Pred 20 rokmi uviedol Al Gore film Nepríjemná pravda (An Inconvenient Truth), ktorý vyniesol tému klimatickej zmeny do centra svetovej pozornosti. Dramatické zábery a pochmúrne varovania premenili dovtedy okrajovú tému na celosvetovú krízu na titulných stranách, ovplyvnili lídrov bohatých krajín aj globálnu elitu a inšpirovali celú generáciu aktivistov.
Dvadsať rokov odstupu nám umožňuje hodnotiť nielen vplyv filmu, ale aj jeho presnosť. Mnohé z Gorových najhrozivejších predpovedí sa totiž nenaplnili a politické opatrenia, ktoré pomohol naštartovať, sa ukázali ako zásadne chybné.
Vzostup či ústup klimatických katastrof?
Základným posolstvom filmu bolo tvrdenie, že klimatická zmena spôsobuje čoraz ničivejšie katastrofy – povodne, suchá, búrky či požiare.
Realita posledného storočia však ukazuje iný obraz. Hoci sa svetová populácia štvornásobne zvýšila, počet obetí klimatických katastrof dramaticky klesol. V 20. rokoch 20. storočia zomieralo na takéto udalosti v priemere takmer pol milióna ľudí ročne. Dnes je to menej ako 10-tisíc, čo predstavuje pokles o viac ako 97 percent.
Vďaka bohatším a technologicky vyspelejším spoločnostiam sme oveľa lepšie pripravení a chránení, čo naznačuje, že prispôsobenie sa a pripravenosť fungujú oveľa lepšie ako šírenie paniky.
Vo filme sa objavilo aj tvrdenie, že zmena klímy prinesie častejšie a ničivejšie hurikány. Plagát k filmu to ilustroval doslova – bol na ňom hurikán stúpajúci z továrenského komína. Globálne štatistiky však hovoria niečo iné. Od roku 1980, keď sme začali využívať presné satelitné merania, frekvencia hurikánov aj ich priemerná intenzita mierne klesli.
Rovnaký trend vidíme pri požiaroch. Podľa NASA sa celosvetová plocha zasiahnutá požiarmi za posledných 25 rokov zmenšila o viac než 25 percent. Hoci v USA v posledných rokoch vznikli rozsiahle požiare, ich rozsah súvisí najmä so zlým hospodárením v lesoch. Obdobie Dust Bowl v 30. rokoch minulého storočia [rozsiahla ekologická a poľnohospodárska katastrofa v USA a Kanade, pozn. red.] bolo päťkrát horšie. Na všetkých ostatných kontinentoch počet požiarov klesá.
Film preslávil aj ľadového medveďa ako symbol blížiaceho sa ekologického kolapsu a naznačoval, že tieto zvieratá hynú v dôsledku topiaceho sa ľadu. V skutočnosti sa ich populácia od 60. rokov 20. storočia viac ako zdvojnásobila – z približne 12-tisíc na viac než 26-tisíc jedincov. Hlavnou hrozbou bol lov, nie klimatická zmena. Po 20 rokoch je zrejmé, že Gorove tvrdenia sa nepotvrdili.
Platíme dvakrát
Jeho výzva na rázne konanie zároveň viedla k nákladným opatreniam na znižovanie emisií. Napriek tomu spotreba fosílnych palív stále rastie, pretože lacná a spoľahlivá energia je základom hospodárskeho rozvoja. Globálne emisie takmer každý rok od roku 2006 dosahujú nové rekordy.
Od skutočnej zelenej transformácie sme stále veľmi ďaleko. V roku 2006 pochádzalo podľa Medzinárodnej agentúry pre energetiku 82,6 percenta celkovej svetovej energie (nie iba elektriny) z fosílnych palív. V roku 2023 to bolo 81,1 percenta. Ak by tento trend pokračoval rovnakým tempom, trvalo by viac ako šesť storočí, kým by sme sa dostali na nulu.
Al Gore pritom vo filme jednoznačne tvrdil, že riešenia máme na dosah ruky. Podľa neho stačilo jediné – aby bohaté krajiny našli politickú vôľu a začali konať rýchlo a rozhodne.
Hoci solárne panely a veterné turbíny odvtedy výrazne zlacneli, stále trpia zásadným nedostatkom: fungujú len vtedy, keď svieti slnko alebo fúka vietor. Moderná spoločnosť však potrebuje stabilné dodávky elektriny nepretržite. Preto sú nevyhnutné obrovské záložné zdroje, ktorými sú väčšinou opäť len klasické elektrárne na fosílne palivá.
Mnohí veria, že situáciu zachránia batérie, no pravda je taká, že záložné batérie takmer nikde na svete nedokážu udržať sieť v chode dlhšie než niekoľko desiatok minút.
Výsledkom je, že platíme dvakrát: raz za obnoviteľné zdroje a druhýkrát za spoľahlivú záložnú infraštruktúru. Film svojím zjednodušeným a optimistickým pohľadom tieto technické aj ekonomické limity úplne prehliadol.
Svet zbohatne napriek klimatickej zmene
Klimatické politiky od roku 2006 stáli svet už viac než 16 biliónov dolárov. V USA pritom cez špeciálny zákon naliali stovky miliárd do zelených technológií. Napriek týmto obrovským investíciám emisie stále rastú, pretože snahy bohatých krajín ignorujú základnú skutočnosť: rozvojové štáty potrebujú lacnú a spoľahlivú energiu, ak chcú znižovať chudobu.
Bohaté štáty navyše do konca tohto storočia vyprodukujú už len 13 percent zo všetkých svetových emisií. O zvyšok sa postarajú rastúci giganti ako Čína, India a štáty Afriky. Aj keby všetky bohaté krajiny dosiahli uhlíkovú neutralitu do polovice storočia, podľa modelov OSN by to do roku 2100 znížilo globálne otepľovanie o menej ako 0,1 stupňa Celzia.
Gorove katastrofické predpovede sa ukázali ako prehnané. Klimatická zmena je reálny problém, no najlepšie dostupné odhady hovoria, že do roku 2100 môže znížiť globálny HDP len o dve až tri percentá.
Na lepší kontext: OSN predpokladá, že priemerný človek bude na konci storočia o 450 percent bohatší než dnes. S dôsledkami klimatickej zmeny to bude „len“ o 435 percent. Svet bude výrazne bohatší – len o niečo menej, než by mohol byť.
Lepší hnací motor než panika
Kritici filmu hovoria, že sa príliš sústredil na znižovanie emisií a málo na praktické riešenia. Potrebujeme staviť na inovácie. Výskum a vývoj zelených technológií – lepšie batérie, pokročilé jadro, fúzia – môžu dramaticky zlacniť čistú energiu a urobiť ju konkurencieschopnou voči fosílnym palivám.
Adaptácia pritom zachraňuje životy lacno a efektívne: protipovodňové bariéry, odolnejšie plodiny, včasné varovné systémy. A hospodársky rozvoj vyťahuje miliardy ľudí z chudoby, čím zvyšuje ich odolnosť voči akýmkoľvek rizikám.
Dvadsať rokov po Nepríjemnej pravde je zrejmé, že panika nikdy nebola dobrým poradcom. Ak sa sústredíme na riešenia s najvyšším efektom za najnižšie náklady – inovácie, adaptáciu a rozvoj –, ušetríme bilióny dolárov a zároveň urobíme omnoho viac pre ľudí aj pre klímu.