„Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuje pred sebou… keď sa ideš modliť, vojdi do svojej komôrky… Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu… A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti“ (Mt 6, 1 – 18).
Na aplauz dnes už nečakajú len speváci, hudobníci, herci či športovci na záver dobre odvedenej práce. Každý príspevok na sieti je nedočkavým čakateľom čím väčšieho počtu lajkov. Skutočný či virtuálny potlesk akoby garantoval kvalitu výkonu a najmä hodnotu autora príspevku.
Je to správne alebo klamné?
Biblia odpovedá množstvom chvál na adresu Boha i ľudí. Aj na Ježišovu adresu často zaznieva: zástupy žasli a oslavovali Boha za všetko, čo konal. A dokonca aj na adresu jeho skromnej matky: „Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval“ (Lk 11, 25).
Problém komplexne konfrontujú Ježišove slová o správnej almužne, pôste a modlitbe. Čo pre nás z nich vyplýva?
Obdiv každému dobre padne. Tak ako pri každej príjemnej veci, aj v tomto prípade však s jedlom rastie chuť. A s ňou sa to, čo malo slúžiť ako povzbudenie a vzpruha do ďalšej činnosti, čoskoro stáva samoúčelným cieľom.
Zrazu si ľahšie nájdem čas i chuť na niečo, za čo si vyslúžim uznanie, než na tichú prácu, ktorú si možno nikto nevšimne, hoci je oveľa dôležitejšia.
Vzápätí sa vynára istá dotknutosť na všetkých a na všetko, čo odhaľuje moje skutočné motívy.
Tak sa nestráca len vnútorná hodnota dobrého skutku, ale onedlho aj samotné skutky. Je to rýchla korózia, ktorá ničí modlitbu, prácu na sebe i službu druhým.
Ježiš tu ponúka jednoduché riešenie: konaj v skrytosti, nevystavuj sa riziku nákazy chválou a uznaním. Je to najlepší test skutočných motívov. A dobrý tréning v premáhaní svojich vrtošivých chutí.
Hodnotu skutku totiž do značnej miery ovplyvňuje úmysel, s ktorým ho konáme. Avšak pravý a nepravý úmysel sa neraz podobajú ako jednovaječné dvojčatá.
Tu nejde o boj či o výber medzi dobrom a zlom, čiernou a bielou. Je prirodzené, že vykonané dobro napĺňa dobrým pocitom a spokojnosťou aj svojho autora. No práve v tom sa skrýva kameň úrazu.
Ak uprednostňujem prácu či modlitbu, ktorá prináša uznanie, ak som pozornejší k tým, od ktorých môžem niečo potrebovať, ak zosmutniem, keď ma nepochvália alebo nepoďakujú – je to pozvánka konať v skrytosti.
Neutiahnuť sa do seba a do sebaľútosti, ale do komôrky modlitby a z nej živiť nenápadnú askézu i službu. Veľmi priamo a bez okrás sa postaviť pred otázku, prečo vlastne robím to, čo robím. A Otec, ktorý vidí aj v skrytosti, ma okrem iného odmení aj pravdivým sebapoznaním.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.