Zmes nostalgie, smútku, rezignácie, osudovosti, mystiky, ale aj nemennosti toho, čo vám sudičky dali do vienka. To všetko spája dielo oboch severských tvorcov viac, ako by možno chceli.
Vo filme Na ceste s mamou sa stretávame s Jónom Jonssonom (Þröstur Leó Gunnarsson), mládencom postaršieho veku, ktorý stále žije so svojou matkou (Kristbjörg Kjeld) v odľahlej chate na západných islandských fjordoch. Jon strávil posledných 30 rokov starostlivosťou o svoju panovačnú mamu.
Svoj vlastný život nemal. Nevybojoval si ho. Aj teraz sedia bok po boku a pletú svetre, ktoré predávajú susedskému družstvu. Pritom počúvajú podivné kazety s predpoveďami počasia. A ako pomaličky pracujú, ich pradienka vlny sa prepletajú.
Je to len jemná, režisérska pripomienka toho, ako neoddeliteľne sa ich životy zaplietli a ako patria k sebe.
Teraz však mama syna zaskočí. Plánuje zomrieť a tak prinúti svojho syna, aby sľúbil, že ju vezme späť do vzdialenej dediny, kde sa narodila a kde bude mať pohreb. Ale nežiada iba toto! Chce byť vyfotografovaná pri Gullfoss, prekrásnych, obrovských vodopádoch.
Poslušný syn nemá ani po skone mamy slobodnú vôľu. Oblečie mŕtvolu mamy, nešikovne jej namaľuje tvár. Posadí si ju do zadnej časti polorozpadnutého Forda Cortina a vydajú sa spolu na južné pobrežie. Potulujú sa krajinou a prázdna scenéria sa stáva rovnako pustou ako sú charaktery ľudí, ktorých na púti stretnú.
Nehostinný terén a zhoršujúce sa počasie odrážajú Jonov rastúci pocit bezútešnosti. Kúsok po kúsku sa začína objavovať aj pravda o jeho úplne premárnenom živote.
Režisér Oddsson ju ešte viac zdôrazňuje tým, že sa rozhodol sprostredkovať pocit priestrannosti Islandu natáčaním na širokouhlom formáte. No použil len čiernobiely film.
Oddsson ale pripravil každú jednu scénu filmu so skoro divadelnou starostlivosťou. Keď sa auto s podivnými pútnikmi pokazí uprostred územia nikoho, náhle sa objaví odnikadiaľ turista, čo podá pomocnú ruku.
Keď sa obaja cudzinci ponoria pod kapotu, aby auto opravili zrazu, nečakane zdieľajú intímnosti o svojej existencii.
Jon v islandčine, cudzinec vo francúzštine. Turista rozpráva, ako mu chôdza pomáha prijať blížiacu sa smrť. Aj predtým skoro nemý Jon sa okázalo otvára, aby odhalil svoje frustrácie, nádeje aj sny.
Ani jeden z nich nerozumie ani slovko toho, čo vraví druhý. No rozhovor je zosynchronizovaný ako duet vo Wagnerovej opere.
Zvláštnosťou tejto severskej road movie je aj fakt, že mŕtvola mamy nie je v rakve. Strnulo sedí na zadnom sedadle auta a navyše, mŕtva žena môže (či skôr musí) stále rozprávať.
Je to matka, ktorá hovorí Jónovi, kedy má odbočiť doľava. A kedy opäť doprava. Je to „večne živá“ mama, čo ho naďalej otravuje. Presne tak, ako to stále robila, aj keď ešte žila.
No ako sa ukáže, Jon je na vlastnej výprave. Jeho prvým (zlo)činom neposlušnosti je ignorovať príkaz svojej matky odbočiť doľava. Namiesto toho ide správne, aby zistil, čo sa stalo s Bergdís, jeho stratenou láskou.
Pre diváka je tento film čistou, vysoko umeleckou radosťou, ktorá má občas obrazovú silu a presvedčivosť I.Bergmana a rozpustilosť F. Felliniho. Diváci môžu mať z tohto filmu aj zmiešané pocity. Keďže nevedia, či ho majú brať vážne, alebo len ako zlý sen, či metaforické spodobnenie.
Osobne ale nemám pochýb, že tak ako zo snímok fínskeho, kultového tvorcu Akiho Kaurismäkiho sa z neho stane kultový film. Téma rodiča, ktorý drží pripútané svoje dieťa a odopiera mu slobodný život, môže totiž naplno zarezonovať v mnohých mladších, ale aj podstatne starších divákoch.