Novinárka denníka Sme Zuzana Kovačič Hanzelová sa stala terčom verbálnych útokov Daniela Bombica, ktorý o nej minimálne od roku 2021 šíril rôzne nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia. V roku 2026 Bombica neprávoplatne odsúdil Špecializovaný trestný súd za extrémistickú trestnú činnosť.
Bombic, známy aj ako Danny Kollár, v prípade novinárky podľa súdneho uznesenia na sociálnych sieťach zverejňoval informácie o tom, že Zuzana Kovačič Hanzelová „je neplodná Sorošova šľ*pka po troch potratoch, rozbíjačka manželstiev, sex-karieristka, jej manžel Michal Kovačič je homosexuál“, pričom sám ako autor vedel, že tieto výroky sú nepravdivé.
Novinárka pre dané výroky podala na Bombica trestné oznámenie, ktorému dal právoplatnú koncovku Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu Petra Šamka a sudkýň Zuzany Molnárovej a Anny Přikrylovej.
Mediálna dezinterpretácia súdneho rozhodnutia
Súd rozhodol, že v danom prípade nejde o prečin ohovárania, z ktorého bol Bombic obvinený. Senát krajského súdu zamietol sťažnosť prokurátora proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava I, ktorým mestský súd odmietol obvinenie v trestnej rovine a vec odkázal na prerokovanie v priestupkovom konaní.
Médiá začali celú vec dezinterpretovať v rovine, že „súdom neprekážajú klamstvá ani urážky“. Týmto textom sa novinárke denníka Sme za súdne rozhodnutie ospravedlnil jej šéfredaktor Roman Krpelan. Denník N zverejnil článok s názvom „Nespravodlivosť voči Zuzane Kovačič Hanzelovej“, v ktorom Monika Tódová laicky rozoberá obsah súdneho rozhodnutia.
Kovačič Hanzelová označila rozhodnutie krajského súdu za „zlú správu pre Slovensko“, no sama nevedela uviesť konkrétne prípady toho, ako vážne a konkrétne ju nepravdivé tvrdenia Bombica poškodili.
Sama tvrdí, že vo svojom pracovnom alebo súkromnom okolí nevnímala negatívne zmeny, no najmä elektronicky jej prichádzali neželané správy s nenávistným obsahom. Novinárka k rozhodnutiu dodala, že „takéto absurdné rozhodnutia súdov povzbudia ľudí na takéto konanie“.
Obe médiá aj Hanzelová však zabudli čitateľovi dodať podstatnú vec – v danom prípade zlyhal najmä prokurátor, ktorý nevedel správne vymedziť skutok v trestnom konaní tak, aby bol trestným činom. Podstatná bola najmä časť, pri ktorej prokurátor nevedel definovať ujmu novinárky pri výrokoch Bombica v takej miere, aby ju bolo možné vnímať v trestnoprávnej rovine.
Trestný čin ohovárania v zmysle Trestného zákona totiž vyžaduje oznámenie nepravdivých údajov o osobe, ktoré sú spôsobilé značnou mierou ohroziť jej vážnosť či poškodiť jej vzťahy a pracovné prostredie. To nebolo u novinárky preukázané.
Na túto skutočnosť upozornil sudca Peter Šamko, pričom v tomto smere hovorí o „mediálnej dezinterpretácii v určitej miere“ a menovite spomína článok novinárky Tódovej.
Prokurátor nevedel opísať konkrétne skutočnosti
Podstata súdneho rozhodnutia je v rozlíšení medzi nepravdivým a urážlivým výrokom na jednej strane a trestným činom ohovárania na strane druhej, pri ktorom musí byť prítomné aj výrazné zhoršenie postavenia dotknutej osoby.
V prípade Kovačič Hanzelovej síce prokurátor podrobne opísal, aké výroky boli zverejnené, kde boli zverejnené a že boli nepravdivé, ale nedokázal konkrétne skutkovo opísať druhú nevyhnutnú časť trestného činu – ako presne mali tieto výroky značnou mierou ohroziť poškodenú.
Súd prokurátorovi vytkol, že v skutkovej vete obvinenia použil iba všeobecnú formuláciu, podľa ktorej mali nepravdivé tvrdenia potenciál zasiahnuť do dôstojnosti novinárky, narušiť jej vážnosť či dôveryhodnosť a spôsobiť ujmu v pracovných alebo súkromných vzťahoch. Podľa súdu to však bola iba parafráza zákonných znakov, nie opis konkrétneho skutku.
Keďže prokurátor neuviedol žiadne okolnosti, teda v čom konkrétne sa mala táto hrozba prejaviť, nebolo možné hovoriť o ohováraní v trestnoprávnej rovine.
Prokurátor neargumentoval hrozbou straty zamestnania, straty čitateľov, sponzorov, rozvratu partnerského vzťahu, vážneho morálneho odsúdenia verejnosťou alebo iného konkrétneho následku či reálnej hrozby.
Ani Hanzelová nevedela uviesť podstatné zhoršenie života
V tomto smere sa vyjadrila aj poškodená novinárka, ktorá podľa rozhodnutia vypovedala, že ju zamestnávateľ nepreradil, neukončil s ňou spoluprácu, platil jej advokáta a k narušeniu rodinných vzťahov nedošlo.
Hanzelová iba poukázala na zvýšený počet nenávistných správ a vysokú sledovanosť Bombicových videí. Zároveň však odmietla odpovedať, či pre výroky obvineného vyhľadala odbornú pomoc.
Súd preto konštatoval, že tvrdenie o podstatnej ujme v pracovných a súkromných vzťahoch bolo nielen nekonkrétne, ale nemalo oporu ani vo vykonaných dôkazoch, ani v aplikačnej praxi súdov.
Novinárka svojou výpoveďou podľa súdu potvrdila, že Bombicove klamstvá nemali žiadnu spôsobilosť značnou mierou ju ohroziť.
Súd nemá pomáhať prokurátorovi dokazovať vinu
Prokurátor argumentoval, že ohováranie je ohrozovací trestný čin, teda nie je potrebné dokazovať, že negatívny následok skutočne nastal. S tým sa krajský súd v zásade stotožnil, no dodal, že ani pri ohrozovacom trestnom čine nemožno rezignovať na konkrétny opis toho, aké ohrozenie údajne vzniklo a prečo bolo významné z hľadiska trestného posúdenia.
Pri rezignácii prokurátora opísať reálny vznik ujmy krajský súd konštatoval, že súd nie je pomocníkom prokurátora, ktorý mu má či môže doplniť dokazovanie, respektíve skutok, ktorý sa kladie obvinenému za vinu, tak aby mu mohol vyhovieť.
Keďže prokurátor nedokázal zrozumiteľne a konkrétne opísať v skutkovej vete, ako a čím vlastne mali Bombicove výroky značnou mierou ohroziť postavenie Kovačič Hanzelovej, neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu ohovárania, ktorý sa Bombicovi kládol za vinu.
Súd, naopak, konštatoval, že vážnosť novinárky denníka Sme nebola žiadnym zásadným spôsobom v spoločnosti narušená, minimálne to nevedeli preukázať ani ona, ani prokurátor.
Výroky je potrebné riešiť právne, no nie v trestnej rovine
Krajský súd tak v danom prípade nepovedal, že výroky obvineného by nemali byť riešené právnou cestou – išlo o nepravdivé a do osobnostných práv zasahujúce vyjadrenia. Nie však v takej intenzite, aby ich bolo potrebné riešiť v trestnom konaní, ktoré má byť využité až ako krajný prostriedok štátu.
Skutok bol podľa súdu napísaný tak, že zachytával, „čo bolo povedané“, ale nie to, „prečo to napĺňa všetky znaky trestného činu ohovárania“.
Celá vec preto bola posunutá do priestupkovej roviny a Kovačič Hanzelová sa môže svojich práv domáhať v civilnej rovine prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti.
Neplatí tak mediálne prezentovaný naratív, že súdy rezignovali na ochranu práv osôb pred klamstvami v mediálnom priestore a nechávajú voľné ruky agresorom pri šírení nenávisti – to nie je nikým konštatované.
Súdy jednoducho poukázali na neschopnosť prokurátora konkrétne vymedziť skutok a neschopnosť novinárky formulovať dostatočnú ujmu na vedenie trestného konania.
Zvyšok je už iba klasická mediálna snaha dezinterpretovať súdne rozhodnutia, s ktorými nesúhlasia na základe pocitov a bez odborných argumentov.