V celosvetovom porovnaní je kvalita života v Európe výnimočne vysoká. Konkurovať jej ako-tak dokážu len niektoré bohaté štáty, ako Austrália, Japonsko či Kanada. Mestá starého kontinentu už tradične obsadzujú najvyššie priečky rôznych novinových rebríčkov, ale aj serióznych analytických štúdií.
Hoci ich je mnoho, tie prestížne a naozaj používané možno zrátať na dvoch rukách. V niektorých sa na absolútny vrchol dostávajú holandské mestá, ako sú Haag či Eindhoven, v iných zase Kodaň, Viedeň či Zürich.
Rozdiely vytvára metodika – najmä to, ktorým faktorom prikladajú indexy najväčšiu váhu.
Analytická jednotka magazínu Economist napríklad pri hodnotení kvality života miest pripisuje najväčšiu váhu stabilite a bezpečnosti, ako aj kultúre a životnému prostrediu. Významnú rolu hrá aj úroveň infraštruktúry či zdravotnej starostlivosti.
Index lepšieho života (Better Life Index) z dielne OECD zase nemapuje konkrétne mestá, ale celé krajiny. Sleduje pritom o niečo pestrejšiu škálu faktorov – napríklad balans medzi prácou a osobným voľnom či subjektívny pohľad obyvateľov na vlastnú životnú úroveň. Na rozdiel od EIU venuje OECD väčšiu pozornosť aj príjmom, bohatstvu či dostupnosti bývania.
Index kvality života z dielne Numbea zase nazerá na kvalitu života v mestách omnoho viac cez ekonomickú prizmu – okrem úrovne bezpečnosti, zdravotníctva či životného prostredia hrajú kľúčovú rolu kúpna sila (čo si môžu obyvatelia mesta za tamojšiu mzdu dovoliť), náklady na život či pomer ceny bývania k výške príjmov.
Dobré mestá = drahé mestá
Práve bývanie a jeho dostupnosť sú medzi bežnými ľuďmi jednými zo základných determinantov toho, či sa v tom-ktorom meste dá normálne žiť. Zhrnuté do jednoduchej otázky – čo z toho, že je mesto na vrchole rebríčkov, ak je život v ňom extrémne drahý?
Už tradičným problémom mnohých Európanov sú totiž vysoké ceny nehnuteľností či nájmov, ktoré v niektorých regiónoch robia bývanie veľmi ťažko dostupným. Medzi kvalitou života a cenami nehnuteľností existuje zjavná súvislosť. Mestá, ktoré pravidelne dominujú medzinárodným rebríčkom, patria zároveň medzi najdrahšie realitné trhy starého kontinentu.
Lokalít, kde sa cena za štvorcový meter pri novostavbe hýbe vyše závratných osemtisíc eur (čo pri 70-metrovom byte robí viac než pol milióna), je v Európe mnoho. Vlaňajší výskum spoločnosti Deloitte (na dátach z roku 2024) ukazuje, že medzi ne patria Paríž, Mníchov, Luxemburg, Amsterdam či Londýn. A to neeviduje údaje zo švajčiarskych „ikon“, ako Zürich či Ženeva, nórskeho Osla alebo islandského Reykjavíku, pri ktorých sa dá predpokladať, že hranicu hravo prekonávajú.
Z pohľadu priemernej výšky nájmu sa mená na vrchole rebríčka opakujú. Skokanmi sú len Štokholm a Dublin, v ktorých dajú nájomníci za dvojizbový byt mesačne okolo 2 650 eur. Horšie sú na tom len Londýn a Ženeva, kde suma presahovala vlani v júli tritisíc eur.
Drahé nemusí znamenať nedostupné
Malý háčik však spočíva v tom, že hoci sa môže zdať cenovka za bývanie v spomenutých mestách horibilná, podobná premisa platí v mnohých prípadoch aj o tamojších mzdách. To potom mierne vyrovnáva skóre.
Práve preto sa pri porovnávaní drahoty jednotlivých miest zvyknú dávať miestne ceny (či už nehnuteľností, alebo aj širšieho spektra tovarov a služieb) do pomeru k miestnym mzdám.
Viaceré holandské a belgické mestá (Haag, Eindhoven, Rotterdam, Gent a ďalšie), ktoré dominujú rebríčku Numbeo, patria v prípade kúpnej sily aj pomeru cien nehnuteľností ku mzdám k najlepšie hodnoteným lokalitám. Zle na tom vôbec nie sú ani mestá ako Kodaň, Zürich či Ženeva – hlavne pri pohľade na index kúpnej sily.
Najmenej dostupné mestá paradoxne nie sú z tých najbohatších a najdrahších končín.
Mimoriadne zle sú na tom podľa databázy Numbeo okrem ruských a ukrajinských metropol najmä Split, Lisabon, Miláno, Tirana či Belehrad, kde nie sú v pomere ku mzdám drahé iba nehnuteľnosti, ale aj nájmy, tovary či služby. V druhom slede tam potom spomedzi väčších miest spadajú Bratislava, Porto, Solún či Atény.
Ak sa berie do úvahy iba dostupnosť bývania, na negatívny vrchol sa podľa prieskumu Deloitte dostávajú Amsterdam, Atény a Praha, kde na kúpu dvojizbového bytu treba našetriť aspoň 15 ročných platov.
Ďalšie štyri priečky potom patria slovenským mestám (Košice, Banská Bystrica, Bratislava) a českému Brnu.
Záleží na tom, kto chce bývať
Hoci výskumy a štatistiky dokážu relatívne objektívne opísať mestá s vysokým potenciálom pre vedenie života v blahobyte, bolo by chybou spraviť z nich modlu.
Rebríčky sa nedajú aplikovať naprieč individuálnymi prípadmi. Do procesu výberu vhodného miesta na spokojný život vstupuje hromada ďalších faktorov – napríklad to, kto si túto otázku kladie.
Niektoré mestá totiž budú viac vyhovovať jednotlivcom na vrchole pracovnej kariéry, ďalšie digitálnym nomádom a iné zasa rodine s viacerými deťmi. Do hry potom vstupujú sociálne mechanizmy v jednotlivých štátoch, miera podpory rodín či flexibilita pracovného trhu.
Dôležitým faktorom môže byť aj geografická poloha miest. Bratislava či Štetín profitujú z blízkosti metropol, ako sú Viedeň či Berlín. Ak ľuďom neprekáža dlhšia cesta do práce alebo nemusia sedieť v kancelárii každý deň, bývanie vo východoeurópskych mestách, kde sú najmä služby či gastronómia stále výrazne lacnejšie, so západoeurópskym platom môže byť naozaj atraktívnou kombináciou.