade strany Demokrati spočíva nebezpečenstvo v tom, že túto stranu médiá tolerujú, ospravedlňujú a nezriedka dokonca podporujú.