1. Na úteku pred pravdou
Na vilniuskom samite NATO chvíľu hrozilo, že sa skončí otvorenou roztržkou medzi Ukrajinou a Západom. Ukrajinu nahnevalo, že NATO ju využíva na boj s Ruskom, no odmieta jej garantovať členstvo v klube. Prezident Zelenskyj pohrozil spojencom, že nakoniec nepríde na samit, ak neuvidí jasné záväzky o vstupe Ukrajiny do Aliancie.
Ukrajina cítila (asi správne), že má poslednú šancu dotlačiť Alianciu do zásadných rozhodnutí. Nie do rečí o „perspektívnom mieste Ukrajiny v NATO“. Tie počúva od roku 2008. Do rozhodnutí.
Tie neprišli. NATO zaradilo neutrál. Zopakovalo staré tekuté prísľuby, ale rozhodnutie o vstupe Ukrajiny do Aliancie nebolo témou dňa.
Zdržanlivý postoj Aliancie je pochopiteľný a správny. Rozhodnutie o členstve Ukrajiny v NATO – hoci len podmienečné – by mohlo viesť k svetovej vojne. A do tohto rizika sa Západ nerozbehne.
Zhodli sa na tom západoeurópski členovia NATO so Spojenými štátmi. A zhodli sa na tom aj americkí progresívci s republikánmi. NATO nemôže otvoriť dvere niekomu, kto je vo vojne s jadrovou veľmocou. Treba si počkať na koniec vojny. A na mierové dohody s Ruskom.
Samit NATO 2023 bol studenou sprchou pre Ukrajinu. Zároveň schladil aj naivných aktivistov, ktorí volali po politike tvrdej línie. A po rozhodnutí o budúcom členstve Ukrajiny v Aliancii.
Nad siláckymi rečami a nad bojovým pózovaním jastrabov zvíťazil realistický prístup. Čo je dobré.
Presnejšie: je to lepšie ako hazard so vstupom Ukrajiny do NATO.
Na druhej strane, z pohľadu Ukrajiny sa samit skončil veľmi zle. Absurdne zle.
Ukrajina sa dozvedela, že nemôže rátať s prijatím do EÚ a NATO, lebo je vo vojne. A zároveň sa dozvedela, že Západ jej bude ďalej vo veľkom dodávať zbrane, aby pokračovala vo vojne.
Popritom kdesi vzadu blikajú prísľuby, že raz, niekedy po vojne a po mierových dohodách s Ruskom, by Ukrajina mohla pokračovať v integračných snahách. No ešte predtým by mala prevziať zásielku nových zbraní…
Asi netreba dodávať, že Ukrajina uviazla v pasci.
Východiská z tejto pasce sú dve. Buď veľká vojenská porážka Ruska – s dobytím Krymu aj Donbasu ukrajinskou armádou. Alebo mierové dohody s Ruskom, ktoré by znamenali rozdelenie Ukrajiny a stratu území s miliónovými ruskými menšinami.
Prvá možnosť je nereálna. Druhá je potupná.
Jadro problému je v tom, že Spojené štáty s Britániou nehľadajú východiská pre Ukrajinu. Ani pre Európu. Hľadajú východiská pre Spojené štáty a Britániu. Tlačia na stupňovanie bojov. Bez ohľadu na straty Ukrajiny a bez ohľadu na chabé výsledky. Cieľom je oslabovať Rusko v opotrebovávacej vojne. Aj za cenu zničenia Ukrajiny a energetickej hladovky EÚ.
Táto cynická politika Západu je v konečnom dôsledku protiukrajinská. Boj má predsa zmysel len vtedy, ak pri prijateľných stratách vedie k výsledkom. Ak je to naopak, treba rokovať o prímerí a dohodách.
Ukrajincom by prospelo, ak by im aspoň niekto zo slobodného „kolektívneho Západu“ povedal pravdu: nie, nerátajte s členstvom v EÚ ani v NATO; sú to len sľuby, ktoré vás majú udržať vo vojne s Ruskom; v tej vojne s Ruskom, do ktorej sa západným krajinám nechce – a preto na to používajú ukrajinské ruky…
Samozrejme, veľká časť ukrajinských elít si to uvedomuje. Len už nemá na výber. Zašlo to priďaleko. Aj s agresivitou Ruska, aj so zbrojením Západu. Ukrajinské vedenie, odkázané na západné peniaze a západné zbrane, už nedokáže robiť svojprávnu politiku (kto platí, ten velí).
Môže len dúfať, že Rusko a Západ nestratia zvyšky zábran. A v konflikte o Krym a Ukrajinu nepôjdu nadoraz.
2. Slovenský problém
Samit NATO mal riešiť aj jeden naliehavý slovenský problém – deravú protivzdušnú obranu. Slovensko odovzdalo Ukrajine aj svoj raketový štít S-300, aj bojové lietadlá. A náhradu nemá. Sľubované Patrioty chránili Slovensko len krátko. Dnes už nie je na slovenskom území ani jedna batéria Patriotov. Spojenci sa s nimi jeden po druhom vytratili.
Prezidentka Čaputová avizovala, že o tom bude hovoriť na samite.
Výsledky sú, žiaľ, skromné. V záveroch samitu NATO je len hmlistá zmienka o tom, že spojenci budú pracovať na „pripravenosti“ spoločnej protivzdušnej obrany so zameraním na východné krídlo NATO. Má ísť o rotačný systém, ktorý vraj už nebude musieť vybavovať Slovensko, ale európske velenie NATO.
Aliancia však neposkytne záväzný systém, ale iba „pripravenosť“ posilniť východnú hranicu NATO. Španielsko oznámilo, že pošle na Slovensko 700 vojakov. Zatiaľ nie je známe, či prídu aj so systémom protivzdušnej obrany NASAMS (o ktorý majú záujem aj iní spojenci).
Slovensko je aj po samite zhruba tam, kde bolo pred ním. „Vydržte na linke, prvý voľný operátor sa vám bude venovať“.
No. Tak čakajme. Po tom, čo vláda odovzdala obranné systémy Ukrajine – a zabudla zabezpečiť náhradu – nám nič iné neostáva.
Na skutočné, zmluvne dohodnuté riešenia bol čas len minulý rok. Vtedy, keď Američania naliehali na slovenskú vládu, aby odovzdala systém S-300 Ukrajine. Vtedy bol čas žiadať garancie.
Po tom, čo sme úlohu bleskovo a obetavo vykonali, už naše požiadavky nemusia spojencov priveľmi zaujímať. Ak budú chcieť, pomôžu. Nakrátko. Ak nebudú chcieť, poradia nám, aby sme si obranu štátu zabezpečili sami. Nie na úkor iných.
3. Dvihnutý prst NBS
Slovensko naráža aj na ďalší vážny problém. Prestalo ekonomicky dobiehať krajiny EÚ. V kúpnej sile sa dokonca prepadávame na najnižšie poschodia v Únii (až za Rumunsko či Chorvátsko). Potvrdzuje to aj nová analýza Národnej banky Slovenska. Varuje, že ide o dlhodobý trend a ak Slovensko nič nepodnikne, zaostávanie sa bude ešte viac prehlbovať.
Za chabou kúpnou silou Slovákov je súbeh dvoch faktorov: vysokého rastu cien (hlavne nehnuteľností) a nízkeho rastu príjmov. Pomerne rýchle dobiehanie krajín EÚ podľa NBS zastavila finančná kríza z roku 2008. A následne nás dorazila pandémia a vojna v Európe.
Spolu so Slovenskom postupne uviazli takmer všetky nové členské krajiny EÚ. Zjavne ide o problém východu Európy. A do istej miery aj o problém EÚ.
Do Únie aj do eurozóny sme predsa vstupovali v nádeji, že budeme ekonomicky dobiehať silnejšie štáty. Ak spolu so susedmi čoraz viac zaostávame, niečo nie je v poriadku. Niečo veľmi vážne.
NBS za týmto voľným pádom vidí nedostatok reforiem, hlavne vo vzdelávaní a inováciách. Do istej miery to sedí. Treba však dodať, že je to len časť problému.
Tou druhou časťou je niečo, čo by sme mohli nazvať nespravodlivá distribúcia bohatstva. Viacerí ekonómovia upozornili, že nadnárodné korporácie, ktoré ovládli východné ekonomiky, z nich vyťahujú desiatky miliárd eur. Formou dividend, finančných transferov alebo kreatívneho zdaňovania mimo krajiny, v ktorej vyprodukovali zisk…
Francúzsky ekonóm Thomas Piketty tvrdí, že západné korporácie vyťahujú z periférnych ekonomík viac peňazí, ako sa do nich vracia formou tučných eurofondov. Táto nerovnováha potom vedie ku koncentrácii bohatstva v silných ekonomikách. A k úpadku tých slabších.
Jedným z riešení by mohla byť podpora domácich podnikateľov. Tí by mali tvoriť kostru národnej ekonomiky. Druhým riešením by mohlo byť spravodlivejšie zdaňovanie nadnárodných korporácií. Časť ziskov by mali zdaňovať tam, kde ich reálne vyprodukujú, nie v zahraničných daňových sídlach (ako to robí napríklad Facebook a ďalšie technologické firmy s daňovou adresou v Holandsku).
Namiesto náplastí v podobe eurofondov by sa nám zišli reformy v distribúcii bohatstva. Tie by sa mali vykonať na úrovni EÚ. Ak ju k tomu bude mať kto dotlačiť (Holanďania to určite nebudú).
Potom, keď na východe ostane viac peňazí, môžeme časť z nich investovať do vzdelávania, vedy a inovácií – ako nám to múdro radí NBS a premiér Ódor.
4. Nešťastník Šimko
V prehľade ešte venujeme pár viet ministrovi Šimkovi a jeho konfliktu s vedením polície. Spor je výbornou ukážkou, aké dôležité je vedieť čítať s porozumením. Alebo aké dôležité je vedieť sa zastať vlastných slov.
O zdvihnuté obočie policajného prezidenta Hamrana sa postaral Ivan Šimko v pôvodne nevinnom facebookovom statuse o kontrole polície. Šimko trochu provokoval tábor Obyčajných. Napísal, že polícia ani iné ozbrojené sily nesmú mať voľné ruky. Musia byť pod kontrolou politiky.
Keďže Šimko je babrák, napísal to nepresvedčivo a nešikovne. Ale v princípe správne. Áno, v normálnych štátoch musia byť silové zložky – ľudia so zbraňami a putami – pod civilnou kontrolou, respektíve pod kontrolou verejnej moci. A verejnú moc reprezentuje politika. Povedzme na úrovni ministra vnútra (obrany) a vlády.
Polícia ani armáda nesmú stáť nad zákonom, nad vládou a nad zástupcami spoločnosti. Inak sa to môže zvrhnúť do niečoho, čomu hovoríme junta alebo policajný štát. Alebo do divokého policajného režimu, ktorý do roku 2018 reprezentoval Tibor Gašpar a oligarchovia v jeho pozadí. V tom minister vnútra Šimko písal o samozrejmostiach.
Zabudol však domyslieť následky. Úroveň slovenskej verejnej debaty o policajnej moci neurčujú intelektuáli, ale – Igor Matovič. A keď raz Matovič povie, že dobrá polícia musí mať voľné ruky pri zatváraní zlej mafie a zlých poslancov, tak ho neprekričí takmer nikto.
A už vôbec nie také politické nemehlo ako Ivan Šimko.
Ten dnes namiesto vysvetlenia svojich slov uteká a vyhýbavo opakuje, že „išlo o súkromnú literárnu činnosť“.
Iste, iste… Literárnu činnosť. Súkromnú. Na Facebooku.
Mimochodom, je možné, že za hnevom policajného prezidenta Hamrana nie sú statusy Šimka, ale niečo celkom iné. Napríklad to, že nový minister vnútra si rozumie viac so svojou prispatou facebookovou bublinou ako s políciou.