Prezidenti USA a Iránu Donald Trump a Masúd Pezeškiján v noci na štvrtok podpísali dlho očakávané memorandum o porozumení, ktoré má byť základom pre prímerie a pokračujúce rokovania. Tie majú vyústiť do novej komplexnej mierovej dohody, ktorá je však zatiaľ hudbou budúcnosti.
Teherán v konečnom dôsledku vyšiel z vojny ako víťaz, keďže naplnil väčšinu svojich požiadaviek – prímerie na všetkých frontoch sa totiž podľa znenia dohody vzťahuje aj na Libanon. Okrem toho si islamská republika zachová svoj balistický program, možnosť vyberania mýta v Hormuzskom prielive je stále v hre a prípadné zriedenie obohateného uránu bude postupné a v gescii Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE).
Americko-izraelské ciele, ako sú zmena režimu, likvidácia jadrového programu, zničenie balistických odpaľovacích zariadení a oslabenie militantných skupín napojených na Revolučné gardy, sa na porovnanie nesplnili – ani jeden z nich.
V teokratickej vláde sa po zavraždení najvyššieho vodcu Alího Chameneího prevážili misky váh od islamských učencov k vojakom a gardistom, čím sa zovretie režimu ešte pritvrdilo. Trump na okraj stretnutia G7 priznal, že Teherán balistické strely potrebuje, pretože ich majú všetci jeho susedia a bolo by to „nespravodlivé“.
Jeden z reportérov šéfovi Bieleho domu pripomenul jeho vlastné slová z minulosti: „Múdry muž raz povedal, že Irán nikdy nevyhral vojnu, ale neprehral žiadne vyjednávanie.“ „Kto to povedal?“ opýtal sa Trump redaktora Fox News Petra Doocyho. „Donald Trump,“ odpovedal novinár.
Prezident nepriamo priznal aj fakt, že Spojené štáty plánujú uvoľniť či rovno investovať 300 miliárd dolárov do iránskej infraštruktúry. „Neplánujeme im poslať peniaze. Teda len ak budú robiť veci správne,“ vyhlásil v rezorte Évian-les-Bains v stredu večer. Zo zverejneného textu tiež vyplýva, že americký rezort financií neuvalí žiadne nové sankcie a z pôvodných bude udeľovať výnimky až do uzavretia mierovej dohody.
„Len necelých 15 týždňov predtým bol prezident Trump na vrchole svojho veľkohubého vyhlasovania o tom, ako sa skončí vojna s Iránom,“ poznamenal analytik denníka New York Times David Sanger s pripomenutím Trumpovho statusu na sociálnej sieti Truth Social: „S Iránom nebude žiadna dohoda, okrem bezpodmienečnej kapitulácie.“
Vanceova padajúca hviezda
Len deň predtým označil viceprezident JD Vance tvrdenia o finančnej injekcii za „propagandu hardlinerov z Revolučných gárd“. Technicky je to presné, spomínaných 300 miliárd dolárov má do iránskej centrálnej banky prísť z investičného fondu, do ktorého budú prispievať najmä súkromné korporácie.
Používatelia sociálnych sietí si však investičný fond vysvetlili ako „americké peniaze pre Irán“ a navrhovanú dohodu otvorene porovnávajú s rámcom JCPOA, ktorý v roku 2015 presadil Barack Obama za výdatnej účasti Nemecka, Francúzska a Británie.
Popularita druhého muža Bieleho domu tak ďalej klesá, čo si uvedomujú aj v samotnej administratíve. Kým vlani v lete bol Vance takmer bezpochyby považovaný za Trumpovho následníka, začiatkom tohto roka prezident túto otázku odmietol zodpovedať.
No kým sa mladšia generácia nacionalistov postupne odkláňa od celej Republikánskej strany, Vanceovo postavenie môže ohroziť zmena nálad v Bielom dome. Aj v rámci posledných verejných rokovaní, ktoré viedol, sa ukázalo, že ani ako odporca vojny nebol schopný dohodnúť sa s Iráncami.
Okrem Vancea od počiatku Trumpovej druhej vlády prichádzal do úvahy aj minister zahraničia, predseda Rady pre národnú bezpečnosť (NSC), riaditeľ programu USAID a styčný úradník s vládou Venezuely Marco Rubio. Jeho kumulácia funkcií je rozhodne prejavom nakláňania váh moci na svoju stranu, k tomuto hodnoteniu sa pridáva čoraz viac médií.
Koncom minulého mesiaca prezradilo niekoľko zdrojov denníka Daily Mail, že viceprezident USA po rezignácii koordinátorky tajných služieb Tulsi Gabbardovej zostal „osamelým holubom“ medzi jastrabmi, a dokonca sám zvažuje vzdanie sa kandidatúry na rok 2028. „Rubio má väčší vplyv ako Vance. Prezident ho počúva. Vance je mimo hry a to už dlhý čas,“ povedal Mailu zdroj z Bieleho domu.
Rubio je dokonca solitér Bieleho domu aj v tom, že mu nehrozí pripravované odvolávanie „odporcov dohody s Iránom“, ako naznačili anonymné zdroje z administratívy pre izraelský denník Israel Hayom. Medzi hlavnými odporcami vymenovali ministra vojny Petea Hegsetha a riaditeľa CIA Johna Ratcliffea.
„Diskusia je uzavretá. Každý, kto sa proti tomu postavil, by za to mohol zaplatiť osobnú cenu,“ povedal jeden z predstaviteľov pre denník Hayom minulý víkend. Podľa tohto predstaviteľa požíva Rubio akúsi imunitu, keďže sa „starostlivo vyhýba kritike dohody“.
Postupný odklon od Vancea v prospech Rubia znamená, že si vedenie Republikánskej strany do ďalšieho boja o Biely dom zrejme vyberie osvedčeného jastraba, ktorý je zároveň schopný vychádzať s nacionalistami, izolacionistami, pápežom aj kubánskou opozíciou.
Trump to však vyjadril azda najotvorenejšie. Na samite siedmich najvýkonnejších ekonomík sveta žartovne vyhlásil, že ak dohoda s Iránom padne, bude z toho viniť Vancea.
Dilema s názvom Libanon je opäť v hre
Memorandum mali oficiálne schváliť v piatok vo Švajčiarsku, v ten istý deň plánovali obnoviť rozhovory o komplexnej dohode, ktorá má pokrývať aj iránsky jadrový program. Po masívnych izraelských útokoch na juh Libanonu však Irán odmietol vyslať delegáciu, Vance svoju cestu zrušil tiež.
Ani rozsiahle ústupky Teheránu, ktorý má podľa už podpísaného memoranda právo ponechať si obohatený urán v nejakej (zatiaľ neurčenej) forme, nemusia znamenať, že plánované 60-dňové prímerie vydrží.
Iránsky minister zahraničia Abbás Arákčí v utorok definitívne prepojil osud Libanonu s osudom memoranda. „Podľa nášho názoru sú zmluvnými stranami tohto memoranda USA a Izrael na jednej strane a Irán a Hizballáh na druhej,“ vyhlásil.
Presne tomuto scenáru sa Spojené štáty chceli vyhnúť. Rokovania medzi Washingtonom a Teheránom stroskotali už najmenej dvakrát pre prestrelky medzi Izraelom a militantným hnutím Hizballáh – ktoré Bejrút neoficiálne používa ako nárazníkovú zónu voči židovskému štátu.
Na oficiálnej úrovni sa však libanonská vláda zaviazala k odzbrojeniu šiitských militantov, ktorých v roku 1982 pomáhali zriadiť Revolučné gardy. Aj preto sa vo Washingtone dohodla s Izraelom na prímerí bez toho, aby USA tlačili vládu Josepha Aúna do normalizácie vzťahov.
Izraelská vláda opakovane naznačovala, že južný Libanon považuje za súčasť nového bezpečnostného pásma, v ktorom budú vojaci rozmiestnení aj po prijatí dohody o prímerí.
V očakávaní memoranda sa Tel Aviv snažil vyvíjať nátlak na Biely dom, aby povolil „núdzové“ umiestnenie armády severne od modrej línie (čiary prímeria z roku 2000, poznámka redakcie). A hoci sa Netanjahuovi ľudia snažili aj o spoluprácu na samotnom memorande, boli údajne vytlačení na okraj.
„Trump údajne zamietol žiadosť Izraela o nahliadnutie do memoranda, ktoré jeho administratíva vyjednala s Iránom až dovtedy, kým sa nestalo hotovou vecou. V zúfalom úsilí o dosiahnutie dohody, ktorá by ukončila jeho nepremyslenú vojnu, prezident v podstate ponúkol izraelské ústupky svojim iránskym rokovacím partnerom,“ uviedol editor týždenníka Atlantic Yair Goldberg.
Portál Maariv doplnil, že vláda Benjamina Netanjahua očakáva v najbližších dňoch nárast diplomatického tlaku v otázke Libanonu, z ktorého sa musia izraelskí vojaci stiahnuť v zmysle americko-iránskeho memoranda. Tento tlak sa však podľa kabinetu „neskončí podpisom memoranda“, ale bude ďalej narastať „a môže eskalovať od zdržania dodávok zbraní až po opatrenia pripomínajúce zbrojné embargo“.
Ak však platia Arákčího slová z utorka, akékoľvek porušenie prímeria v Libanone povedie k odstúpeniu od memoranda – a opätovnému uzavretiu Hormuzu, návratu amerických sankcií alebo prípadnému bombardovaniu jadrových zariadení, vojenských základní a dátových centier. Prímerie bude takmer rovnako krehké ako pred podpisom memoranda.
